Boj za slobodu inšpiruje dejiny národov a celého ľudstva

thumbnail

ROZHOVOR TÝŽDŇA

Biskup Nitrianskej diecézy Viliam JUDÁK exkluzívne pre Slovenské národné noviny. Kto by si bol v roku 1989 pomyslel, že boj za slobodu sa neskončil? Poprava troch trenčianskych gymnazistov Púčika, Tesára a Tunegu v roku 1951 na výstrahu, aby ich príklad slobodomyseľnosti sa neodvážili napodobňovať ďalší, by mal byť mementom. Pre tých, čo poznajú ich príbeh i osudy 71 168 osôb odsúdených v politických procesoch počas komunistického režimu na Slovensku za politické trestné činy a súčasná hystéria okolo gymnazistky Lívie, sú znepokojujúce. Veď iba slobodne vyjadrila názor na migračnú politiku. Dejiny nám dokazujú, že od masovej hystérie je len krok k popravám. Pred troma rokmi, 24. októbra 2015, zomrel kardinál Ján Chryzostom Korec. Historik Peter Mulík o ňom napísal: „Ak niekto bude o 20 ‒ 30 rokov písať dejiny Slovenska, isto v nich nebude chýbať text o kardinálovi Korcovi. Politickí väzni, medzi ktorých patril, o tom vôbec nepochybujú. Táto gigantická slovenská osobnosť totiž istým spôsobom stelesňuje slovenský katolicizmus 20. storočia.“ Nielen o kardinálovi Korcovi sa zhovárame s prof. ThDr. Viliamom JUDÁKOM, PhD., biskupom Nitrianskej diecézy.

           

  • Po troch rokoch od úmrtia Jána Chryzostoma kardinála Korca v Nitre odhalili pamätnú tabuľu. Iniciátorom bolo o. z. PV ZPKO, ktorého bol kardinál Korec členom. Vy ste významne pomohli projekt uskutočniť a treba povedať, že to nebolo vôbec jednoduché. Napríklad aj s umiestnením tabule. Kde sa teda nachádza a čo predchádzalo jej odhaleniu?

Tabuľa je umiestnená na priečelí katedrálneho chrámu ‒ Baziliky sv. Emeráma na Nitrianskom hrade. Požehnanie tabule sa uskutočnilo pri treťom výročí smrti Jeho Eminencie Jána Chryzostoma kardinála Korca. Je tiež venovaná deväťdesiatim siedmim prenasledovaným kňazom Nitrianskej diecézy v rokoch 1945 ‒ 1989. Jeden z nich bol odsúdený na trest smrti a ďalší spolu na tristodeväťdesiatsedem rokov a osem mesiacov väzenia nepodmienečne. V tom je zarátaných  aj osemnásť kňazov, ktorí boli v PTP.  Na tabuli sú umiestnené i mená štyroch prenasledovaných bohoslovcov.

  • Krakovský arcibiskup Stanisłav Dziwisz v rozlúčkovom príhovore o kardinálovi Korcovi povedal, že „bránil dôstojnosť ľudskej osobnosti a právo na život v slobode“. Ako ste ho poznali vy?

Bohatá činnosť kardinála J. Ch. Korca je odrazom takmer päťdesiatročného dramatického diania v Cirkvi a na politickej scéne Slovenska v minulom storočí. Počas komunistického útlaku všetky úsilia štátnej politiky obmedziť činnosť Cirkvi smerovali k jej zámernej likvidácii. Preto celé úsilie zameral na dosiahnutie slobodného pôsobenia Cirkvi a na oslobodenie človeka vôbec. Aj napriek nepriaznivej situácii, v ktorej sa nachádzal, tak pred väzením, ako aj potom, neostal nečinný. Pokračoval vo svojej neúnavnej činnosti kňaza ‒ biskupa, spisovateľa a človeka, ktorý sa usiloval šíriť Kristove hodnoty.

  • Čo najmä si treba na kardinálovi Korcovi všimnúť?

