Bohatým bral a chudobným dával ‒ ak nie dukáty tak nádej...

thumbnail

OSOBNOSTI SLOVENSKA – NAJVÄČŠI SLOVÁK

Pred desiatimi rokmi poľské filmárky stvárnili slovenského Jánošíka českým hercom...  Rázovitá, folklórna, hrdá, zbojnícka Terchová. Ktovie, koľkými prívlastkami ju počastovali počas jej bezmála štyristoštyridsaťročnej existencie? Prvá písomná zmienka o nej je z roka 1580 v súpise poddanských obcí panstva Strečno-Gbeľany. Rady chalúp povedľa Vrátňanky, Bieleho potoka a Struhárne a všade naokolo popod Veľký Kriváň, Chleb, Veľký a Malý Rozsutec, Stoh, Mravečník, po celej Malej Fatre a Kysuckej vrchovine ‒ na rozlohe bezmála osemdesiatich piatich štvorcových kilometrov – malé usadlosti s niekoľkými drevenicami, kde žili odnepamäti Beľanovia, Čižovcovia, Repáňovia, Stražanovia, Lutišanovia, Cabadajovia, Lysičanovia. Generácie rodov, čo sa zapísali do miestnej geografie.

Pod Pupovom nad sedlom Rovná hora v Kysuckej vrchovine je laz U Jánošov. Rozprestiera sa len niekoľko stoviek metrov od miesta, kde terchovský stavebný podnikateľ Jožo Mičo, preslávený vytváraním filmových kulís pre mnohé produkčné partie, dokonca aj pre hollywoodske, postavil Šardulinu krčmu pre filmársky štáb režisérky Agnieszky Hollandovej a jej dcéry Kasie Adamikovej. Tie Poľky sa v roku 2002 podujali na nakrútenie jánošíkovského veľkofilmu podľa scenára Evy Borušovičovej. Jánošíka vyberali spomedzi tristo adeptov v troch krajinách. Snímali deväťdesiat dní, minuli šesť miliónov eur a nakoniec pre finančné suchoty film dokončovali sedem rokov. Do kín „babského Jánošíka“  uviedli v roku 2009, teda pred desiatimi rokmi...

ŽENSKÝ ZBOJNÍK

Národnou hrdosťou a povesťami opradeného slovenského hôrneho chlapca vo filme s trúfalým podtitulom Pravdivá história stvárnil podľa mierne dotknutej slovenskej mienky ďalší Čech, ale na rozdiel od Pištěka (1921) bol akýsi nezrelý, chlapčensky nerozhodný a najmä „priveľmi neduživý“. Teda ani zďaleka Bielik (1935) alebo bánovský fešák s diplomom doktora medicíny Kuchta (1962/1963).

Václav Jiráček, naturalisticky kopírujúci zámer tvorcov odmýtizovať hrdinskú postavu a „lyrikou poprieť legendu“, svojou subtílnou fyziognómiou citlivo zasiahol generačnú predstavu Slovákov o nesmrteľnom zbojníckom kapitánovi. Skrátka a dobre, nebol nijaký miesiželezo, obor ani len lomidrevo s nesmrteľnou žilkou vo vybíjanom opasku, ale len taký obyčajný lapikurkár, čo nepasoval do štúrovských romantických veršov, že keď si „... niekoho na paloš načiara, tomu nepomôžu ani tria cisára...“

Šardulina krčma pod Pupovom dlho stála opustená. Taká smutná, až bola naozaj trudná... V nej podľa legendy na hrachu a po zrade pandúri chytili nášho najznámejšieho zbojníka. Od Jánošov sme sa sem pohli nevľúdnym, daždivým, zablateným dňom. Dovnútra stavby zatekalo a jej staviteľ nám všetky tie deravé miesta vysvetľoval ako posty pre umiestnenie kamier, čo budú snímať zbojnícku „žúrku“... Otázku: Kedy? ‒ vtedy sprevádzalo iba pokrčenie plecami.

POSLEDNÁ JÁNOŠÍČKA

Na laze U Jánošov vyrastali celé generácie Jánošíkovcov. V náručí mohutných líp sa v čase mojej návštevy chúlilo niekoľko starobou nachýlených drevených domcov a maštaliek. Obkľučovali prameň, ktorý zurčal po drevených vydlabaných žľaboch rovnako, ako keď k nim prikladal lopatky mlynčeka malý Jurko, prvorodený syn želiara Martina Jánošíka a jeho manželky Anny, rodenej Cesnekovej. Tá po Jurkovi priviedla na svet ešte troch chlapcov ‒ Jána, Martina a Adama. Do knihy narodených jej druhé dieťa zapísal 25. januára 1688 farár Michal Smutko vo Varíne, lebo kostol v Terchovej vtedy nemali. Prvý postavili až v roku 1731...

