Arcibiskup Stanislav ZVOLENSKÝ: Boh prichádza k nám, neodvráťme sa od neho!

thumbnail

Všetci potrebujeme Božie milosrdenstvo a odpustenie. Dá sa povedať, že odchádzajúci rok 2015 prinútil slovenskú spoločnosť viac sa zamýšľať nad podstatou bytia. A to nielen vinou utečeneckej krízy a s ňou spojenou hrozbou islamizácie Európy, ale aj v dôsledku politiky vlády, ústretovej voči multikulturalizmu. Nové prvky v chápaní ľudských práv, najmä prijatie rodovej rovnosti, dlhodobo znepokojuje kresťanských aktivistov i cirkev samú. Ohrozuje zdravý vývoj rodiny i spoločnosti, navodzuje jej oslabovanie.  Katolícka cirkev venovala rodine dve biskupské synody, jedna sa konala v Ríme vlani na jeseň a druhá sa skončila v Ríme túto jeseň. Slovenskí biskupi v novembri vykonali návštevu Ríma ad limina apostolorum.  O aktuálnych otázkach nielen v cirkvi sa zhovárame s predsedom Konferencie biskupov Slovenska, arcibiskupom Stanislavom ZVOLENSKÝM.

 

  • Vývoj európskej spoločnosti v ostatných desaťročiach je značne retardujúci. Kresťanský hodnotový model sa rozpadáva. Či už pod tlakom konzumu, alebo politiky zameranej proti rodine. Nezmeškala cirkev svoju príležitosť zvrátiť tento stav? Nemala sa biskupská synoda o rodine konať skôr?

Rodina bola hlavnou témou cirkevného života v poslednom období. Odrážala súčasnú komplikovanú situáciu v tejto oblasti v dôsledku rozpadu, oslabenia alebo nerešpektovania hodnôt vyplývajúcich z evanjelia. Ale treba povedať, že cirkev sa touto otázkou zaoberá dlhodobo. Synoda o rodine sa uskutočnila už v roku 1980 počas pontifikátu Jána Pavla II. Následne pápež pripravil posynodálnu exhortáciu, veľmi známu v cirkevnom svete pod názvom Rodinné spoločenstvo (Familiaris consortio). Bol to principiálny dokument počas uplynulých desaťročí a bol zohľadnený aj na ostatnej synode. No i predošlé synody, ktorých hlavnou témou nebola rodina, sa otázkam súvisiacich s rodinou venovali. Napríklad synoda o novej evanjelizácii alebo o Eucharistii. Ján Pavol II. zaviedol svetové stretnutia rodín. Konajú sa po celom svete aj v jednotlivých krajinách a aj v jednotlivých farnostiach. V cirkvi je prítomná veľká pozornosť a obetavosť vo vzťahu k manželom a rodinám, lebo cítime, že manželstvo a rodina sú v súčasnej spoločnosti veľmi ohrozené.

  • Čo z vášho pohľadu dnes najviac ohrozuje rodinu a čo s tým cirkev robí?

Je zrejmé, že súčasnú rodinu ohrozuje spoločenská situácia. V mentalite spoločnosti sa prejavili spôsoby myslenia, ktoré veľmi zdôrazňujú jednotlivca. To so sebou prináša menšiu schopnosť človeka žiť v spoločenstve. A základným spoločenstvom je vzťah muža a ženy v manželstve. Práve individualizmus narušuje najzákladnejšiu dispozíciu človeka k vzťahu. V bohatších krajinách Európy pozorujeme hedonizmus, teda nadmernú, neprimeranú pozornosť voči materiálnym radostiam života, ktorá vedie k duchovnej nerovnováhe. V krajinách, kde musia ľudia často vycestovať za prácou veľmi ďaleko, zostávajú  rodiny týždne i mesiace neúplné. To narúša prirodzené fungovanie vzťahu muža a ženy a vyvoláva často aj odcudzenie a napätie vo vzťahu medzi deťmi a rodičmi. Cirkev na jednej strane povzbudzuje predstaviteľov štátov, aby si boli vedomí týchto nebezpečenstiev a stanovili také zákonné pravidlá pre spoločnosť, aby plne podporovali manželstvá a rodiny. Na druhej strane cirkev celou svojou duchovnou službou, ktorú dennodenne koná, napomáha disponovať jednotlivca pre prirodzené pravdivé a hlboké vzťahy voči Bohu a voči ľuďom. Duchovná služba cirkvi je zameraná na rozvíjanie kultúry skutočne ľudských vzťahov, na prvom mieste vzťahov v manželstve a rodine. A táto služba je poskytovaná všetkým vekových kategóriám, deťom, mládeži, dospelým vo všetkých fázach života. V nasledujúcom období vidíme napríklad veľkú úlohu v tom, aby sme na celom Slovensku v katolíckych farnostiach prehĺbili už jestvujúcu a zabehnutú prípravu mladých ľudí na manželstvo a práve v tejto príprave im poskytli poznatky, motívy a zdroje duchovnej sily na prekonávanie všetkých ťažkostí, ktoré sa v súčasnej spoločnosti objavujú vo vzťahoch.

