Zákon o povinných kvótach slovenskej hudby mieri na Ústavný súd. Zákon o povinných kvótach slovenskej hudby v rádiách začal platiť v apríli tohto roku, teda pomerne nedávno. Predchádzali mu niekoľkoročné boje medzi jeho zástancami najmä z radov hudobníkov, ale aj poslucháčov, ktorým rozvoj našej hudobnej scény leží na srdci, a na strane druhej sú zväčša majitelia súkromných rádií, ktorí tvrdia, že prídu o poslucháčov, rozumej o zisky z reklamy. Najnovšie sa do sporu vložil generálny prokurátor Jaromír Čižnár, ktorý sa obrátil na Ústavný súd SR. Podľa jeho slov povinné limity na slovenskú hudbu okrem iného nerešpektujú princípy právneho štátu. Turbulencie okolo povinných kvót slovenskej hudby v našom éteri sledujeme v našej redakcii prakticky od samého začiatku, keď sa začalo o tejto zákonnej úprave hovoriť. Dali sme priestor argumentom jednej i druhej strany, navrhovateľom aj odporcom. Pravdupovediac, navrhovatelia boli zakaždým argumentačne silnejší. Išlo im síce aj o peniaze v podobe tantiém, ale tie musia rádiá vyplatiť tak či tak a dosiaľ smerovali najmä do zahraničia. Oveľa väčším benefitom by bola silná stimulácia rozvoja a skvalitnenia pôvodnej slovenskej hudobnej tvorby. Odporcom išlo o peniaze „až v prvom rade“. Konkrétne o zisky z reklám, ktoré sa odvíjajú od počúvanosti. Ich argumenty o nekvalite slovenskej produkcie boli miestami až urážlivé. Z ich pohľadu by mohla slovenská hudobná scéna pokojne zakapať, ukryť sa voľakde pod zem do malých klubov či do garáží.
■ REČOU ZÁKONA
Poďme sa teda pozrieť na znenie tejto takej diskutovanej právnej normy. Podľa novely zákona o vysielaní a retransmisii majú súkromné rádiá od apríla tohto roka v čase od šiestej ráno do polnoci hrať dvadsať percent domácej produkcie a od roku 2017 až dvadsaťpäť percent slovenských skladieb mesačne. Vo verejnoprávnom rozhlase má byť podľa novely podiel slovenskej hudby ešte vyšší. V tomto roku má tvoriť tridsať percent playlistov a od roku 2017 až tridsaťpäť percent. Dvadsať percent z tejto kvóty by pritom mala tvoriť nová slovenská hudba. Pôvodný návrh ju definoval ako skladby, od prvého verejného uvedenia ktorých neuplynuli viac ako dva roky. V materiáli, ktorý schválila vláda, sa táto hranica posunula na päť rokov. Slovenské hudobné dielo novela zákona definuje ako dielo s textom alebo bez textu, ktorého najmenej jeden autor hudby alebo textu má alebo mal trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Za takéto dielo sa považuje aj skladba uvedená najmenej jedným výkonným umelcom, ktorý má alebo mal trvalý pobyt na území Slovenska, a tiež dielo s textom v slovenskom jazyku. Z návrhu vypadla definícia domáceho diela na základe štátneho občianstva SR.
■ PROKURÁTORSKÝ ŤAH
Po schválení zákona a jeho uvedení do platnosti sa zdalo, že je dobojované, zástancovia pôvodnej tvorby vyhrali a poslucháči sa dočkajú nových a zaujímavých pesničiek v rodnom jazyku. Tu sa však do celej kauzy vložil nikto menší ako generálny prokurátor Jaromír Čižnár. Podľa neho je „novela neprípustná a neodôvodneným spôsobom retroaktívne zasahuje do vlastníckych práv vysielateľov, ich práva na ochranu majetku, ako aj práva na podnikanie, pričom tiež narúša pravidlá hospodárskej súťaže“.
Samozrejme že generálny prokurátor musel dostať impulz. Prišiel od Asociácie nezávislých rozhlasových a televíznych staníc. Generálna prokuratúra uviedla, že aj sama mala v pripomienkovom konaní k návrhu zákona viacero pripomienok a že upozornila ministerstvo kultúry na možný rozpor jeho návrhu s ústavou.
A čo na to ministerstvo kultúry? Hovorca ministra Jozef Bednár povedal: „Zavedenie kvót neohrozuje právo na slobodné podnikanie, keďže ide len o druhové vymedzenie hudobných diel, pričom ich konkrétne individuálne zaradenie je ponechané na slobodnej vôli každého vysielateľa.“ Ústavný právnik Ján Drgonec dokonca hovoril o tom, že nerozumie, prečo generálny prokurátor nenapadol aj porušenie slobody prejavu. Podľa jeho mienky vraj za všetkým stojí niekoľko hudobníkov, ktorí si takto chcú zabezpečiť príjmy z hrania svojich skladieb, ktoré „sú neatraktívne a ktoré odpudzujú verejnosť“.
■ DRGONEC OD CHRBTA
Vyjadrenia ústavného právnika hraničia až s úderom pod pás. Treba stále opakovať, že podobné opatrenie nie je v Európe vôbec ojedinelé. Podiel domácej produkcie má v zákone zavedené napríklad Francúzsko, Poľsko, Maďarsko či Chorvátsko a ďalšie štáty. A nazvať hudbu Joža Ráža, Petra Lipu, Maťa Durindu, Beáty Dubasovej či Roba Grigorova „neatraktívnou“ je prinajmenšom hudobný analfabetizmus. Menovaní a aj mnohí ďalší hudobníci totiž za zákonom stoja a podporujú ho. Aj napriek už spomínaným lobistickým tlakom je po pár mesiacoch zrejmé, že slovenská populárna hudba postupne ožíva. Objavujú sa noví interpreti a aktivizujú sa tí zavedení, ktorých predošlá vysielacia politika nenápadne zatvárala do zaprášených archívov zabudnutia. O poznanie väčšia časť tantiém ostáva na Slovensku a hudobníci ju môžu použiť na nahrávanie nových skladieb. A to aj robia. Kolovrátková komerčná zahraničná produkcia aspoň trocha stratila na intenzite, s ktorou okupovala naše rozhlasové vlny. A generálny prokurátor? Mal by si položiť otázku, či mu záleží na kultúrnom rozvoji krajiny, ktorej vo svojej funkcii má slúžiť.
Maroš M. BANČEJ – Foto: autor