Po nežnej revolúcii prežívame čas sklamaných nádejí a nesplnených snov. Sľúbili sme si vravieť pravdu len. Pamätáte sa ešte? Kam sa podela tá pravda a láska, ktorá mala zvíťaziť nad lžou a nenávisťou? A odkiaľ sa vzali tí, ktorí nenávistne klamú a víťazia... Slovenské národné noviny oslovili niekoľko osobností a dali im voľný priestor na prezentáciu svojich asociácií v súvislosti s novembrom 1989.
Voda môže byť aj slaná
V novembri 1989 som pracoval v Biografickom ústave Matice slovenskej v Martine, súčasne som externe študoval vedeckú ašpirantúru na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, v súkromí som mal rodinu s malým synom. Bolo zaujímavé, že v celom ústave nepracoval ani jeden komunista, ba práve naopak, pôsobili tu osobnosti, aj vo vedúcich pozíciách, ktoré komunistický režim perzekvoval už v tieni Gorbačovovej glasnosti či Mináčovej tolerancie. V Martine to bol Augustín Maťovčík, Jozefína Ballová, v Bratislave Milan Strhan, Jozef Bžoch a iní. A potom sa náhle zjavil Peter Cabadaj, do ústavu nastúpil v septembri 1989 a sedeli sme v spoločnej kancelárii. S týmito otvorenými ľuďmi som koncom októbra 1989 oslávil svoju tridsiatku. Podľa toho, čo sa dialo v okolitých krajinách, sa dalo očakávať, že iskra protikomunistického odporu preskočí aj do Česko-Slovenska. Stalo sa tak dosť nečakane na študentskej demonštrácii v mrazivý štvrtok 16. novembra 1989 v Bratislave, na druhý deň, v piatok 17. novembra, som ostal v kancelárii sám, Cabadaj sa stratil.... V pondelok 20. novembra 1989 prídem ráno do budovy Matice na martinskej Hostihore a temer som zmeravel ‒ z dverí našej kancelárie na mňa zízal plagát Verejnosti proti násiliu (VPN). V chvate otvorím dvere a na Capka, ako doteraz Cabadaja dôverne prezývame, rozrušený vyhŕknem: „Capko, nepozatvárajú nás?“ Opýtaný sa len usmial: „Vieš, vo štvrtok som bol v Bratislave, v piatok v Prahe a cez víkend som sa vrátil do Bratislavy, kde ma poverili organizovaním a propagovaním hnutia VPN. A nehnevaj sa, nemám čas, utekám medzi študentov na medický internát...“ Tak sa to vlastne všetko v Matici i v Martine začalo, spustila sa lavína, nasledovali – schôdze, štrajkové pohotovosti, mítingy, kokardy, štrngot kľúčov...
A čo som si ja osobne i my všetci v novembri 1989 „vyzvonili“? O pár mesiacov dobrý pocit z prvých slobodných volieb a prvú moju dovolenku pri mori, lebo som neveril, že voda môže byť aj slaná. O pár rokov sme privítali vznik slovenskej štátnosti, ktorá dnes bude dospelá aj podľa anglosaského práva, dvadsaťjedenročná, a tešíme sa zo všetkých jej doterajších politických, hospodárskych, kultúrnych a športových úspechov. Je krásne mať popri vlastnej rodine vlastný štát, demokraciu, slobodu slova... A čo by som si prial? Nuž, aby sa nešetrilo na slovenskom duchu utváranom kultúrnosťou a učenosťou národa. Žiaľ, niečo aj napriek striedaniu režimov ostáva, ľudská hlúposť, ale preto by som asi nemal byť sklamaný!
