Alexander Dubček a občania z Čiernej listiny

thumbnail

Trestná smernica na evidenciu nepriateľov socialistickej totality. Stará hymnická pieseň Karola Kuzmányho a hymna Matice slovenskej pripomína i ponovembrový  osud dubčekovcov. V roku 1968   zápalisto presadzovali pravdu. Horeli za ňu. Pripomeňme si jej najznámejší verš:   Kto nad  krivdou biednych  slzu vyroní... Možno by sme ho mohli upraviť: Kto nad krivdou dubčekovcov slzu vyroní?  V tomto roku si pripomíname sto rokov od narodenia významného slovenského politika Alexandra Dubčeka. Štát na tohto významného Slováka akosi pozabudol. Ustanovizeň nie. Štvrtého augusta mu v Aleji dejateľov odhalila modernú bustu a následne zorganizovala vedecké kolokvium. Témou bola aj trestná smernica ÚV KSČ z roku 1971.

 Rok 1968  sa  nezmazateľne zapísal nielen do histórie Československa, ale i sveta. Dubčekovci odmietli dogmatické neľudské metódy vládnutia a rozhodli sa budovať socializmus s ľudskou tvárou. Osem mesiacov sa  otváral priestor slobode, demokracii, ľudskosti. Dubček začal s experimentom, ktorý vyvolával obdiv politikov celého  sveta. Správal  sa demokraticky, slušne aj k starým straníckym štruktúram na čele s Biľakom, Jakešom, Indrom, Šalgovičom. Tieto staré stranícke štruktúry, zhrozené z perspektívy, že nebudú  ďalej vládnuť, vypisovali do Moskvy úpenlivé prosby, aby  Leonid Brežnev prišiel ochrániť socializmus pred plazivou kontrarevolúciou. V Moskve, v Berlíne,  vo Varšave, v Budapešti a v Sofii sedeli  politici, ktorí odmietali experimenty socializmu, naďalej chceli vládnuť možno už nie stalinskou, ale   stále utláčajúcou a trestajúcou  proletárskou rukou. Zhromaždili pol milióna vojakov, 6 300 tankov, 2 000 diel a 800 lietadiel a poslali ich do Československa  urobiť poriadok, rozprášiť dubčekovcov, zastaviť  reformy.  Okupanti z bratských krajín  zvalcovali Československo.

Okupanti čakali na odpor a výstrely, aby krvavým kúpeľom očistili socialistické Československo od kontrarevolucionárov. Československí vojaci stískali zbrane, mierili na ohnivého draka, ale zároveň  rešpektovali  želanie Dubčeka  vojensky nezasahovať proti agresorom. Uvedomovali si, že by ich čakal masaker. Veliteľ okupantov generál A. M. Majorov po dvadsiatich rokoch priznal, že prichádzal do  Československa i s tým, že sa začne tretia svetová vojna. Hoci nepadol   proti cudzím vojakom  jediný výstrel, okupanti    zastrelili dvadsať slovenských občanov. Študentku Košanovú, učňa Legnera, námorníka Dunajplavby  a ďalších  náhodne idúcich alebo sa prizerajúcich civilov. Západné krajiny spolu s USA mlčali. Americký prezident odišiel na svoj ranč. Osud Československa mu bol ukradnutý. Akt agresie zo strany ZSSR akceptoval.  Jalta rozdelila Európu na sféru vplyvu USA a ZSSR.

  • NORMALIZÁCIA

Staré stranícke štruktúry sa znovu zaktivizovali a začali  spoločnosť normalizovať. Obnovovali totalitu. Dubčekovcov  označili za zradcov a nepriateľov socializmu.  Čakala ich potupa, strach, devastácia ľudských hodnôt.

Stotisíc Čechov a päťdesiattisíc  Slovákov emigrovalo do zahraničia. Utekali z domova,  od rodičov,  hrobov najbližších, priateľov, priateliek. Uchýlili sa do cudziny, lebo  nevideli svoju  budúcnosť  v ružových farbách. V cudzích krajoch prežívali  traumu, ale to nebolo nič proti tomu, čo prežívali tí, čo tu ostali. Stotisíc dubčekovcov povyhadzovali z práce a zahnali  na podradné pracoviská. Diskriminácia postihla aj ich manželky. Deti nepriateľov socializmu nesmeli prijať na stredné a vysoké školy. Mohli sa prihlásiť iba do učňovských škôl a odborných učilíšť. Tisícdvestodvanásť popredných reformátorov na Slovensku označili za najnebezpečnejších nepriateľov socializmu. ÚV KSS prikázal napísať ich mená, vytvoril zoznam nepriateľov socializmu ‒ Čiernu listinu. Režim na nich nasadil agentov ŠtB a sledoval ich činnosť. Nedovolili im cestovať do zahraničia,  ich mesačný plat nesmel prekročiť 2 200 Kčs.

