Šéf stosedemdesiatročného časopisu má o stodesať rokov menej. Ak by ma niekto požiadal, aby som tromi slovami charakterizoval prozaika, literárneho kritika a šéfredaktora stosedemdesiatročného matičného mesačníka SLOVENSKÉ POHĽADY na literatúru, umenie a vedu, pravdepodobne by som ho presnejšie nevedel vystihnúť ako slovami z titulku. Istotne by sa mi žiadalo pár slov ešte pridať, ale príkaz bol: tri slová! Zvyšok sa pokúsim – aj to istotne neúplne – povedať v nasledujúcich riadkoch.
Bystrík Šikula sa narodil 20. septembra 1956 v Podbrezovej – iba toť nedávno teda vstúpil ako junior do radu slovenských starcov. Bez toho, aby sa nás opýtal, či smie!
Vychodil síce strojnícku priemyslovku v Brezne, ale akosi sa mu k mašinám nežiadalo, tak maturoval ešte opäť – na gymnáziu v Modre, aby sa raz mohol stať učiteľom, čo ho lákalo viac. Potom vyštudoval slovenčinu a hudbu (nebol by to Šikula, veď pod Malými Karpatmi bolo meno Šikula synonymum slova muzikant!) na Pedagogickej fakulte v Trnave (1980), nakrátko bol pracovníkom Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, potom redaktorom v tom čase najplodnejšieho vydavateľstva Mladé letá, až ho na dobrých pár rokov zavialo za učiteľskú katedru, našťastie, aby tam prednášal literatúru.
■ SVET INŠPIRÁCIÍ
Tento svet mu poskytol nejeden pekný námet a veľa zaujímavých epizód na jeho prózy. Spoza katedry preplával do vôd, v ktorých sa pohyboval najsmelšie: k literárnej kritike a redigovaniu Slovenských pohľadov. Pracuje v nich nepretržite dvadsaťtri rokov, to v dnešných časoch nebýva zvykom.
Debutoval ako zrelý muž s bohatou literárnou i životnou skúsenosťou – v roku 1998 mu vyšla zbierka próz Čas na poviedku. Pre slovenský literárny svet to bolo prekvapenie: pozorný redaktor, rozhľadený literárny kritik – a tu zrazu prozaik! Asi o dva roky na mňa hlboko zapôsobila jeho kniha Objatie mŕtvych otcov (2000, druhé vydanie približne o desať rokov) – ľahkosťou rozprávania, nekomplikovanou vetou, zrelosťou postojov a úprimnosťou výpovede. Nasledovali knižky Vôňa santalového dreva, Porušenie intimity, Lúčenie so smrťou a... kritik, recenzent, editor vtrhol do prózy natrvalo, odvážne a suverénne zároveň.
■ PRESNÝ PORTRÉT
Získal veľa ocenení – po zásluhe. Za pozornosť stojí aj kniha, ktorú s priateľom Bohušom Bodaczom čerpal zo svojho pôvodného literárno-kritického súdka, dva zväzky Generačných portrétov. Roman Kaliský-Hronský pred mnohými rokmi na ne reagoval v Literárnom týždenníku: Nie recenzenti – portrétisti! Najstručnejšia a presná charakteristika.
- ●●
Pred sebou mám posledné letné dvojčíslo mesačníka Slovenské pohľady. Má na časopis neuveriteľný rozsah – 320 strán! Stojí dve šesťdesiat eur. A predsa náklad nedosahuje ani tisíc kusov. Časopisu, v ktorom by si každý slušný slovenský čitateľ našiel čosi, čo ho zaujme a poteší, ak by to aspoň raz mal v rukách. Nemalo by to trochu trápiť aspoň dvoch ministrov – kultúry a školstva? Ale to je už mimo našej témy. My sme len chceli predstaviť jubilujúceho sympatického šesťdesiatnika.
Ján ČOMAJ – Foto: Emil SEMANCO