Jeho úsilie o slobodu ‒ o hodnotu, ktorá vyplýva z podstaty evanjelia. Skutočne boj za slobodu inšpiruje dejiny národov a celého ľudstva. Kresťanstvo sa javí od začiatku ako posolstvo slobody. Kristus prišiel „oznámiť zajatým oslobodenie a vrátiť slobodu utláčaným“ (Lk 4, 18).  Svätý Pavol píše Galaťanom: „Bratia, boli ste povolaní k slobode.“ (Gal 5, 13) Riešenie, ktoré sa kresťanom podáva, je však iné, ako to vidíme v mnohých formách ľudského úsilia o slobodu. Ľudia hľadajú hodnotu slobody zvrhnutím tyranov, spravodlivými zákonmi, dobrým usporiadaním spolužitia, výchovou a pod. To všetko patrí k životu a môže to byť opravdivé a chvályhodné, ale nikdy nedosiahneme plnosť slobody, o ktorú sa usilujeme, ako píše veľký spisovateľ a mysliteľ F. M. Dostojevskij: „Človek sa stále usiluje o slobodu a na každom kroku zisťuje, že je otrok.“ Len ten, kto sa úplne stotožnil s Kristom, má zážitok dokonalej slobody.

V knihe Sloboda ako dar ‒ či záhuba? J. Ch. Korec zdôrazňuje: „Sloboda človeka je jeho veľká výsada. Človek svojou slobodou na základe poznania sveta, jeho zákonov i svojho poslania dotvára svet, ktorý mu bol zverený. Rozvíja ho, tvorí kultúru a civilizáciu, a tým tvorí a rozvíja aj sám seba. To, čo utvoril, zostáva vo svete ako dedičstvo pre ďalšie generácie národa. Človek však môže vo svojom dotváraní a rozvíjaní sveta aj zlyhať, škodiť sebe a iným. Sloboda človeka teda  nie je len neslýchanou výsadou, ale aj jeho veľkou zodpovednosťou pred Bohom.“ Naozaj, nemožno zabúdať a treba mu byť vďačný za jeho nebojácny zápas o náboženskú a ľudskú slobodu jednotlivca, o historickú pravdu a kresťanské životné hodnoty. Medzi jeho životom a dielom panuje vnútorná jednota, právom ho označili ešte za života, že je „Defensor fidei, patriae, hominis“ ‒ Obranca viery, vlasti a človeka (R. Kaliský).

  • Po zmene režimu predstavoval kardinál Korec rešpektovanú cirkevnú autoritu s vrúcnym vzťahom k národu. Myslíte si, že dnešná slovenská spoločnosť ešte dokáže akceptovať tie hodnoty, ktoré kardinál Korec vyznával?

Nádejam sa, že jeho životná múdrosť vložená aj do desiatok kníh, jeho skryté obety a tiché modlitby budú posilou i orientáciou do budúcnosti pre dobro našej diecézy, Cirkvi na Slovensku i vo svete. Určite je potrebné, aby sme sa učili z jeho prebohatej životnej skúsenosti, utrpenia, súdov a väznenia, múdrosti, statočnosti, viery v Boha, ľudskej blízkosti, vzdelanosti, jeho literatúry, dejín, teológie, filozofie, najmä otvorenosti a tolerantnej, inteligentnej a kultúrnej slovenskosti.

  • Dôstojnosť ľudskej osobnosti a právo na život v slobode nie sú len atribúty ohrozované minulým režimom. Aj v súčasnosti čoraz viac spoločnosť traumatizujú vnucované neprirodzené modely správania. Pápež František to nazýva ideologická kolonizácia. Veľmi aktívne jej vzdoruje otec Marián Kuffa. Ale aj predstavitelia Katolíckej cirkvi odmietajú akceptovať, aby bol projekt EÚ zneužívaný na pretláčanie kultúrnej vojny proti národom, ktoré odmietajú podvoliť sa ideológii útočiacej na rodinu, život a manželstvo. Aký je váš názor?

Myslenie mnohých, aj vďaka niektorým médiám, ktoré sa stali akýmsi trhom, kde sa zdanlivo slobodne ponúkajú rôzne, aj choré pohľady na svet, rôzne kultúry a životné štýly, je ovplyvnené neprirodzenými modelmi správania. Pritom pravda zostáva v úzadí ‒ obchádzaná, nechcená, zamlčiavaná. Propagujú sa kadejaké sociálne experimenty, zneužíva sa téma ľudských práv, sloboda sa oddeľuje od zodpovednosti, útočí sa na náboženstvo so všetkou silou. Podľa nich náboženstvo patrí do raného štádia ľudstva, brzdí pokrok a konzervuje iracionálne predstavy. Preto ho treba potláčať, prinajmenšom držať uzavreté v súkromnej sfére. Zároveň presadzujú „rozmanitosť“ a „inakosť“. Žiaľ, dnes sme sa už prestali hanbiť za mnohé veci. Dnes už nie sme hriešnici, len ľudia, ktorí si chcú užiť život naplno podľa svojich chúťok a predstáv. Pravdu však nemožno umlčať: jedine Boh je garantom dôstojnosti človeka. „Jeho mravná dôstojnosť spočíva v správnom využívaní slobody, v zodpovednosti pred sebou samým a vlastným svedomím, pred spoločenstvami, v ktorých žije, a napokon pred Bohom.“ (Friedrich Romig: Práva národa).

