Bitka o mediálny priestor

thumbnail

KOMENTÁR Evy ZELENAYOVEJ

Dalo sa to čakať. Šéfredaktorka denníka SME Beata Balogová jeden zo svojich stĺpčekov na titulnej strane nazvala Keď cenzorská múmia vlastne už neprekvapuje. Kto teda je tá cenzorská múmia? Podľa Balogovej právo na odpoveď pre politikov. A okamžite sa odvolala na „väčšinu významných medzinárodných organizácií na ochranu slobody tlače. Nekričali by, ak by išlo o nevinnú zmenu, ktorá prinesie viac rozmanitosti hlasov. Lenže táto zmena narušuje editorskú autonómiu...“. Čo sa stalo?

Poslanec NR SR Miroslav Číž (Smer-SD) vysvetľoval v RTVS dôvody, ktoré viedli súčasnú koalíciu vrátiť do tlačového zákona právo na odpoveď aj politikom. Je predsa nedemokratické upierať nejaké práva istej skupine ľudí. Ale liberálka poslankyňa parlamentu Jana Kiššová (SaS) oponovala, že politici majú iks možnosti reagovať, a pohotový Ján Budaj, poslanec NR SR za OĽaNO, dokonca odporúčal dotknutým politikom obrátiť sa s reakciou na elektronické siete! Otázka teda znie, prečo sa opoziční politici zastávajú médií, ktoré sa bránia zákonnej úprave práva na odpoveď? Jednoducho preto, lebo súčasná opozícia nie je mainstreamom diskreditovaná. Ak noviny nebudú písať klamstvá o politikoch, nebudú ani žiadosti o odpovede.  O čo teda ide liberálnej opozícii a jej mediálnemu zázemiu?

Hektický týždeň po priznaní sa prezidenta SR Andreja Kisku, že po skončení mandátu by mohol ísť do väzenia na sedem až dvanásť rokov, sa téma tlačového zákona javila ako zbytočný ornament v politickej diskusii. Ukázalo sa, že opak je pravda. Okamžite zareagoval denník SME a politikom odkázal, že „môžu žiadať o odpoveď vo vlastnej réžii“, len nepovedal koho. Podľa Budaja ‒ elektronické siete. Názor podporujúci rozhodnutie koalície nemal kde zaznieť, taký denník totiž nejestvuje.

Až do roka 2008 platil tlačový zákon z roka 1966. Očakávalo sa, že nový zákon vyrieši všetky sporné otázky mediálneho prostredia, ale nestalo sa tak. Vtedajší minister kultúry Marek Maďarič o ňom povedal, že ide o veľmi moderný zákon. Až taký moderný, že zabudol definovať, kto je novinár. O právach a povinnostiach novinárov a vydavateľov ani nehovoriac. A ak by mal tlačový zákon kopírovať napríklad nemecký, možno by Slovensko zažilo aj bombardovanie podobné tomu v bývalej Juhoslávii. Tam totiž tlačový zákon ide do takých podrobností, že dovoľuje konfiškáciu periodika. Počas vlády Ivety Radičovej parlament novelizoval tlačový zákon a vyňal z neho právo na odpoveď pre politikov. Ministrom kultúry bol v tom čase bývalý redaktor televízie Markíza Daniel Krajcer.  Do parlamentu sa dostal na kandidátke SaS. Rozloženie mediálneho trhu už v tom čase bolo také, že médiá hlavného prúdu presadzovali liberálny moralizmus a túto hodnotovú orientáciu predstavoval aj práve vzniknutý telerozhlas. Nejestvovala teda obava, žeby liberálne médiá diskreditačnou kampaňou ohrozovali liberálnych politikov vládnej koalície.  Žiadosťami o odpoveď zaplavoval redakcie expremiér Vladimír Mečiar, o ktorom periodiká uverejňovali nepravdivé informácie. Vláda situáciu vyriešila zrušením práva na odpoveď politikom...

Denníku SME nestačí biľagovanie súčasnej vlády za návrh na zmenu v tlačovom zákone, podal si aj  SNS, ktorá vraj svoj návrh na vytvorenie „štátnej tlačovej rady alebo niečoho takého (...) odkopírovala od najväčších nepriateľov slobody tlače“. Pochopiteľne, korporátne médiá sa bránia vytvoreniu regulárnej tlačovej rady SR, lebo ony už tú svoju majú, nesie názov Tlačovo-digitálna rada SR, čo navodzuje dojem, že ide o štátnu tlačovú radu. Lenže tá nevykonáva činnosť na základe zákona o zriadení tlačovej rady, ale len po dohode  organizácií personálne a záujmovo prepojených. Ide o Syndikát slovenských novinárov, ktorý v roku 1998 školil novinárov  na zmenu vlády. Ďalej o Asociáciu vydavateľov tlače, v ktorej figurujú Petit Press (Sme, MY, Korzár, Spectator...), Perex (Pravda) i Denník N.  A v Asociácii na ochranu novinárskej etiky v SR je podpredsedníčkou Klára Grossmanová, prvá podpredsedníčka SSN, členmi sú napríklad Alexej Fulmek (Petit Press) a podobné persóny z liberálneho mediálneho spektra. Pritom sa tvária, že reprezentujú záujmy občanov SR, no presadzujú najmä záujmy svojich donorov. Z takto vybudovaného mediálneho geta neprejde k čitateľovi nijaká informácia, ak nie je v záujme tohto spoločenstva. Pohnúť s týmto záujmovým kolosom bude veľmi ťažká práca a neobíde sa bez tvrdých útokov na každého, kto by chcel mediálny priestor sprístupniť pre každého občana.