Biskup Štefan MOYSES – šľachetný a neohrozený národovec

thumbnail

Literárne aktivity a utešená symfónia matičných rečí

Štefan Moyses (24. 10. 1797 Veselé – 5. 7. 1869 Banská Bystrica) popri významnom účinkovaní v cirkevnom, politickom a slovenskom národnom živote svojou mnohostrannou verejnou činnosťou podstatne prispel aj k rozvoju slovenskej národnej literatúry. Jozef Škultéty na stránkach Slovenských pohľadov v príspevku Štefan Moyses. Na storočnú pamiatku jeho narodenia (1897) napísal: „Škoda veľká, že nepracoval viac literárne. Mal všetky podmienky k tomu, aby obohatil literatúru. Ale už tá veľká premenlivosť literárneho jazyka, ktorá sprevádzala ho v celom živote, nemohla ho priťahovať k literárnemu trudu.“ Moysesova účasť v literárnom živote je skutočne menej rozsiahla ako účasť jeho rovesníkov, napríklad Dr. Karola Kuzmányho.

Všetky knižne vydané Dejiny slovenskej literatúry ho zaraďujú do obdobia „literatúry matičných rokov“. Podľa literárneho vedca Oskára Čepana treba tento údaj „... pokladať iba za pomocný a podmienečný“ termín. Literárna historiografia viac zaznamenáva Moysesove kultúrno-spoločenské a národné aktivity, ktorých vyvrcholením bola jeho aktívna účasť na čele deputácie, ktorá koncom roka 1861 predložila Memorandum národa slovenskéhopriamo panovníkovi, a najmä jeho účinkovanie vo funkcii prvého predsedu Matice slovenskej. Poukázal na to aj literárny historik Cyril Kraus konštatovaním, že Štefan Moyses je „... ‚prítomný‘ najmä pokiaľ ide o ‚pozadie‘ literárnohistorické. V procese diferenciácie literárnej histórie ako vednej disciplíny Moyses síce nemá dajaké vedúce postavenie, no nevypadá z jej ‚zorného poľa‘ pri skúmaní predpokladov literárneho vývinu, pri poznávaní toho, čo vytváralo kultúrno-literárne prostredie“. (1971). Cyril Kraus sa pritom opieral aj o predchádzajúce závery literárnych historikov, napríklad Jaroslava Vlčka, a najmä o Štefana Krčméryho, ktorý podľa Krausa „... v knihe Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry (1943), v esejach ‚o literatúre‘, zaraďuje Moysesa, aby názornejšie demonštroval vývinové problémy slovenskej literatúry na pozadí kultúrno-spoločenských pohybov“. (1971).

V CHORVÁTSKOM PROSTREDÍ

Š. Moyses vyvíjal literárne aktivity už v chorvátskom prostredí (1829 – 1851), kde sa živo zaujímal o literatúru a hľadal možnosti, ako napomôcť zveľaďovanie kultúrnej úrovne a rozvoj literatúry slovanských národov, menovite Chorvátov. Z pôvodnej Moysesovej tvorby vydanej tlačou sa zachovali latinské pohrebné reči – Oratio funebris, venované pamäti šľachtica Jozefa „a Sermagede Szomszédvár“ (bol lektorom záhrebského katedrálneho kostola a kanonikom, direktorom škôl v Chorvátsku a Slavónii). Túto parentáciu (lat. zastaraná smútočná pohrebná rozlúčka) povedal Štefan Moyses ako presbyter Arcidiecézy ostrihomskej, doktor filozofie a profesor teoretickej i praktickej filozofie v Záhrebe 26. novembra 1833. Druhou pohrebnou rečou bola Moysesova Sermo funebris, venovaná Ladislavovi Sušićovi, profesorovi univerzálnej histórie, dňa 16. januára 1835.

Štefan Moyses sa podieľal na vydávaní starých pamiatok a národne významných diel (Vitezović, Kačić) staršej chorvátskej literatúry. Napísal a vydal niekoľko oslavných básní na predstaviteľov ilyrizmu. Veľké uznanie získal vydaním oslavnej básne Pavla Vitezovića (1650 – 1715) Oddiljenje Sigetsko, v ktorej ospieval hrdinské činy chorvátskeho národného hrdinu Mikuláša Šubica Zrínskeho. Báseň doplnil úvodom. Štefan Moyses zároveň okolo seba zhromažďoval mladých talentovaných ľudí, predovšetkým umelcov (Ognjan Štriga, Šteger, Livadić a iní). Posmeľoval ich a často ich aj pozýval k sebe na obed alebo večeru, kde spievali a hrávali domáce predstavenia. K ďalším literárnym aktivitám Š. Moysesa patria aj preklady do chorvátčiny po nemecky napísanej rozpravy Jána Kollára o slovanskej literárnej vzájomnosti, hymnickej piesne Sama Tomášika Hej, Slováci (Hej, Slaveni!), ako aj piesní Nad Tatrou sa nebo kalía Nitra milá. Zaslúžil sa aj o vydanie vzájomných listov Lj. Gaja a Ľudovíta Štúra.

