Bol fakľou, čo zapaľovala sviečky

Mikulášska pocta Gašparovi Fejérpatakymu-Belopotockému. V polovici novembra tohto roku sa v Liptovskej knižnici G. F. Belopotockého uskutočnila slávnostná akadémia pri príležitosti 185. výročia jej založenia. Súčasťou podujatia bolo scénické pásmo o živote tohto národovca z pera Petra Vrlíka pod názvom Život v utrpení alebo denník Anny Zuzany Belopotockej, v ktorom účinkovali členovia matičnej divadelnej scény v Liptovskom  Mikuláši. Pri tejto príležitosti predstavili  riaditeľky Kysuckej, Turčianskej a Žilinskej knižnice aj novú publikáciu s názvom Pocta Gašparovi Fejérpataky-Beloptockému.

Editorkou publikácie je Anna Ondrejková, dlhoročná pracovníčka knižnice, zostavovateľka Almanachu Výhonky, Malého slovníka spisovateľov Liptova, členka Klubu mladých autorov. V spomínanom pásme zazneli otázky, na ktoré autor dramatizácie hneď divadelnými prostriedkami odpovedal: „Prečo Belepotocký nekráčal po vychodených chodníčkoch, prečo zavrhol svoj stav? Možno preto, že jeho vlastný stav ním pohŕdal. Živil sa rukami, niečo odporné... Zeman je tu predsa na to, aby rozkazoval. Podľa starého kódexu rytiera, šľachtica, každý šľachtic má ochraňovať slabších, bezbranných. Kto bol v Uhorsku bezbranný? Slováci. Neuznávali ich ako národ, odopierali im základné práva. A kto bol Belopotocký? Predsa Slovák, nikdy na to nezabudol. Nezabudol ani na to, že je šľachtic a že musí chrániť slabších a bezbranných. Belopotocký nebol len šľachticom podľa armálesu, bol šľachticom najmä svojím duchom. Pre slovenskú osvetu vykonal veľmi veľa, bol prvý, ktorý pochopil silu vzdelania, silu osvety medzi ľudom.

Stal sa fakľou, ktorá sa zažala a svietila do budúcnosti, od nej sa zapaľovali sviečky, ktoré horeli na dlhej ceste k poznaniu, že len hrdý národ, vzdelaný a nepokorený má možnosť ísť dopredu...“

KNIHÁR Z MIKULÁŠA

Životnými okolnosťami bol prinútený robiť knihára v Liptovskom Svätom Mikuláši. Ale aj kníhkupca a mal dokonca rozšírenú sieť svojich predajcov po celom území terajšieho Slovenska. Čo sa sprvu zdalo ako životná prehra, stalo sa mu zlatou devízou. Vďaka práci s knihou si mladý Gašpar Fejérpataky uvedomil jej silu, jej vplyv na vzdelanosť a vplyv vzdelanosti na každodenný život slovenského ľudu. V novembri 1829 založil prvú slovenskú ľudovú požičovňu kníh (Slovenská  požičovacia bibliotéka), do ktorej za päťsto zlatých nakúpil česko-slovenské knihy, ktoré požičiaval každému, kto prejavil záujem. V roku 1830 založil  prvé slovenské ochotnícke divadlo v Liptovskom Svätom Mikuláši, ktoré pod jeho vedením začalo účinkovať Chalupkovou veselohrou Kocúrkovo, a fungovalo do roku 1843. Za ten čas uviedlo vyše tridsať  česko-slovenských hier. Od roku 1830 vydával Starý a nový vlastenecký kalendár – najčítanejšiu knihu tých čias. V roku 1840 založil spolok miernosti a nedeľnú školu. Nasledovali kontakty so štúrovcami, finančný vklad na začatie vydávania Slovenských národných novín. Stál pri vzniku Tatrína, prvého slovenského národného a kultúrneho spolku, predchodcu Matice slovenskej. Všetkými silami podporoval snahy slovenskej inteligencie, ktorá si predsavzala povzniesť národ. A tiež prijal slovenský prepis mena Belopotocký v čase, keď bolo veľkou módou pomaďarčovať si mená...

ZLETELI ORLY Z TATRY...

Nepochopený v rodine, nepochopený pánmi bratmi zemanmi zostáva sám vo svojom úsilí i zápase. V roku 1828 sa na plese zoznámil so svojou budúcou manželkou Annou Zuzanou Vitálišovou, dcérou stoličného komisára. On mal vtedy tridsaťštyri, jeho  manželka sotva devätnásť rokov. Nikdy mu neprejavila trvalejšiu náklonnosť ‒ pravú lásku ‒  lebo mala inú známosť a  za neho išla z prinútenia. Čo počas celého manželstva cítil. Milovala matku a svoju mladšiu sestru Tonku...

A čo ešte o ňom, chudobnom zemanovi z Paludze, dnes zatopenej vodami Liptovskej Matry, zaznelo v nie akademickej atmosfére akadémie?

Vystúpil na  tatranský Kriváň, kde sa kochal krásnym podtatranským krajom. Uvedomil si, že odtiaľ pochádzame a ako orly sa odtiaľ rozletíme...

Pochopil, že kniha je ako zázračná studnička, z ktorej čím viac piješ, tým sa viac dozvieš, svet knihy je čarovný a snívanie nikto nezakáže...

Riaditeľka knižnice Mgr. Marcela Feriančeková rozpovedala zúčastneným aj krátku históriu tejto verejnej inštitúcie, ktorej od roku 2002 je zriaďovateľom Žilinský samosprávny kraj.

Knižnica mala rôzne názvy, rôznych zriaďovateľov, rôzne kompetencie, ale vždy len jediné poslanie ‒ prostredníctvom knihy a tlačeného slova šíriť vzdelanosť a kultúru.  Aj preto – ako zdôraznila M. Feriančeková ‒ je v jej knižničnom fonde vyše 96 600 knižničných jednotiek, 111 tisíc návštevníkov a 336 tisíc výpožičiek ročne, vyše 450 podujatí za rok, tisíce rešerší a so 111 tisíc návštevníkmi patrí medzi najnavštevovanejšie inštitúcie v regióne Liptova napriek tomu, že sa tu nachádzajú rôzne múzeá, skanzeny i hrady, pokiaľ nazeráme len na potenciál kultúry, lebo športu by tu  ťažko čosi konkurovalo...

(ip)



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.