Mnohí žili v tieni šibeníc. Napriek tvrdej propagande  myšlienky  spred augusta 1968 medzi ľuďmi žili. Dubčekovci ich navzdory represii ďalej rozširovali,  a tak  spochybňovali,  rozkladali stranícke a   mocenské štruktúry štátu. Väčšinu zakladajúcich  členov Charty 77 tvorili  reformní komunisti, hovorili si obrodári. Našťastie aj Gorbačov si spomenul na československé reformy roka 1968 a   v krajine, kde sa uskutočnila najväčšia socialistická revolúcia, sa začala glasnosť a perestrojka.

Prišiel november 1989 a scéna s „mŕtvym študentom“.  Doteraz  sa nevie, iba sa tuší, kto to zorganizoval.  Študenti a nespokojní občania štrngotom kľúčikov zrušili vedúcu úlohu KSČ a odstavili komunistov od moci.  Nik nevydal rozkaz, aby vojaci, bezpečnosť a ŠtB so zbraňou v ruke  bránili socializmus.  Že KSČ pokojné odovzdávala moc, sa pričinili i obrodári. Pokojný prevrat ocenil i svet. Niektorí disidenti situáciu, v ktorej dominoval revolučný chaos, šikovne využili a študentom revolúciu ukradli. Chopili sa moci. Dubčekovci dúfali, že  Smernica ÚV KSČ o ich diskriminácii po novembri ’89  prestane platiť a dočkajú sa zadosťučinenia  za ujmy, bezprávie, urážky a škody spôsobené komunistickými normalizátormi. Zjednotili sa v organizácii Občania z Čiernej listiny. Boli v nej buď priami občania z Čiernej listiny, alebo ich potomkovia. Dvakrát sa podarilo tejto organizácii predložiť na rokovanie NR SR zákon o ich odškodnení, nikdy však nezískal potrebnú podporu poslancov. Demokratický štát osudy týchto postihnutých odporcov komunizmu nezaujíma. Paradoxom je, že uvedená Smernica ÚV KSČ o diskriminácii  nepriateľov socializmu totiž stále  platí.

  • TRESTNÁ SMERNICA

Predsedníctvo ÚV KSČ  8. 1. 1971 schválilo prísne tajnú smernicu označenú pod číslom P 8854 „na založenie a vedenie jednotnej centrálnej evidencie predstaviteľov, exponentov a nositeľov pravicového oportunizmu, protistraníckych a protisovietskych kampaní a akcií“ a uložilo tajomníkom ÚV KSČ,  predsedovi byra ÚV KSČ,  tajomníkom ÚV KSS, predsedom Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie  KSČ a KSS a byra ÚKRK, vedúcim oddelení ÚV KSČ, vedúcim tajomníkom krajských, mestských výborov KSČ a KSS zabezpečiť splnenie úloh vyplývajúcich zo smernice. Súčasne zaviazalo tajomníkov ÚV KSČ, aby informovali o prijatej smernici zodpovedných pracovníkov štátnych a hospodárskych orgánov a spoločenských organizácií.

Z uvedeného jasne vyplýva, že  do centrálneho evidovania a  neskoršieho prenasledovania  bol zapojený celý stranícky, štátny a hospodársky aparát. Takže niektoré výroky súčasných  politikov, že evidovaní občania  boli a sú stále komunistami,  neobstoja.

V zozname, ktorý sa neskôr  všeobecne nazýval Čierna listina alebo kartotéka, sa v roku 1974 po menšej úprave  z celkového počtu  pôvodne navrhnutých 10 054 definitívne ocitlo  6 335 občanov ČSSR. Zo Slovenska  bolo 1 500 mien. Boli to zväčša vylúčení členovia strany, oficiálne označovaní, že sú  nepriatelia komunistického režimu. Na zozname sa nachádzajú i nestraníci, dokonca i kňazi, ktorí podporovali  Dubčekovo vedenie.

Na listine sa ocitli, pretože už  pred rokom 1968 kritizovali skostnatenosť režimu a aktívne sa zapájali do  reformného procesu. Rovnako odsudzovali vojenskú  okupáciu. O tom, že sa zaevidovaní občania považovali za nepriateľov socializmu, potvrdzuje ďalšia smernica Norbert vypracovaná v dielňach Federálneho ministerstva vnútra a v roku 1976 takisto schválená najvyššími straníckymi orgánmi. V prípade ohrozenia bezpečnosti mali byť osoby z Čiernej listiny násilne izolované v špeciálne pripravených zariadeniach vrátane väzníc. Dubčekovci boli považovaní za nebezpečnú piatu kolónu, ktorú treba mať pod neustálym dohľadom.

Následkom  tohto neostalinského vyčíňania boli uvedení občania  násilne izolovaní na  periférii politického a spoločenského  života so všetkými následkami vrátane straty profesionálneho zamestnania a šikanovania v občianskom živote. Dnes táto diskriminácia pretrváva v podobe nespravodlivo priznaných nízkych starobných dôchodkov.

Trestná smernica ÚV KSČ v prvom bode hovorí: Evidencia predstaviteľov pravice sa zakladá ako organizačný predpoklad cieľavedomého politického zápasu strany s pravicou... Cieľom je získavanie a sústavné udržiavanie prehľadu, kde sa predstavitelia pravice sústreďujú, vytvorenie podmienok na izolovanie ich pôsobenia na masy pracujúcich a mládež a zabrániť im vrátiť sa na exponované miesta v štátnych a hospodárskych orgánoch, v inštitúciách a zariadení politického a ideologického pôsobenia na vedomie občanov, v spoločenských, kultúrnych a školských orgánoch a organizáciách, v oblasti medzinárodných vzťahov.