Pravdivá história. U Jánošov pred drevenicou nás vítala Barborka Jánošíková. Starká, na tomto laze posledná s jánošíkovským menom. Potešila sa živáčikom z doliny a jej nebeské oči vyžarovali iskričky radosti, že po čase s niekým prehovorí. Už ani neviem, o čom sme sa pri tej studničke pod lipami zhovárali? O živej pramennej vodičke, o mrcha počasí, o slote, čo vliezla do Dier, zaľahla na Vrátnu a ako ovčou huňou zakryla Rozsutce ‒ o smútkoch samoty a chorobách staroby...

Barborka sa onedlho pobrala do večnosti. Z Terchovej mi to v ten rok zvestoval Rudo Patrnčiak, ďalšia tamojšia legenda spojená s Jánošíkovými dňami. Rudo vie o všetkom, čo sa v obci – a nielen v nej, šuchne. On je tu mnohému dirigent a navyše rediguje obecné noviny. Možno už vtedy uvažoval, ako k terchovským magnetom pridať ďalší.

Pri príležitosti tristo tridsiateho výročia narodenia Juraja Jánošíka sa obec Terchová rozhodla prevádzkovať v jeho rodnej osade symbolický Jánošíkov dom. Podnikaví Terchovčania minulý rok jánošíkovskú chalupu presťahovali tak, aby bola dostupnejšia turistom a návštevníkom, lebo práve pri nej chcú symbolicky otvárať svoj chýrny folklórny festival. Už päťdesiaty siedmy ročník Jánošíkových dní chcú začať U Jánošov. Do pamätnej „dosky“ chcú všetkým na známosť vytesať: „Jánošíka nemôžete zabiť. Jánošík je sloboda a sloboda je večná!“

Aj keď skutočný Juraj Jánošík (1688 ‒ 1713) žil len dvadsaťpäť rokov a zbíjal iba poldruha roka, ten legendárny žije už vyše tristo rokov. Vždy, keď bolo Slovensko v existenčnom ohrození, jánošíkovská tradícia inšpirovala a mobilizovala odpor proti zrade, utrpeniu a poníženiu.

■ ZBOJNÍCKE HNIEZDO

Prv ako Terchovú označili za zbojnícke hniezdo, vo východných župách Uhorska sa rozhorel protestantský odboj. Povstalecká zástava s heslom S Bohom za vlasť a slobodu privábila medzi kurucov aj urasteného mládenca z Terchovej. Plukovník Viliam Winkler hľadal dobrovoľníkov do posádok strážnych hradov v okolí Žiliny. Osemnásťročný Jánošík sa dal zverbovať a od roka 1706 slúžil vo vojsku kniežaťa Františka II. Rákociho. Po krutom a definitívnom výprasku kurucov pri Trenčianskej Turnej v lete 1708 sa pridal k cisárskym. Tí ho odšikovali do strážneho oddielu na Bytčiansky zámok, kde strážil rebelov a zbehov, akým bol donedávna sám. Tu sa zoznámil s Tomášom Uhorčíkom, rodákom z Turzovky, ktorý sedel v zámockom väzení za zboj. Pomohol mu utiecť. A sám sa tiež pobral kade ľahšie. Pravdivejšie chýry tvrdia, že ho otec z vojska vykúpil. A Juraj sa chvíľu aj držal pluhu a gazdovstva, ale na jeseň v roku 1710 mu na jarmoku v Liptovskom Mikuláši osud znovu priviedol do cesty Uhorčíka. Starý známy mu namiesto celodennej driny ponúkol čosi výnosnejšie ‒ pašovanie koní z Poľska. Jánošík ponuku prijal a príležitostne sa zúčastňoval aj na väčších akciách zbojníckej družiny. V lete 1711 sa hajtman Uhorčík oženil s dcérou baču Sopoligu z Jablunkova a rozhodol sa zbojníčenie zavesiť na klinec. Družinu prenechal dvadsaťtriročnému Jánošíkovi, ktorý 29. septembra 1711 zložil zbojnícku prísahu. Zbíjal rok a pol. Lup ukrýval u mladšieho brata Jána v Terchovej a v Klenovci, kde sa pod identitou Martina Mravca schovával Tomáš Uhorčík.
Medzi ľudom sa dodnes hovorí o skrýšach plných pokladov vo Vrátnej, o jaskyni v Ďurkovem skálí ‒ Zbojníckej diere, a ďalšej vo Veľkom Rozsutci i o Jánošíkovej kanape v Bobotoch. Lenže Jánošíkove  zbojstvá neboli ktovieako výnosné. V októbri 1712 ho zajali a uväznili v Hrachove v Gemeri. Podplatil strážcov a zdúchol. Začiatkom nasledujúceho roka ho však zas chytili a uväznili vo vranovskom kaštieli pri Palúdzke. Stoličný súd v Liptovskom Mikuláši, kde v senáte zasadli aj viacerí poškodení ‒ trebárs liptovský zeman Okoličáni, ktorému vypálil kúriu – ho po dvojdňovej súdnej pravote 16. a 17. marca 1713 a útrpnom mučení odsúdil na smrť. Najviac mu v obžalobe priťažilo zabitie domanižského farára Juraja Vrtíka. Jánošíkovi však tento zločin iba pripísali. On sám sa k nemu nikdy nepriznal... Ortieľ za spáchané skutky sa mal vykonať zavesením za rebro na hák. Aby po ťažkom mučení nezomrel a neunikol tak potupe na šibenici, obesili ho ešte v deň vynesenia rozsudku. Popravili aj jeho brata Jána, ktorého neskôr väznili a vypočúvali v kaštieli v Tepličke. Katovi neušiel ani Uhorčík.

