Zlyhávanie elít na Slovensku ohrozuje bezpečnosť a stabilitu štátu. V ponovembrovom vývoji Slovenska sa vyskytli iba dvaja politici, ktorí rozpoznali centrum globálnej moci a pridali sa. Ján Čarnogurský a Andrej Kiska. Pri bližšom skúmaní oboch politických aktérov sa do popredia derie zjavný rozpor medzi ich deklarovanými prejavmi a činmi. Zjednodušene sa tomu hovorí farizejstvo. Jeden aj druhý dokázali zmanipulovať masy ľudí pre ciele, ktoré neboli v záujme väčšiny obyvateľstva. Jeden aj druhý znamenali pre väčšinu svojich voličov sklamanie. Čarnogurský odmietol vznik samostatného štátu, Kiska suverénnu samostatnú politiku. V súvislosti s Čarnogurským významnú úlohu zohrala cirkev a Kiska sa zasa opiera o mohutný val mimovládok s prameňom financovania v cudzine.
■ POJÁCHYMOVSKÉ TÁPANIE
Nástup komunistickej ideológie v štátoch bývalého východného bloku na Slovensku sprevádzalo masívne zatýkanie kňazov i veriacich, prenasledovanie cirkvi ako takej. V tom čase sa vo väčšine súdnych rozsudkov nachádzal pojem vlastizrada. Z jednoduchého dôvodu, cirkev mala svoju hlavu vo Vatikáne. A Praha považovala za vlastizradcov aj slovenských vlastencov. Jáchymov sa potom mnohým stal domovom na dlhé roky. Aj pre katolíckeho kňaza Antona Srholca.
Pluralitná demokracia po roku 1989 však mnohých zaskočila. Akosi sebazáchovne sa začali sústreďovať okolo KDH a podobných strán, v ktorých sa ocitli disidenti z čias komunistického režimu. Či to bol nedostatok skúseností, politickej nezrelosti alebo strach z recidívy komunistického režimu, či všetko dohromady, nevedno. Faktom zostáva, že cirkev podporovala aktivity Kresťanskodemokratického hnutia, a tí duchovní, ktorí nebojkotovali vznik slovenskej samostatnosti, ale ju podporovali, sa v samotnej cirkvi ocitli v pozícii disidentov. Napríklad biskup Dominik Hrušovský či kardinál Ján Chryzostom Korec. Po páde komunizmu bolo módou chodievať na školenia do Spojených štátov. Mnohí novinári absolvovali takýto kurz demokracie. Dokonca aj bývalé hviezdy komunistickej tlače. A bez okolkov sa zapojili do budovania demokracie s kresťanskými stranami s čechoslovakistickým zmýšľaním. Medzi bojovníkmi z radov cirkvi v tomto smere vynikal A. Srholec. Na stránkach Sme, denníka, ktorý bol plne v réžii bývalých nomenklatúrnych kádrov komunistickej strany, dostával priestor nielen on, ale aj iní kňazi, dokonca študenti teológie so „správnou“ orientáciou. Tak napríklad Marek Pribula, v roku 1995 študent Teologickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, v tomto denníku uviedol, že „učiteľ nemá právo odmietať učiť deti svojich politických oponentov. To nerobia ani kňazi. Ak by to tak bolo, dnes by v kostoloch zostali iba voliči KDH, DÚ, maďarských strán a DS“. A aby bol ešte zrozumiteľnejší, dodal: „ Kto vysvetlí babkám na dedinách, že ich viera, ktorú tak horlivo vyznávajú, im nie je nič platná, ak idú na druhej strane proti pravde, láske a všetkým morálnym zásadám, keď, ako povedal Anton Srholec, volia mravne padlých a skorumpovaných ľudí.“ Takto bez obalu sa intrigovalo voči vládnym stranám v období rokov 1994 ‒ 1998, teda v čase, keď si KDH urobilo z Bratislavy mesto svojho biznisu. Na zozname pridelených bytov v centre mesta z tohto obdobia figuruje množstvo politikov, novinárov a iného podporného „materiálu“, napríklad herci.