Pavol PARENIČKA, historik
Na Bratislavu sa zabúda
Na vlastnej koži som zažil ako pätnásťročný mladík, že revolučné dni nežnej revolúcie sa nezačali v Prahe 17. novembra 1989, ale v Bratislave a o deň skôr. Bol som prvákom na gymnáziu v Bratislave a otec ako evidovaný nepriateľ socializmu mal vždy aktuálne informácie, čo sa deje v spoločnosti ‒ najmä protikomunistického charakteru. Tak ma 16. novembra navečer vzal na prechádzku bratislavským Starým Mestom až na Hviezdoslavovo námestie pod sochu Pavla O. Hviezdoslava. Tam sa už v podvečerných hodinách začali zhromažďovať stredoškolskí a vysokoškolskí študenti. Bol november a už po piatej bola v meste tma. Toto nelegálne zhromaždenie malo v sebe atmosféru strachu. Niekoľko študentov ju prekonalo, vyliezli na sochu k bronzovému Hviezdoslavovi a prítomných asi dvom stovkám sa prihovorili cez megafón. Vyzývali na slobodu slova, demokratizáciu spoločnosti, odstránenie vedúcej úlohy komunistickej strany z ústavy. Bola to odvážna, protirežimová demonštrácia, keď sa väčšinou mladí ľudia nebáli svoj protikomunistický názor aj verejne povedať. Bola silnejšia ako sviečková manifestácia. Obsahovala v sebe mladícku revoltu. Režim a najmä jeho bezpečnostné zložky o zhromaždení vedeli. Spočiatku len tajní asistovali, neskôr prišli známe poriadkové jednotky s obuškami a so psami. Obkľúčili demonštrantov. Začalo „prihárať“. Mladí spustili pokrik: Gestapo. Následne polícia vyzvala demonštrujúcich, aby sa rozišli. Nemali šancu na odpor a nikto nemal chuť odviezť sa v žltobielej avii –povestnom antone. Na druhý deň sa odohralo divadlo ŠtB na Národnej triede a nežná revolúcia sa začala. Komunizmus padol. Dnes nechápem, že úvodná revolúcia v Bratislave je zaznávaná, nikto o nej nepíše. Asi preto, že keď nám Česi komunizmus priniesli ‒ asi ho chceli aj poraziť.
Maroš SMOLEC, správca Matice slovenskej, publicista
November v bielom
V októbri sa mi z ničoho nič ozvala kamarátka astma spôsobom, že som musel do špitála a stade rovno na doliečenie do Polianky. Aspoň na tri-štyri týždne, lebo podobné liečenia v Tatrách boli dakedy aj šesťtýždňové. Vtedy sa to začalo. Primár Turčan mal zľutovanie, poznal moju malú novinársku minulosť, aj normalizačný dištanc, vedel, že by som rád bol pri tom, tak mi testy urobil už v polčase a po uspokojivom výsledku ma pustil domov. Od radosti som si hneď vyšliapol na Sliezsky dom a dorazil do ústavu po zotmení. Primár ma ešte čakal. S tvárou pokerového hráča mi oznámil, že mi pri testoch objavili hepatitídu. Mám si zbaliť najnutnejšie, sanitka ma vezie do Popradu.
Primár infekčného oddelenia bol koncom šesťdesiatych rokov vysokoškolákom, a teda čítaval Smenu. Spomenul si na mňa. Už ráno mi doniesol na samotku malé rádio a o desiatej, keď šiel na vizitu, mi sestrička doniesla jeho noviny. Vďaka, pán primár! Pomaly sa blížili Vianoce, v rozhlase som počúval, ako si kamaráti z oných čias preberali od predsedu rehabilitačnej komisie novinárskeho zväzu Jána Smolca dávno odňaté členstvo, pri mojom mene ktosi utrúsil, že som nevedno kde na liečení, darmo som do rádia zakričal svoju adresu ‒ infekčný pavilón Poprad, nikto akosi nereagoval. Keď som mohol aj na chodbu, zistil som, že vedľa je detské oddelenie, cez sklo vidno drobizg s obviazanými hlavami a televízor na stene. Personál prechádzal dverami hore-dolu, my sme nesmeli. Pomaranče a bonbóny zabrali. Sestričky hnali deti do postelí o polhodinu skôr – a pár zvedavcov mohlo sledovať ponovembrové drámy a „okrúhle stoly“ aspoň vo večerných správach STV medzi dvermi. Vŕtalo mi v hlave, prečo má toľko detí obviazané hlávky, zrejme tu vypukla nielen revolúcia, ale aj mumps... Nie, vraví jedna sestrička. To sú vši...