  • Prvým nitrianskym arcibiskupom bol sv. Metod. Prejavuje sa to nejakým spôsobom na jeho pokračovateľoch? Aké posolstvo zanechal vám sv. Metod?

Pri pohľade na požehnanú činnosť sv. Konštantína-Cyrila a Metoda nemožno nevidieť aj formu obety, ktorú položili na oltár ako formu obety za požehnanie ich diela medzi našimi predkami. Obidvaja bratia túžili po kláštornom spôsobe života, aký aj nejaký čas praktizovali. No ich poverenie mnohými úlohami v živote Cirkvi i spoločenskom živote im neumožnilo viesť tento spôsob života. Zajatie, utrpenie a poníženie sv. Metoda sú najbolestnejším úsekom jeho plodného života. Ukazuje však veľkosť jeho osobnosti i veľkosť spoločníkov, s ktorými bol väznený.  Predovšetkým syna „nášho rodu“ sv. Gorazda. Zároveň nám ukazuje, že pre Kristove hodnoty  aj myšlienku samostatnej hierarchie, závislej priamo od Ríma, a uvedenie slovenskej bohoslužby vedel nielen pracovať, vyjednávať, ale aj trpieť.

Toto utrpenie sa vinie celými nasledujúcimi obdobiami v živote nášho národa a Cirkvi na našom území.

  • Zdá sa, že si to nie veľmi uvedomujeme.

Pripomeňme si, že od krutého prenasledovania Cirkvi nás delí len niekoľko rokov. Cirkev sa po druhej svetovej vojne stala u nás trpiacou a umlčanou. Drastickými zásahmi ju postupne obrali o významné osobnosti a jej najdôležitejšie vitálne inštitúcie. Na vašu otázku chcem odpovedať slovami kardinála J. Ch. Korca, ktorý ako sám svedok týchto udalostí hovorí: „Nám na Slovensku sa často stávalo a stáva, že zabúdame na krásne a na žalostné situácie dejín, ktoré sú výrečné a majú nám stále čo hovoriť. ‚Barbarská noc‘ svedčí nielen o veľkej ľudskej zlobe, svedčí aj o veľkej Božej láske a moci. Rehoľníci, rehoľné sestry, diecézni kňazi i naši veriaci s Božou pomocou vydržali, prežili a vydali svedectvo viery pred tvárou celej Cirkvi i celého sveta takmer neslýchaným spôsobom oddanosti Kristovi.“

Vďaka aj ich utrpeniu môžeme žiť v náboženskej slobode, ktorú nám daroval Boh, v rukách ktorého sú dejiny sveta. V osobe väzneného arcibiskupa Metoda môžeme vidieť mnohých popravených a tisíce uväznených, prenasledovaných a štvaných príslušníkov nášho národa v období nedávneho komunistického režimu, ktorí sa bez výhrad hlásili ku kresťanstvu, k Cirkvi a chceli žiť dôstojne ako slobodní ľudia.   Svätý Konštantín-Cyril a svätý Metod poukázali na hodnoty, ktoré sa na historickej ceste národov osvedčili ako veľmi aktuálne aj pre našu dobu. Tá v dôsledku toľkých zložitých náboženských, kultúrnych, občianskych a medzinárodných otázok hľadá zdôvodnenú jednotu v skutočnom spoločenstve rôznych zložiek. Tieto hodnoty sa však neprejavili bez obety, ktorú možno považovať za nekrvavé mučeníctvo.

Od nich vychádza aj pre dnešných kresťanov a ľudí našej doby výzva, aby budovali toto spoločenstvo spoločnými silami a nebáli sa za tieto hodnoty aj obetovať.

  • Nitra je považovaná za najstaršie slovenské mesto. Je dostatočne archeologicky aj duchovne zmapovaná? Nie sme jej v tomto smere veľa dlžní? A napokon sami sebe?

V tomto smere nás určite Nitra  môže ešte príjemne prekvapiť. Treba byť len vnímavý nielen na tajomný hlas histórie, ale aj duchovný odkaz generácií, na pleciach ktorých stojíme.

 Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ ‒ Foto: archív V. J., Monika KLUČIAROVÁ