            ■ GAVALIER S VALAŠKOU
            Jánošíkove dni boli porátané. Zomrel mladý... Nie však ako obyčajný lupič. Verím, že nezbíjal len pre osobný prospech, ale aj preto, aby podporil odboj, ku ktorému sprvoti patril v kuruckom vojsku. Možno chcel postaviť a vystrojiť vlastný oddiel na boj proti panskej svojvôli, za väčší krajec chleba pre utláčaných a poddaných.

Určite však nie na prepadoch, zbíjaní a lúpežiach je založená príťažlivosť a vzor slovenského gavaliera s valaškou, ale na skutočnosti, že bohatším bral a chudobnejším dával ‒ ak nie dukáty tak aspoň nádej, že so zlom možno bojovať a vzdorovať mu. Jánošík ani pri krutom mučení nikoho z druhov nezradil. Stal sa symbolom odvahy a statočnosti.
Tradíciu spojenú s jeho menom nemožno obsiahnuť. Stále je živá aj u našich najbližších susedov. Nemožno porátať všetky jej podoby a prejavy ‒ od obyčajnej zbojníckej piesne po operu, od ľudovej povesti po niekoľkozväzkové romány, od laickej maľby na skle po rozmerné plátna národných umelcov, od jednoduchého salašníckeho črpáčika po sochárske monumenty.

Ten slogan: „Jánošíka nemôžete zabiť. Jánošík je sloboda a sloboda je večná,“ ktorý mienili Terchovčania dať na pamätnú tabuľu k Jánošíkovmu domcu, je na plagáte nezabudnuteľného filmu českého režiséra Martina Friča z roku 1935 s Paľom Bielikom v hlavnej úlohe.

To je slovenský nesmrteľný Jánošík.

Pri príležitosti trojstého výročia narodenia Juraja Jánošíka na vŕšku nad Vrátňanskou cestou v Terchovej vztýčili symbolickú sochu hôrneho chlapca od Jána Kulicha. Ten je železný...

Keď v  roku 2008 uplynulo tristodvadsať rokov od narodenia a dvestodeväťdesiatpäť  rokov od smrti legendárneho Terchovčana, obecné zastupiteľstvo si tieto jubileá pripomenulo slávnostným zasadnutím za účasti premiéra Fica, viacerých ministrov, poslancov parlamentu a predsedov samosprávnych krajov. V areáli pod Kulichovým monumentom spieval a tancoval Terchovček, folklórny súbor Rozsutec, účinkovali slávni Muchovci i spojené terchovské muziky, ktoré tak obdivuhodne diriguje Rudo Patrnčiak..
Šéfdramaturg festivalu Jánošíkove dni Peter Cabadaj vyčíslil, že na ich jubilejnom päťdesiatom piatom ročníku v dvadsiatich deviatich programových blokoch na štyroch pódiách sa vtedy predstavilo vyše tisíc účinkujúcich z piatich krajín a vystúpenia napriek začiatočnej nepriazni počasia videlo šesťdesiatpäťtisíc divákov. Viac návštevníkov prišlo do Terchovej len na prvý ročník týchto slávností folklóru, ktorých obrysy začal načrtávať v doline U Repáňov riaditeľ školy Miro Križo niekedy v roku 1963. Na terchovských Lúkach vtedy pôsobivo zaznela aj Bottova balada Smrť Jánošíkova, ktorú recitoval Viliam Záborský. Prvé vyzdobené záprahy s muzikantmi išli do Vrátnej v roku 1968 ‒ za Dubčeka ‒ a boli ovešané trikolórami. Dnes ich zdobia ružovo-biele stuhy ako kroj tunajšej nevesty.

Tú Jurko Jánošík nikdy nemal! To pre tie ženy, čo si „pravdivé histórie“ skladajú po svojom.

Emil SEMANCO ‒ Ilustrácia: Zdeno HORECKÝ ‒ plagát I. ročníka Jánošíkových dní