PODPORA TALENTOV

Po návrate na Slovensko sa Štefan Moyses v júli 1851 stal banskobystrickým biskupom. Svojim veriacim v diecéze sa prihovoril obsiahlym Pastierskym listom(vyšiel po slovensky a nemecky v júli 1851; okrem toho vyšiel i po latinsky), ktorý podľa S. H. Vajanského „... sa nesie v duchu čisto apoštolsko-evanjeliovom a má za os, okolo ktorej sa otáča, výpoveď Kristovu u Matúša (ide o Kristov výrok zaznačený evanjelistom Matúšom v 6. kapitole, verš 25 Nového zákona) (...) List Moysesov dojíma človeka svojou prostotou, jasnotou a čisto apoštolským duchom“.

V Banskej Bystrici prejavil výrazný záujem v starostlivosti o študentov na katolíckom gymnáziu. Jeho zásluhou sa tu vytvoril v roku 1851 Cirkevno-literárny spolok, ktorého členovia rozvíjali tvorivé literárne činnosti. Ich spoločným výsledkom bola zbierka literárnych prác venovaná Štefanovi Moysesovi, ktorý finančne podporil jej vydanie pod názvom Jarnie kvety(1863). Literárny vedec Eduard Gombala zistil, že „... seminaristická mládež muvyjadrila svoju úctu aj v osobitnej básni Zpěv jeho osvícenosti... Štefanovi Moysesovi... v čase přijetí Biskupské Zprávy... (báseň vyšla tlačou v Banskej Bystrici r. 1851)“.

PERLY DUCHA

Pri vzniku Matice slovenskej sa biskup Štefan Moyses prejavil ako „... šľachetný a naozaj neohrozený národovec, akých z toho stavu Slovensko nemalo mnoho...“ (Jaroslav Vlček). Š. Moyses sa predstavil otváracími prejavmi na prvých troch valných zhromaždeniach Matice slovenskej (1863, 1864, 1865), ktoré vzbudili mimoriadny ohlas a dostalo sa im pozitívnych hodnotení nielen v dobovej tlači, ale neskôr viacerí autori vyzdvihovali ich význam. Všetky tri Moysesove matičné reči podľa Vajanského predstavujú „utešenú symfóniu“ a sú „dokumentmi života slovenského z ranej doby druhého obrodenia, sú vyžarovaním najväčšej slovenskej hlavy 19. storočia. Sú to krátke reči – ale ani perly nebývajú veľké, neporážajú veľkosťou, ale vnútornou hodnotou“.

V Moysesovej literárnej činnosti bola prítomná samozrejme aj náboženská spisba. František Richard Osvald vydal jeho osem kázní pod názvom Na konci roku. Kázne (1897). Š. Moyses ich predniesol vždy pri poslednej chrámovej pobožnosti kalendárneho roka v období rokov 1851 – 1862 v Banskej Bystrici. Tieto silvestrovské kázne označil Jozef Škultéty „... za veľmi vzácny príspevok k duchovnému fondu slovenskému. Také 34 strany robia česť jazyku, v ktorom sú vytlačené. Reči tie ukazujú vysokovzdelaného človeka, hlboký um, rozvitý vkus, a v nich – po čom poznať kresťana a biskupa – nie že by sa mračila, ale svieti starosť o dušu. Samé naučenie, samé povzbudenie, vykladanie hlbokých právd životných“.

SNN 26-27_18_OSOBNOSŤ SLOVENSKA__MOYZES_Pomník biskupovi Štefanovi Moyzesovi v Žiari nad Hronom
socha Biskup Štefan MOYSES

ODKAZY DNEŠKU

Za cenné z literárneho hľadiska možno považovať aj Moysesom skoncipované úradné prípisy, pastierske listy, obežníky a tiež aj koncepty niektorých jeho súkromných listov, v ktorých nachádzame i množstvo zaujímavých myšlienok aktuálnych aj pre súčasnosť: „Ja vóbec neverím, že by sa nám už v čase tomto spravedlivosť preukázala. V politike nikdy nebolo spravedlivosti, a mnoho sa ešte času minie, dokud sa človečenstvo do toho stupňa dokonalosti pozdvihne, že by v politike spravedlivosť za pravidlo malo; a pán Bóh vie, či sa to kedy stane. Donau Zeitung ešte vždy za Nationalitäten-Fanatismus vyhlasuje každučičký krok národný n. p. Slovencov, národa to najkrotšieho a germanismom temer zadáveného.“ (List Štefana Moysesa Dr. Karolovi Kuzmánymu, v Sv. Kríži 3. 12. 1862)

„Keď pomyslím na príbehy najnovšieho troročia, hnusí sa mi nielen všaká politika, než i celá ľudská spoločnosť. Najradšie bych sa do dákej jeskine utúlil. Teším sa, že som už tak starý, a tedy na poriadku s divadla odstúpiť. Keď si položím otázku: kam to všetko vedie? A pri tom rozvážim to všeobecné viklanie, podkopávanie a podmývanie základov: také príšery sa mi predstavujú, že mi je nevdojak oči od nich odvrátiť. V chaosu tom len jedno zretelne vidím: že totiž to konečné, trojnásobné beda – jestli ho milosrdenstvo božie zázračným spôsobom neodvráti – nebude nezasúženo.“ (Štefan Moyses v liste Dr. Karolovi Kuzmánymu, vo Sv. Kríži dňa 29. marca 1865).

Autor je vysokoškolský pedagóg – docent na Univerzite M. Bela v Banskej Bystrici.

Július LOMENČÍK – Foto: Emil SEMANCO, sk.wikipedia.org

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.