Azerbajdžanské premeny

Výstava rozpráva príbeh pre nás zatiaľ neznámej krajiny

Azerbajdžanské premeny

Milan AUGUSTÍN – Foto: Ministerstvo kultúry SR

Na začiatku tohto mesiaca bola v reprezentačných priestoroch Ministerstva kultúry Slovenskej republiky otvorená inšpiratívna výstava fotografií, predstavujúca krajinu nafty, zlata, železa, bavlny a kaukazského spiritualizmu – Azerbajdžan. Výstavu pripravila Európsko-azerbajdžanská spoločnosť už v roku 2012 a po prezentáciách vo veľkých európskych mestách ju inštalovali aj na Slovensku.

Výstavu štátny tajomník MK SR Ivan Sečík a konzul Azerbajdžanskej republiky v Bratislave Džalal Gasymov. Okrem žánrových a krajinárskych fotografií sú tu vystavené aj zaujímavé, často až dokumentárne fotografie premien starých aglomerácií a hlavného mesta Baku. Návštevníkom výstavy pomáhajú odkryť aspoň časť histórie tejto krajiny.

• ORIENTALIZMUS

Zážitkom pre záujemcov o tento druh umenia bolo objavenie fotografie Chrámu ohňa z Baku, ktorý je od roku 1998 na zozname Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Podobne komponovaných architektonických dominánt by ste našli v blízkovýchodnom prostredí aj viacej, najmä na Hodvábnej ceste od Kašgaru na čínskych hraniciach až po predhorie Kaukazu. Je však kuriozitou, že tento chrám bol predlohou na výstavbu pohrebného altánku – kaplnky židovského pohrebného spolku Chevra Kadíša na prelome 19. a 20. storočia v Banskej Štiavnici. Arabizujúci , skôr islamizujúci blízkovýchodný orientalizmus s vplyvmi iránskej architektúry prevzali do plejády nových slohov najmä maďarskí architekti a stavitelia. Bolo to v období aktívneho hľadania pravlasti dávnych Ugarov, predkov Maďarov, teda v čase tisíceho výročia ich príchodu do Karpatskej kotliny. Spomenuli sme Židov, no Azerbajdžan je typickou moslimskou krajinou, kde žijú nielen Židia, ale aj ortodoxní kresťania, najmä Arméni, Gruzínci a Rusi, ktorých je však len päť percent. Najvyšší predstaviteľ islamu šejk Haji Allahshukur Pashazada sa dokonca osobne stretol s pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1980. Územie Azerbajdžanu bolo obývané, osídľované, dobývané, ale aj okupované od najstarších čias. Kaukaz poznali starí Gréci, ktorí ho vložili do svojich mýtov. Tu Zeus prikoval Prometea za jeho opovážlivosť, že odovzdal tajomstvo ohňa ľuďom...

• PRASTARÁ HISTÓRIA

Kedysi dávno tu bola prastará ríša Uratu, potom sa územia zmocnili Médi a po nich Skýti, ktorí prišli z juhoruských stepí. Boli známi svojimi kurganmi a bohato zdobenými zlatými šperkmi. V stredoveku územie dobyli Arabi, vedení strýkom proroka Mohameda, a rozšírili v tejto oblasti islam. Zavítal sem aj najznámejší stredoveký európsky cestovateľ Marco Polo. V 19. storočí sa o toto kaukazské územie začali intenzívne zaujímať Rusi a následne si ho rozdelili Perzia s Ruskom. Po rozpade Sovietskeho zväzu vznikla Azerbajdžanská republika. Boje a gruzínska agresia sa prejavili aj na starožitníckych trhoch (dokonca i u nás), ktoré v tom čase zaplavilo množstvo orientálnych kobercov typu „kazach“, ale aj ojedinelých čiernych kobercov, ktoré zhotovovali židovskí tkáči a patria medzi najvzácnejšie orientálne starožitnosti tohto typu. A to sme nespomenuli samotné azerbajdžanské koberce. No tomuto svetu vládne ropa!

• SILOČIARY PEŇAZÍ

Ropa, ťažba a spracovanie rudného bohatstva predznamenali prudký rozvoj tejto krajiny, kde sa priznáva len jedno percento nezamestnanosti, no napriek tomu až päťdesiat percent obyvateľov v horských, podhorských a poľnohospodárskych oblastiach žije pod hranicou chudoby. Ťažia sa tu vzácne kovy, železná ruda a bauxity, z ktorých sa vyrába hliník. Ekonomika štátu je závislá od predaja ropy a od jej svetových cien, ako aj od prístupu na európske a svetové trhy. Azerbajdžanskú, kaspickú ropu z oblasti Ašperonského polostrova poznal už antický svet. Bitúmen sa používal na utesnenie námorných lodí, no ropné bahno a ropné deriváty sa tu oddávna používali na liečenie. Akoby od iránskych džinistov bol prevzatý kult ohňa, ktorý predstavuje Chrám ohňa v starom Baku, kde sa vykonávali aj krvavé rituály známe pod menom „šachtej-bachtej“, pri ktorých sa veriaci moslimovia sekali kindžalmi kráčajúc po uliciach mesta. Ropa sa začala v Azerbajdžane ťažiť aj na otvorenom Kaspickom mori, kde vyrástli ťažobné plošiny a ropné terminály. Bol vybudovaný ropovod cez územie Tureckej republiky do stredomorského prístavu Keyhan, ale aj ropovod vedúci cez Gruzínsko do čiernomorského prístavu Supsa. Aj keď vzťahy s Ruskou federáciou sú deklarované ako útlmové, cez územie Ruska vedie tretí, ďalší ropovod končiaci v Novorosijsku. Pripravuje sa a čiastočne aj buduje balkánska vetva. V budúcnosti bude zásobovať nielen balkánske krajiny, ale i krajiny strednej Európy – možno aj Slovensko . Výber fotografií plejády autorov zachytáva premeny Azerbajdžanu a jeho obyvateľov, pričom aktivita Európsko-azerbajdžanskej spoločnosti je pravdepodobne prvým výrazným vstupom na kultúrno-informačnú pôdu strednej Európy a Slovenska. Vedel by som si predstaviť výstavu o azerbajdžanských a kaukazských kobercoch, ale aj výstavu fotografií islamských a kresťanských architektonických pamiatok tejto krajiny. Veď náš svet sa stal malým a vzdialené sa stalo blízkym. Platí to aj o tejto krajine.