  • Závery biskupskej synody sa očakávali s veľkým záujmom. Môže byť postoj cirkvi k rozvedeným a znovu zosobášeným zhovievavý a súčasne neporušujúci vieroučné články?

Myslím si, že postoj cirkvi je principiálne zhovievavý k nám všetkým. V tom zmysle, že všetci potrebujeme odpustenie,  Božie milosrdenstvo. V súvislosti s rozvedenými a znovu zosobášenými osobami cirkev nikdy o nich nepovedala, že nepatria do spoločenstva cirkvi. Ich životný stav však nemôže vyhlásiť za správny. Ľudia neradi hovoria o svojich slabostiach a niekedy sa aj kňazi obávajú toho, aby ľudí nesklamali, keď o nich hovoria.

  • Nevydeľujú sa títo ľudia zo spoločenstva cirkvi skôr preto, že pociťujú odsudzovanie od ostatných veriacich?

Uznávam, že sa môžu stať takéto prípady, keď v cirkevných spoločenstvách narazia na nesprávny postoj. To ma mrzí a za to sa ospravedlňujem. Ak máme niekomu povedať, že nekoná správne, musí to byť s veľkou pokorou a láskavosťou. V opačnom prípade by sme zraňovali našich už zranených bratov a sestry. V tejto súvislosti je hlavným cieľom pápeža Františka, aby sme obnovili vedomie, že všetci potrebujeme Božie odpustenie a že v tomto sme všetci bratmi a sestrami. Neslobodno sa nad niekoho povyšovať.

  • Zrejme nie je namieste pýtať sa vás, aký zámer sleduje politika nových ľudských práv akceptujúca rodovú rovnosť. Ibaže agresívne vplýva na európske spoločenstvo a rozkladá jeho kresťanské základy budované stáročia. Myslíte si, že migračná vlna má zavŕšiť asanáciu našej kultúry?

Toto je náročná otázka a iste je oprávnené aj takto sa pýtať, ale nemám odvahu jednoznačne na ňu odpovedať. Je zrejmé, že politika nových ľudských práv je veľkým problémom. Istým spôsobom sa prezentuje ako prejav veľkej slobody, ale podľa môjho názoru je aj prejavom nesprávneho chápania slobody. Lebo našou slobodou je s rešpektom prijať našu identitu muža a ženy. To je tá pravá sloboda s radosťou a slobodne prijať našu identitu. V súvislosti s kultúrnym a so spoločenským oslabením sme krehkejší postaviť sa zoči-voči migračnej vlne. Ona by vo svojej podstate nemusela byť zlá, ak by tí, ktorí utečencov prijímajú, mali dostatok duchovnej sily a materiálnych prostriedkov na ich integráciu takým spôsobom, aby nenarušili kultúrnu identitu a kultúrnu rovnováhu v spoločnosti, do ktorej prišli. Tým, že sami sme v nešťastnom procese narušovania našej vlastnej kultúrnej identity, sme zraniteľní.

  • V roku 2015 preukázala slovenská spoločnosť vôľu vzoprieť sa zhubným tendenciám. Mladí ľudia zorganizovali referendum za rodinu, Konferencia biskupov Slovenska Národný pochod za život, na ktorom sa zúčastnili tisíce mladých. Ďalší mladí ľudia zorganizovali protestné zhromaždenia proti islamizácii Európy. O čom svedčia tieto aktivity?