Pustili ma domov na Nový rok 1990. Ešte som v telke stihol nástup Čestnej roty čerstvého prezidenta Havla v komicky krátkych dlhých nohaviciach a jeho typické nemotorné úklony pred štandardami... a konečne cesta do ohniska udalostí. Zhltli ma od prvých chvíľ.
Ján ČOMAJ, novinár, spisovateľ
Ošiaľ novembra sa rýchlo skončil
„Nežná“ sa vlastne začala v Bratislave. Vo štvrtok 16. novembra 1989 večer priniesla televízia správu, že bratislavskí vysokoškoláci prišli predniesť svoje požiadavky pred ministerstvo školstva na vtedajšej Suvorovovej ulici. Na druhý deň bola „Praha“ a čoskoro ochoreli všetci traja námestníci slovenského ministra financií. A tak na najbližšie rokovanie finančnej rady (orgán zložený z troch ministrov financií – federálneho a dvoch národných – a guvernéra Štátnej banky) do Prahy v pondelok 20. novembra cestoval som s ministrom čoby riaditeľ odboru štátneho rozpočtu. Pripravoval sa, skôr „dohadoval“, rozpočet ČSSR, SSR a ČSR na rok 1990. Za slovenskú stranu sedel som sám – minister Mišeje uprednostnil návštevu svojej kancelárie ako predseda Federálneho zväzu protifašistických bojovníkov. A už o dve-tri hodiny vošla do rokovacej miestnosti sekretárka: „Soudruh Tkáč má telefón!“ Mobily ešte neboli. Minister sa rozhodol okamžite vrátiť do Bratislavy „kvôli politickej situácii“, rozpočet-nerozpočet.
Cez Václavák sa už nedalo (bol plný ľudí), obišli sme ho cez Barrandov a čoskoro sme boli na diaľnici. Minister najprv z auta klasickým telefónom zistil, že v Bratislave sa zišli demonštranti na Hviezdoslavovom námestí, a potom sa tri hodiny „spovedal“, kritizoval celý ústredný výbor komunistickej strany, zaspomínal si na SNP, v ktorom nebojoval „proti Slovákštátu, nech už bol, aký bol, ale ani jedného komunistu nedal Tiso obesiť, to až my sami po vojne sme sa začali vešať, ale proti Nemcom“. Prorokoval, že do mesiaca budeme rehabilitovať Hlinku...
„A ty, súdruh Tkáč, zajtra zájdi medzi pracovníkov ministerstva a povedz im, že im nebudem brániť, aby šli na námestie, pravda, pri zachovaní pokoja.“ A od utorka 21. novembra som ja, ako aj moji spolupracovníci nevynechali ani jedno zhromaždenie na Námestí SNP. Pod slovenskou zástavou. A čoskoro, už v decembri 1989, sme listom žiadali Václava Klausa, federálneho ministra financií, aby nepoužíval spojenie „české peníze“, mysliac na korunu česko-slovenskú. Ale to už čoskoro ošiaľ novembra končil.
Marián TKÁČ, predseda Matice slovenskej
Chceli ste úprimnú výpoveď
Napriek tomu, že som mal malé deti, zúčastňoval som sa na výjazdoch po Slovensku, ako i ostatní moji kolegovia. Okrem prvých zrušených predstavení som mal povinnosti v divadle. Opájal som sa nádejou, že konečne prídu dobré časy. Iba môj nebohý otec neustále hovoril o boľševickom puči. A dnes s odstupom času mu dávam za pravdu. Počas tých dvadsiatich piatich rokov nám zrušili Poetický súbor NS a neskôr aj rozhlasový herecký súbor. Zmizla kultúra reči u profesionálov a o kultúre mediálnej tvorby sa už nehovorí ani na psychiatrii. Medziľudské vzťahy sú preč, kultúra správania tiež. O národnej hrdosti sa hovorí iba pri športových víťazstvách, prípadne v starej generácii.
Zhrnutie mojich pocitov: Bože, ďakujem Ti, že už mám toľko rokov.
Jozef ŠIMONOVIČ, podpredseda Matice slovenskej, herec, recitátor