■ ŠTÁT ‒ NEPRIATEĽ
Katolícka cirkev, značná časť jej duchovenstva, sa po vzniku štátu angažovala spôsobom, akoby štát bol jej nepriateľom. Napriek tomu, že práve Mečiarova vláda vrátila cirkvám majetky, že sa zasadila za vytvorenie katolíckej univerzity, rožňavskí kňazi sa podpísali pod stanovisko vláde, v ktorom uviedli, že spoločenská situácia na Slovensku sa po nástupe novej vlády znovu zdramatizovala. Pritom nová vláda bola vymenovaná 13. decembra 1994 a stanovisko kňazov vyšlo 5. januára 1995. Čo mohla vláda spôsobiť za niekoľko pracovných dní, navyše v čase vianočných sviatkov a Nového roku? Či túto prax prevzal Inštitút pre verejné otázky od cirkví, alebo naopak cirkev od IVO, nie je podstatné, faktom zostáva, že každá správa IVO po nástupe inej vlády než s účasťou KDH obsahovala konštatovanie, že na Slovensku došlo k úpadku demokracie... Čarnogurského hnutie i výrazné angažovanie sa Srholca na jeho prospech podľa mnohých pozorovateľov urobilo v cirkvi väčšie škody ako éra komunistov. Polarizovali veriacich, vyvolávali vášne a dokonca vzájomnú nenávisť. V roku 1999 to postihlo aj organizáciu politických väzňov. Keď sa na sneme jeho delegáti hlasovaním vzdali názvu Konfederácia politických väzňov Slovenska (KPVS), pretože v samostatnej republike už nemala organizácia s kým konfederovať a prijala nový názov Zväz protikomunistického odboja, časť členov s politickým pozadím KDH sa odčlenila a prijala starý názov KPVS. Slovensko sa tým dokázalo rozdeliť podľa politickej príslušnosti ešte aj v otázkach mravných hodnôt. Tí, čo sa po páde komunizmu ocitli vo väzeniach za svoje náboženské presvedčenie, protikomunistický postoj alebo sa postavili za právo národa na svoj štát, sa odrazu začali deliť na politických väzňov KDH a ostatných. A zaujímavé, Srholec sa neskôr postavil do čela novovzniknutej konfederácie, aj keď nemôže kandidovať za člena predstavenstva Ústavu pamäti národa pre záznam v zoznamoch ŠtB, kde je okrem iného vedený aj ako agent. Politickí väzni teda kopírovali vývoj v iných stavovských organizáciách či občianskych združeniach, ako boli spisovatelia alebo novinári. Ibaže Srholcovo proticirkevné ťaženie pretrváva a naďalej pôsobí medzi kresťanmi deštrukčne. V rozhovore pre médiá označil cirkev ako poslednú baštu totality a jeho odmietavý postoj k referendu o rodine nebol dobrým vzorom pre kresťanské rodiny. Najmä nie dnes, keď na dvere klope civilizácia podstatne súdržnejšia vo svojom náboženskom presvedčení.
■ FAREBNÁ DEMOKRACIA
Dodnes sa členovia KDH a jeho kloni odvolávajú na Mečiara, že on bol príčinou ich negatívneho postoja k samostatnosti Slovenska. Áno, Mečiar bol prekážka, ale práve preto, že podporil vznik samostatného štátu a položil jeho základy. A usiloval sa Slovensko ochrániť pred privatizačnými dravcami zo Západu. Tým aspoň na čas oddialil víťazom studenej vojny prevziať absolútnu kontrolu nad územím štátu. Podobnú situáciu prežívali niektoré krajiny neskôr, keď sa aj u nich cez farebné revolúcie nastoľovala demokracia. Po zmene v roku 1998 Čarnogurský a jeho modrá koalícia kolenačkovou politikou voči USA zabezpečovali Slovensku zánik vlastnej suverenity. Skôr než sa pozrieme na účinkovanie prezidenta Kisku, vráťme sa ešte do roku 1998. Predstavuje podobný diktát Západu, aký prežívame dnes. V tom čase mimovládny sektor, Slovenský syndikát novinárov, a samozrejme politici opozičných strán horúčkovite pracovali na zmene vlády. Zmena sa stala heslom krajších zajtrajškov, Slovenska demokratického, akceptovateľného Západom, Slovenska bez Mečiara.
V knižke Deformácie a deformátori som uverejnila rozhovor denníka Sme s U. Irmerom, poslancom nemeckého Bundestagu. Irmer na otázku, čo stojí v ceste tomu, aby sa aj Slovenská republika mohla začleniť do NATO a EÚ, odpovedal v tom zmysle, že Mečiar nerešpektuje práva národnostných menšín, najmä Maďarov, a potláča opozíciu, ako sa len dá. A ďalej spomenul „škandál“: „Bol tu predsa ten dlhý spor medzi prezidentom Kováčom a Vladimírom Mečiarom.“ A jeho odporúčanie? „Musíte v nasledujúcich voľbách postaviť stoličku pána Mečiara pred dvere.“ Demokratovi z Nemecka neprekážalo, že otec prezident dal milosť vlastnému synovi za kriminálny čin. Svoje výhrady voči vláde zabalil do všeobjímajúcich ľudských práv.
