Je taká legenda…
Rudolf SLEZÁK
Môžeme mať rôzne názory na Medzinárodný deň žien, ktorý by už mnohí terajší sociokulturológovia najradšej vygumovali ostatným z pamäti a vyškrtali z kalendárov, no aj tak to vždy bude svedectvo o statočnom boji žien za svoju rovnoprávnosť v živote, práci, spoločnosti i v politike. To, že sa dnes robia posmešky z toho, ako komunisti v tento deň rozdávali ženám utierky, obrusy, uteráky karafiáty, bomboniéry, chlebíčky a pijatiku, ešte neznamená, že by mal byť vyškrtnutý zo zoznamu významných a pamätných dní. Komunisti tento sviatok nevymysleli, tak ako nevymysleli ani Deň matiek.
Obidva sviatky majú korene v Amerike. Ak by sme chceli MDŽ nahradiť iba Dňom matiek, mali by sme vedieť aj to, že práve tento deň bol najviac oslavovaný vo fašistickom Nemecku, kde bol dokonca povýšený na takzvaný Kult matky. Každá nemecká žena, ktorá porodila deti, mala v spoločnosti úctu, pretože porodila deti pre armádu. Preto by sme mali zrušiť aj tento deň? Nápad oslavovať MDŽ vznikol na medzinárodnej konferencii žien v Kodani v roku 1910. Odvtedy ho začali sláviť v mnohých krajinách sveta, dokonca našiel svojich stúpencov aj v cárskom Rusku. Jeho význam vo svete vari najviac upevnila obrovská tragédia, ktorá sa odohrala 25. marca 1911v centre New Yorku. Na ôsmom až desiatom poschodí textilky, kde pracovalo vyše päťsto žien, vypukol obrovský požiar, počas ktorého uhorelo sto štyridsaťšesť žien. Pracovali tu prisťahovalkyne z Talianska, Poľska, Židovky..., ponajviac vo veku od šestnásť do dvadsaťtri rokov v nedôstojnom prostredí štrnásť hodín denne. Priestory boli plné horľavého materiálu, bez potrebných hasiacich prístrojov a náradia, fajčilo sa priamo na pracovisku, aby ho ženy neopúšťali ani na minútu, kúrilo a svietilo sa otvorenými plynovými šporákmi, o hygienických podmienkach sa nedalo hovoriť... Tragédia vyvolala obrovské celosvetové pobúrenie a účasť. Odvtedy už nebolo možné ignorovať požiadavky žien na rovnoprávnosť, skrátenie pracovného času, volebné právo... Odvtedy už nikto nepochyboval o sile, užitočnosti a význame ženského hnutia, aj keď ho v Kodani navrhla socialistka Klára Zetkinová.
Znevažovanie MDŽ nastalo až teraz. Aby sa rýchlejšie zabudlo na význam tohto dňa, ponúkajú nám všelijakí moderní aktivisti náhrady za tento sviatok. Nadchýnajú sa ani nie tak Dňom matiek, ale skôr modernejšími príkladmi z iných krajín, ktoré by sme si namiesto MDŽ vraj tiež mohli osvojiť. Sú to trebárs dámske súťaže v slam-poetry (Austrália), lezecké kurzy pre ženy (Švédsko), rôzne kempy v ktorých sa dámy naučia prežiť v extrémnych podmienkach (Trinidad), ženskú spanilú jazdu na motorkách (Španielsko) a za vhodný príklad považujú aj iniciatívu, ktorá vznikla v Česku, kde aktivovali portál s pracovnými ponukami pre matky s malými deťmi...
Som presvedčený, že naše ženy by skôr privítali, aby mohli nielen v ten deň ostať čo najdlhšie doma a čítať svojim deťom rozprávky. Najviac posmeškov na MDŽ a za najsilnejší argument prečo tento deň neoslavovať je, že muži vraj chodili domov z osláv v podnapitom stave a so zvädnutou kvetinou. Akoby tí , čo sa chcú opíjať, nevyužívali na to aj každú inú príležitosť. K tým utierkam, obrusom a bomboniéram azda len toľko, že obyčajná žena aj v nich vidí hodnotu, pretože nie každá si môže dovoliť ovešať sa drahokamami, róbami, kabelkami, topánkami a ísť sa s tým chvastať do Judínyovej Smotánky. To najdôležitejšie je však, aby sme si v tento deň, a nielen v tento deň, pripomínali náš spôsob života, v ktorom má žena oveľa dôstojnejšie miesto ako v iných kultúrach a civilizáciách, ktoré sa dnes usalašujú v Európe.
Je taká krásna legenda zo stredoveku, o ktorej by mal každý muž vedieť, aby si oveľa viac vážil svoju ženu. Nezáleží na tom z akých pohnútok, ale keď Konrád tretí už pridlho dobýjal v Nemecku pevnosť Weinsberg a nedarilo sa mu, zaprisahal sa, že keď pevnosť získa, nikoho nenechá nažive. Pevnosť napokon dobyl, ale svoje rozhodnutie zmenil na veľké prosby nešťastných žien. Zľutoval sa nad nimi a dokonca im dovolil, aby pevnosť opustili a na svojich chrbtoch si odniesli to najcennejšie, čo majú. Ženy mu poďakovali, no krátko na to mu vyrazilo dych, keď videl, ako si na chrbtoch vynášajú z pevnosti svojich mužov. Je to nádherný príklad o tom, ako dokážu ženy nielen milovať a odpúšťať, ale že dokážu v prípade potreby aj zabojovať za svojich mužov. Aj za to im patrí obdiv a vďaka.