Na osobnosť literárneho historika a kritika, redaktora a organizátora kultúrneho života, akademika a univerzitného profesora, vedca a úprimného človeka Andreja Mráza by sme nemali zabúdať ani po polstoročí od jeho predčasného skonu. Nejde iba o akt akejsi povinnej úcty, ale v jeho prípade ide skutočne o stále živú prítomnosť v našej literárnej vede.
Ťahal káru, aj keď nemusel...
Ako pripomína PhDr. Pavol Vongrej, CSc., Andrej Mráz bol od 15. júla 1930 pracovníkom Matice slovenskej v Martine. Popri základnej pracovnej funkcii referenta Literárnohistorického odboru redigoval aj Zborník Matice slovenskej, od roku 1933 mesačník Slovenské pohľady a Knižnicu Slovenských pohľadov, edíciu Čítanie študujúcej mládeže, ako aj časopis pre ochotnícke súbory Naše divadlo.
V roku 1938 sa na základe vydaných knižných monografií habilitoval na docenta dejín slovenskej a českej literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde začiatkom roku 1939 prešiel aj natrvalo do funkcie univerzitného profesora. Andrej Mráz bol neskôr i dekanom FFUK a až do smrti vedúcim Katedry slovenskej literatúry. Zomrel náhle po záchvate zdĺhavej srdcovej choroby v Bratislave, kde v Slávičom údolí má i náhrobný pomník.O rozsahu a dosahu jeho literárnej práce sa vari najvýstižnejšie pri Mrázovom úmrtí vyslovil najuznávanejší slovenský literárny kritik Alexander Matuška: „Čítal veľa, mal toho prečítané viacej ako ktokoľvek iný. I sám toho napísal viacej ako mnohí iní – nevedno, kedy na to stačil. Z kroka na krok zbieral, šiel do šírky a menej prenikal: skôr ticho a rovnomerne svietil, ako mihotal a žiaril. Nie orol, včela? Povinností bolo mnoho – on nadto nevedel nikdy nikomu nič odriecť a ťahal káru, i keď nemusel...
Profesor Andrej Mráz každodennými literárnym úsilím vychovával stovky žiakov i čitateľov svojich prác a orientoval ich na najzávažnejšie, najpriebojnejšie hodnoty našej kultúry v minulosti i v súčasnosti. Neučil ich o literatúre v ulite nejakého odizolovaného laboratória výskumov; práve naopak, učil ich, že každá veľká literatúra úzko súvisela a súvisí s ozajstným životom...
Tvorivý nepokoj vedca, mysliteľská, intelektuálna, ale i etická náročnosť najmä vo vzťahu k práci, to všetko pozitívne ovplyvňovalo atmosféru, v akej sa konali jeho prednášky a semináre. Neznášali myšlienkovú pohodlnosť, intelektuálne zápecníctvo, provincionálne sebauspokojenie, rovnako ako nedoceňovanie vlastnej národnej kultúry.
Po akademikovi Andrejovi Mrázovi zostalo monumentálne, vyše tridsaťzväzkové dielo. Napísal veľké množstvo čiastkových i knižných monografií. Spomenieme z nich aspoň práce o J. Kalinčiakovi, T. Vansovej, M. Kukučínovi, J. Škultétym, J. Vlčkovi, Matici slovenskej, G. M. Petrovskom, J. Čajakovi. Vytvoril i syntetické Dejiny slovenskej literatúry.
Pavol M. KUBIŠ