Je dnes situácia iná? Ficov kabinet síce schválil celoštátnu stratégiu ľudských práv i práv rodovej rovnosti, ale Únia mu vyčíta zaostávanie s jej aplikáciou do legislatívnych noriem. A opäť ide o ľudsko-právnu agendu, o menšiny, ibaže tentoraz sexuálne. Na scénu opäť vstupujú politickí lídri maďarskej menšiny a na pôde Európskeho parlamentu chcú otvoriť otázku maďarskej autonómie na území Slovenska. Ako na objednávku vytvárajú problém vhodný na zakročenie proti Slovensku.
■ HORLIVOSŤ PREZIDENTA
Vzťah medzi prezidentom Kiskom a premiérom Ficom tiež nie je ideálny. Ostatné vystúpenie Kisku v parlamente Fico radšej ani nekomentoval. Lebo kým on sa postavil proti diktátu Únie, Kiska horlí za poslušnosť voči jej politike. Kým Fico odmietol plnenie záväzkov vyplývajúcich zo schválenia Radou ministrov Európskej únie, Kiska žiada vládu, aby sa podriadila. Ministri vnútra štátov EÚ prehlasovali odporcov kvót v prerozdeľovaní utečencov, čo by malo byť pre Slovensko podľa prezidenta záväzné. Slovensko si podľa neho nemá robiť nepriateľov.
„Slovensko sa stalo objektom uťahovania a zosmiešňovania európskych a svetových médií,“ povedal A. Kiska v Národnej rade SR, čím sa jasne postavil proti politike vlády i záujmom občanov. Lebo v prieskumoch verejnej mienky až sedemdesiatpäť percent sa vyjadrilo proti utečencom. Kiska sa teda nepostavil za záujmy občanov, ale európskych elít. A zarážajúco, ale neprekvapujúco odporúčal poslancom parlamentu politiku dvoch tvárí.
„Dajte ľuďom na Slovensku dôvod, aby zahraničnopolitickým a európskym záujmom Slovenska, aj záväzkom a prínosom, ktoré z toho vyplývajú, nielen rozumeli. Aby ich v parlamentných voľbách nielen potvrdili. Ale aby sa s nimi stotožnili.“ Inými slovami, to, čo kedysi odporúčali západní politici občanom Slovenska, aby boli pre Západ akceptovateľní, teraz sa s touto úlohou stotožnil sám prezident republiky. Vláda má zmeniť zmýšľanie občanov.
Kiska žiada dodržiavanie medzinárodných zmlúv, ale len Slovákmi. Vie, že migranti nedodržujú schengenské ani dublinské dohody, ale to prehliada. Rovnako situáciu v Nemecku, kde pre nezvládnutú imigrantskú politiku hrozí kancelárke Merkelovej žaloba i podanie na ústavný súd. Podľa nemeckej pravicovej strany Alternatíva pre Nemecko kancelárka je zodpovedná za pašovanie ľudí, lebo otvorila hranice krajiny pre migrantov. Bavorsko podľa svojho ministra vnútra sa hodlá obrátiť na ústavný súd a krajinská vláda sa vraj môže uchýliť aj k tvrdším opatreniam ‒ odmietať utečencov na hraniciach. Žeby aj Nemci stratili ľudský a humanitárny rozmer, z čoho Kiska obviňuje Slovákov? Napokon, ak by USA neignorovali medzinárodné dohody, nevznikla by ani napätá situácia v krízových oblastiach a ľudia by neutekali.
Na prezidenta Kisku už bolo vznesené trestné oznámenie pre porušovanie zákonov. Dokonca bol obvinený z vlastizrady. Ale pokrytecky sa dožaduje plnenia dohôd práve od Slovákov. Svojou rétorikou sa stal oponentom predsedu vlády. A rovnako ako kedysi Kováč aj Kiska pôsobí ako hovorca opozičných strán. Hlavnoprúdové médiá mu nadŕžajú tak ako kedysi Kováčovi. Dokonca za jeho postoje proti národno-štátnym záujmom ho nazývajú štátnikom, čo sa zatiaľ nestalo nijakému slovenskému politikovi.