Vyjadrím sa k tým aktivitám, ktoré podporila alebo organizovala KBS, teda referendum a pochod za život. Referendum za rodinu pokladám za prejav duchovnej sily v našej spoločnosti. Je to dobrý znak, že máme v našej spoločnosti početnú skupinu ľudí, ktorí si ctia a bránia základné hodnoty manželstva muža a ženy, rodiny, pravdivej výchovy detí. Je zvlášť povzbudzujúce, že v tej skupine je veľmi veľa mladých ľudí, ktorí chcú chrániť spomenuté hodnoty nielen sami pre seba v súkromnom živote, ale sú ochotní prejaviť svoj životný postoj aj na verejnosti.  Je to veľmi pozitívne. Národný pochod za život je znakom úcty k daru života, ale aj veľkej ochoty zamerania sa na budúcnosť. Egoistický človek sa zameriava len na seba, žije akoby len pre prítomnosť. V podstate pochod za život je verejným prejavom životného postoja ľudí, ktorí sú ochotní život chrániť od počatia po prirodzenú smrť, je verejným prejavom priazne a obdivu voči otcom a matkám, ktorí vychovávajú deti, je prejavom hlbokej úcty voči tým, ktorí opatrujú chorých, starších a zomierajúcich. Je prejavom úcty voči životu v každej jeho fáze. Tieto aktivity sú nádejou pre budúcnosť. Ukazujú, že jestvuje silná skupina v našej spoločnosti, ktorá jej  dáva  nádej a je jej budúcnosťou.

  • Niektorí komentátori to bagatelizujú. Tvrdia, že slovenská spoločnosť už nie je kresťanská.

Zvolenský-EZ Naša spoločnosť má kresťanské korene. Je v nej veľký počet ľudí, ktorí sa ochotne a radi hlásia ku kresťanským hodnotám. Máme početné spoločenstvá veriacich, ktorí žijú príkladne podľa svojej viery. Nechceme však  tvrdiť, že nemáme nijaký problém. Ale sila cirkvi je v tom, že prináša evanjeliové posolstvo milosrdenstva a nádeje, že je nám ponúknutá duchovná sila a my všetci, ktorí sa aj previňujeme, sme pozvaní, aby sme vždy znova a znova prekonávali našu slabosť a pozerali na to, čo vládzeme robiť dobré. Veľkosť je v tom, že prijímame  svoju zraniteľnosť, ale nestrácame nádej.

  • Slovenskí biskupi absolvovali v novembri návštevu Ríma. Aké posolstvo ste priniesli pre slovenských katolíkov?

Predovšetkým posolstvo o starostlivosti Svätého Otca Františka o celú cirkev a konkrétne aj o cirkev na Slovensku. Priamo nám povedal, čo si cení v činnosti našej cirkvi: že sa venujeme problematike ochrany života, rodiny, manželstva.  A samozrejme aj nás povzbudil, aby sme rozvíjali  cenné duchovné dedičstvo a  našu vnímavosť na duchovné hodnoty, ktorá je daná slovanským národom. V každom prípade je to posolstvo pozornosti  pápeža voči cirkvi na Slovensku. Presvedčil nás o tom, že vie, ako naša cirkev žije.

  • V cirkvi na Slovensku je veľmi živá beatifikácia biskupa Jána Vojtaššáka. Pápež František v prejave k biskupom vysoko vyzdvihol mučeníkov cirkvi komunistického režimu, akým Ján Vojtaššák nesporne bol. Je jeho kauza blahorečenia pred dovŕšením? Neviem presne identifikovať stav beatifikácie otca biskupa Vojtaššáka. Dobrou správou je, že počas návštevy ad limina na  Kongregácii pre kauzy svätých  bola kauza otca Vojtaššáka spomenutá medzi tými, na ktorých sa pracuje, ktoré sú už v štádiu rímskej fázy. Čiže počíta sa s jej vývojom, ale ako blízko má k blahorečeniu, nedalo sa identifikovať. Mohli sme však konštatovať, že v tzv. rímskej fáze sa nachádzajú viaceré kauzy blahorečenia. Zo starších je otvorená ešte kauza otca biskupa Buzalku, z novších dona Titusa Zemana, otca Františka a syna Tomáša Munkovcov či Anky Kolesárovej. Dozvedeli sme sa, že kauzy týkajúce sa utrpenia cirkvi počas komunizmu majú pri posudzovaní na kongregácii  stále určitú prednosť.
  • Prečo ste otvárali prípad Mons. Bezáka?