V bode  3/ sa hovorí, že sa  evidujú:

  1. a) predstavitelia a exponenti pravicového oportunizmu a revizionizmu, ktorí svojimi politickými a ideovými  postojmi a praktickou činnosťou zapríčinili hrubé narušenie ideovej a organizačnej  jednoty strany, a tým v podstate znemožnili strane uplatňovať vedúcu úlohu v spoločnosti,
  2. b) organizátori protistraníckych, protisocialistických a protisovietskych kampaní a nátlakových akcií, ktorí svojou činnosťou hrubo narušili zásady výstavby socializmu v našej krajine, internacionálne vzťahy a záujmy socialistického tábora, spôsobili vážne škody v oblasti politiky, hospodárstva a medzinárodných vzťahov (došlo k vyvrcholeniu krízovej situácie v nadstavbe, v národnom hospodárstve, v mocenských orgánoch štátu, k narušeniu pracovnej disciplíny, poriadku a pod.),
  3. c) nositelia pravicového oportunizmu a revizionizmu, ktorí v oblasti ideového pôsobenia sústavne presadzovali zámery a ciele pravice.

Ďalej sa v smernici hovorí, že netreba odhaľovať a evidovať predstaviteľov a exponentov pravice „nielen v radoch bývalých členov KSČ na rôznych úrovniach, ale aj v štátnom aparáte, nestraníckej tlači, v rozhlase a televízii, vo filme a v kultúrnych a vedeckých inštitúciách, v tvorivých zväzoch, výskumných ústavoch, medzi poslancami Snemovne národov a Snemovne ľudu, v Českej národnej rade, Slovenskej národnej rade, v národných výboroch, medzi členmi vlád, medzi pracovníkmi štátnych orgánov, diplomatických služieb, zahraničného obchodu, medzinárodných organizácií, medzi  bývalými pracovníkmi bezpečnosti, justície, v radoch dôstojníkov armády, medzi pracovníkmi orgánov Národného frontu a spomedzi predstaviteľov organizácií a rôznych združení, sformovaných mimo platformy Národného frontu v období roku 1968. Do evidencie treba zahrnúť aj exponentov pravice z radov bezpartajných, členov iných politických strán a organizácií vytvorených po januári 1968“.

Bod 4/ hovorí o spôsobe  výberu predstaviteľov pravice. Na základe smernice sa vytvorili zvláštne komisie pri okresných a krajských výboroch KSČ a KSS pod vedením vedúcich tajomníkov. Odsek b/ stanovuje „aby všetci exponenti pravice boli uvoľnení z nomenklatúrnych funkcií, aby bol neustály prehľad o pohybe evidovaných, aby nemohli prejsť na iné funkcie, ale ani na pracovisko  bez  nového komplexného posúdenia ich činnosti v predsedníctve KV KSČ. O pracovnom zaradení  exponentov pravice rozhoduje zásadne sekretariát ÚV KSČ“. V dôvodovej správe a prílohách k Trestnej smernici sú obsiahnuté návody, ako ďalej  evidovaných sledovať a nepripustiť k žiadnej možnosti na ovplyvňovanie verejnej mienky.

  • NEPRIATELIA KOMUNIZMU

Totalitný komunistický režim si s dôkladnosťou a administratívnou dokonalosťou gestapa z Tretej ríše vytvoril zoznam nepriateľov socializmu a najbližších dvadsať rokov ich perzekvoval. Predstavitelia slovenskej inteligencie nemohli pôsobiť vo svojich pôvodných zamestnaniach. Boli spoločensky degradovaní a vykonávali robotnícke povolania od kuričov po zásobovačov, v lepšom prípade boli administratívni zamestnanci štátnych podnikov bez možnosti kariérneho postupu. Ich manželky mali problémy vo svojom zamestnaní. Tiež nemohli kariérne rásť a nadriadení ich nútili do vstupu do KSČ, pokiaľ tak nevykonali skôr. Deti občanov z Čiernej listiny nemohli študovať na vysokých školách buď vôbec, alebo v odboroch, ktoré im boli blízke. Režim ľudí zo zoznamu monitoroval a pravidelne predvolával na „pohovory“, výsluchy ŠtB na známej „Februárke“ v Bratislave. Títo Slováci stratili aj ekonomický benefit pri stanovovaní ich dôchodkov, keďže boli postihnutí a vykonávali nie dobre finančne hodnotené zamestnanie. Na druhej strane funkcionári ŠtB si užívajú dnes vysoké dôchodky. Občania z Čiernej listiny pomaly vymierajú a demokratický štát sa nepostaral o to, aby ich dvadsaťročná krivda bola kompenzovaná ako pri iných skupinách protikomunistických bojovníkov.

Pre ilustráciu uverejňujeme sken Trestnej smernice

Maroš SMOLEC – Foto: archív

 

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.