■ OPÄŤ NA PRAHU
Slovensko sa opäť ocitlo na prahu nových výziev. Po páde komunistického režimu nezvládlo proces obrody ani obnovy štátu. Zlyhali elity zapojené do realizácie globálnych plánov. Rozdelili spoločnosť, oslabili vplyv cirkví. Slovenskú spoločnosť vystavili tlakom novej multikultúrnej ideológie. Iné než v deväťdesiatych rokoch sú médiá. Pribudol internet a teda aj možnosti šírenia informácií neobmedzeným spôsobom. Ľudia nie sú odkázaní na propagačné nástroje globálnych elít. Aj keď nemožno poprieť ich vplyv. Tentoraz sa do predvolebného boja zapojil prezident republiky svojou správou pred poslancami NR SR. Nezdá sa, žeby spôsobil pád vládneho Smeru, ktorému preferencie idú hore. No práve preto treba očakávať tvrdú kampaň proti silám, ktorým na Slovensku ešte záleží. Lebo zmena, akú si v roku 2016 želá Kiska, môže znamenať aj úplný koniec nielen Slovenska, ale aj európskej civilizácie.
Súvisiace články:
http://snn.sk/news/jan-carnogursky-opat-sme-sa-stali-objektom-dalsieho-socialneho-inzinierstva/
Píšeme o ďalších politických kortlmelcoch prezidenta A. Kisku:
Základňa NATO vo Vajnoroch (?)
Keď pred rokom prezident Andrej Kiska sľúbil na samite vo Veľkej Británii základňu NATO v Poprade, vyvolalo to na Slovensku veľké zdesenie. Popradčania okamžite začali zbierať podpisy pod petíciu a bezpečnostní analytici konštatovali, že základňa na našom území zvyšuje bezpečnostné riziko. Pravda, našli sa aj obhajcovia tohto zámeru a argumentovali tým, že sme členskou krajinou Aliancie, a teda musíme sa podieľať na jej programe.
Napokon sa ukázalo, že má ísť o logistickú základňu, ktorá by mala slúžiť aj na uskladnenie munície v prípade potreby zásahu NATO. Popradčania sa zhrozili, že predsa ide o turistickú oblasť a základňu odmietli. V tom čase prezident USA Barack Obama oznámil, že USA posilnia svoju vojenskú prítomnosť v Európe. Slovenský premiér Robert Fico v rozhovore, ktorý publikoval Nový čas, reagoval: „Aj keď sme v NATO, neznamená to, že musíme mať na svojom území základne s cudzími vojakmi. Keby nás do toho niekto nútil, vyvolal by som referendum.“ A ako sa zdá, NATO sa nebude riadiť tým, čo si želajú občania Slovenska či premiér Fico. Ministri obrany členských krajín NATO na nedávnom rokovaní v Bruseli potvrdili vytvorenie styčných integračných tímov na Slovensku a v Maďarsku. Minister obrany SR Martin Glváč vysvetlil, že „ich účelom je zvýšiť reakcieschopnosť Aliancie a uľahčiť nasadenie jednotiek rýchlej reakcie a jednotiek rýchleho nasadenia“. A uviedol, že ich sídlom budú kasárne vo Vajnoroch, kde bude pôsobiť štyridsaťjeden osôb, z toho dvadsaťjeden našich vojakov. Styčný integračný tím a základňa majú na Slovensku vzniknúť v roku 2016 a začiatočnú operačnú spôsobilosť má dosiahnuť do samitu vo Varšave v júli a plnú operačnú spôsobilosť do konca budúceho roku. Fico pred rokom povedal, že je zlé, keď niekto chce malé krajiny ako Slovensko vťahovať do veľkých geopolitických súbojov. Expremiér J. Čarnogurský dokonca začal organizovať protestné zhromaždenia proti základniam NATO na Slovensku. Konajú sa pravidelne raz do mesiaca a dá sa predpokladať, že po správe o vybudovaní základne prakticky v hlavnom meste najbližšie protestné zhromaždenie plánované na 29. októbra nadobudne podstatne väčší rozmer než predchádzajúce. Aj preto, že sa Bratislava vybudovaním základne stane vojenským terčom. Lebo podľa politických pozorovateľov budovanie nových základní vo východoeurópskych štátoch je súčasťou nebezpečnej expanzie NATO smerom k hraniciam Ruska. Základňa vo Vajnoroch sa v prípade konfliktu môže stať cieľom útokov vojenských vzdušných síl Ruskej federácie. Slovensko sa v krátkom čase dostalo pod tlak medzinárodných organizácií, ktorých je členským štátom. Ešte neodznela kauza okolo prideľovania kvót pre utečencov a už prišlo ďalšie rozhodnutie o nás bez nás.
Eva ZELENAYOVÁ - Foto: archív, internet - Karikatúra: A. MIŠANEK