Preto, lebo považujeme tento prípad za bolestivú záležitosť cirkvi na Slovensku. Stretávame ľudí, ktorí sa vracajú k tejto téme. A mali sme iba sprostredkované informácie. Bolo samozrejmé, že sme chceli počuť priamo od Svätého Otca, aké je jeho stanovisko. Boli sme mu všetci vďační, že venoval tejto záležitosti pomerne široký priestor.  Opísal nám, ako sa s týmto prípadom oboznámil, ako k nemu študoval podklady,  ako prebiehalo stretnutie s Mons. Bezákom a kardinálom Vlkom a povedal nám tiež, aký bol výsledok tohto stretnutia. Od Svätého Otca sme počuli, že je pripravený Mons. Bezákovi pomôcť.

  • Niektorí očakávajú jeho rehabilitáciu. V čom teda spočíva tá pomoc?

Je dôležité vždy mať na zreteli, že pápež je ten, ktorý rozhodne o tom, aké poslanie od neho dostávame. A z našej strany je zasa potrebné, aby sme to poslanie ochotne prijali. V tomto konkrétnom prípade je tiež nevyhnutné, aby emeritný arcibiskup Bezák so Svätým Otcom znova o tom hovoril. Toľko je pre nás biskupov ako tzv. tretie osoby primerané, aby sme k tejto záležitosti povedali.

  • Z dobre informovaných zdrojov sme sa dozvedeli, že stanovisko Svätého Otca voči Mons. Bezákovi bolo v súlade s doterajšími rozhodnutiami.

Stanovisko Svätého Otca je v súlade s doterajšími rozhodnutiami. Nám dal za úlohu, aby sme sprostredkovali jeho ochotu a otvorenosť poskytnúť Mons. Bezákovi pomoc.

  • Verejnosť kriticky vnímala nebezpečne ústretový postoj cirkevných predstaviteľov k utečencom. Vy ste pápežovi Františkovi tlmočili lojálny postoj k vláde v otázke migračnej politiky. Aká bola odozva?

Tlmočil som nielen svoje presvedčenie, ale aj postoj slovenských biskupov. Napokon  aj Svätý Otec vo svojom písomnom posolstve, ktoré nám odovzdal, opakuje,  aby sme boli otvorení pre utečencov, ale zároveň aby sme rešpektovali zákony krajiny, v ktorej sa nachádzame. Obidva tieto rozmery sú tam obsiahnuté. Keď chceme utečencom účinne pomáhať, musíme sa správať s rešpektom k vláde. Nedá sa rozvracať vlastný štát, pretože to by viedlo iba k nepokojom v spoločnosti. Pre nás povinnosť pomáhať vyplýva z evanjelia a ochotne ju prijímame, ale  keď chceme účinne pomáhať, nemôžeme  narušiť systém vytvárajúci na to predpoklady.

  • Katolícka cirkev získavala a ešte stále získava veriacich vo svete prostredníctvom misionárov. Nemáte pocit, že aj u nás doma by sa zišli zapálení misionári?

Pre každú krajinu sú potrební zapálení misionári. Z hľadiska cirkvi môžeme rozlíšiť niektoré územia ako misijné, kde viera nie je známa.  Vývoj v našej spoločnosti nás priviedol do stavu, že aj my môžeme povedať, že poznatkov o viere nemáme veľa a že potrebujeme misionárov. Potvrdila to aj  synoda o novej evanjelizácii. Hoci nie sme vyložene misijným územím, potrebujeme sa obnoviť vo viere a potrebujeme na to ľudí s misionárskym duchom. 

  • Aké je tohtoročné vianočné posolstvo cirkvi veriacim i vaše osobné?

Každé Vianoce znova s radosťou opakujeme to, čo si nesie v srdci každý člen cirkvi, aj ja osobne, že totiž Vianoce nám prinášajú zážitok a istotu v tom, že Boh stále robí krok smerom k človeku. Nech sa človek nachádza v akejkoľvek situácii, Boh robí krok milosrdenstva, krok lásky smerom k človeku. Lebo oslava narodenia Ježiša Krista znamená vždy to, že Boh ide k nám. Prišiel medzi ľudí, urobil krok smerom k nám. A my sme pozvaní, aby sme sa neodvrátili.

                                                                      

 Zhovárala sa  Eva ZELENAYOVÁ ‒ Foto-internet: quovadis.sk

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.