Bol len na jednom rokovaní zákonodarného zboru

thumbnail

Posledného slovenského poslanca odsúdili na osem rokov žalára za preukaz Snemu SR. Ani jedna politická garnitúra v slovenských dejinách nebola potrestaná tak kruto ako predstavitelia prvej Slovenskej republiky. Ilustruje to aj fakt, že kým Norimberský tribunál vyniesol dvanásť rozsudkov smrti nad predstaviteľmi stomiliónového Nemecka, hlavného vinníka rozpútania druhej svetovej vojny, z vtedajšej trojmiliónovej Slovenskej republiky Národný súd v Bratislave na smrť odsúdil až sedemnásť predstaviteľov. Aj keď medzi Slovákmi vojnových zločincov nebolo. Na vyššie či nižšie nepodmienečné tresty bola odsúdená aj väčšina poslancov zákonodarného zboru ‒ Snemu SR. Výnimkou nebol ani Štefan Macko, posledný a najmenej známy poslanec. V januári 1945 ho prezident Tiso vymenoval poslancom. V roku 1947 za to dostal osem rokov... Štefan Macko sa narodil 26. decembra 1910 v Jaklovciach, okres Gelnica. Pochádzal z maloroľníckej rodiny. Mal troch bratov a dve sestry. Jeho otec bol štyri roky na robotách v americkej Pensylvánii. Za vydreté peniaze po návrate kúpil polia a lúky, čím sa zaradil medzi zámožnejších dedinčanov. V obci požíval dobré meno, čo ilustruje aj fakt, že trikrát po sebe ho spoluobčania zvolili za richtára.

RÝCHLA KARIÉRA

Štefan absolvoval Učiteľský ústav v Košiciach. Po maturite učil na ľudovej škole v Košických Hámroch (obec zanikla po dostavbe Ružínskej vodnej nádrže) a v Nádoždi, dnes Krásna nad Hornádom. V roku 1935 sa ako  dvadsaťpäťročný oženil s kolegyňou učiteľkou, ktorú krátko po maturite vyslali na Slovensko vo väčšej skupine českých učiteľov. Sama pochádzala z Moravy a bola pod vplyvom vtedajšieho paternalisticko-kolonizačného prístupu k Slovákom. No postupne po spoznaní situácie na Slovensku a najmä pod dojmom osobnej účasti na pohrebe Andreja Hlinku v Ružomberku sa jej názory úplne zmenili.

Manželom Mackovcom sa postupne narodili štyri deti ‒ syn a tri dcéry. Manželku však ako Češku v roku 1940 vylúčili zo služieb slovenského školstva. Po Viedenskej arbitráži sa Macko presťahoval do rodnej obce, potom v januári 1939 do Starého Smokovca, kde bol vymenovaný za riaditeľa ľudovej školy (jednotriedka, neskôr dvojtriedka). Do roku 1940 politicky nebol nijako činný. Potom sa angažoval v rámci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Začiatkom decembra 1942 ho vymenovali za predsedu Okresnej organizácie HSĽS v Poprade, deň pred Silvestrom aj za predsedu MO HSĽS v Starom Smokovci. Okrem toho stále pôsobil aj ako učiteľ.

Tatry boli obľúbenou zastávkou (nielen) politických predstaviteľov. Na jednu úsmevnú príhodu si spomínal syn Štefan: „Ak prišiel do Tatier niektorý vyšší funkcionár, bolo takmer pravidlom, že sa u otca zastavil. Pri rozhovoroch som bol často i ja. Najväčším zážitkom bolo, keď prišiel do Tatier pán prezident Tiso. Bolo to v zime. Počuli sme hukot auta a pred školou sa začalo auto šmýkať. Vyšiel pán v čiernom, klobúk hodil na sedadlo a začal auto tlačiť. Medzitým prišiel k oknu ocko a povedal: ‚Deti, veď je to pán prezident!‘ Na tretí-štvrtý pokus sa auto dostalo na tvrdšie, pán prezident nasadol a odišiel. Mali sme do večera o čom hovoriť.“

POVSTANIE V TATRÁCH

Pokojné časy sa skončili v lete 1944 v súvislosti s približovaním sa frontu, vypuknutím SNP a nemeckým obsadením Slovenska. Syn Štefan v spomienkach opisuje aj prvé dni po 29. auguste 1944. Najviditeľnejším znakom vojnovej situácie boli provizórne zátarasy na ceste z Popradu do Smokovca, ktoré zhotovili zmobilizovaní povstaleckí vojaci. Jeden priamo pod oknami školy, kde rodina bývala. „Zoťaté stromy na oboch stranách cesty, proti sebe. Za nimi čakali na možný príchod Nemcov. Asi o dva dni, bolo slnečné popoludnie, ozvalo sa niekoľko výstrelov. Pribehli sme k oknu a videli sme už len utekajúcich ‚obrancov Tatier‘. Na mieste ostali časti výstroja (deky, lopatky, ďalekohľad, plášte, chlebníky), po ktoré sa už nikdy nevrátili. Od Popradu prichádzalo malé nákladné auto, malo na kabíne guľomet, na bokoch lavice pre štyroch plus štyroch vojakov. Zátarasy asi za 20 minút odstránili, motorovou pílou na oboch stranách odrezali a odtiahli vedľa cesty. Zastali pri škole, urobili rýchlu kontrolu, či nie sú v škole partizáni, a pokračovali v ceste.“

Do úradu v Poprade Macko aj po vypuknutí SNP dochádzal električkou. Raz  podvečer pri návrate domov cestou zo stanice začali na neho z lesa oproti stanici strieľať neznámi ozbrojenci, pravdepodobne partizáni. Azda len rýchle zaľahnutie mu zachránilo život. Život mu však zdramatizovali aj ďalšie udalosti. Netrvalo dlho a bol v ohrození povstalcov znova. Syn Štefan spomína: „Po príchode Nemcov do Tatier a okolia bolo občas počuť streľbu. Po jednej prestrelke prišiel k nám do školy podvečer jeden poranený vojak s priateľom. Ocko ranenému hlavu ošetril. Na druhý deň ráno asi o 6. hodine prišla do školy skupina partizánov, ktorí otca vyviedli na dvor s tým, že ho odstrelia. Hovoriť sa s nimi nedalo. Zhodou okolností sa tam však objavil aj minulý deň ošetrený vojak, ktorému sa po dlhšej debate podarilo ocka zachrániť. Po tomto incidente sme chodievali nocovať do Grand Hotela v Starom Smokovci.“

Dvadsiateho deviateho októbra 1944 vymenovali Štefana Macka za okresného náčelníka v Poprade. Vo funkcii sa však neohrial ani mesiac. Keďže sa dostal do sporu s predstaviteľmi HG (jej členom nebol), ako aj s miestnymi Nemcami, už koncom novembra 1944 ho vtedajší vlády poverenec pre Tatranskú župu Anton Sabol Palko odvolal. Bol z toho politický spor na najvyššej úrovni, ktorý riešili údajne minister vnútra Mach i prezident Tiso. Títo ho napokon vrátili do funkcie. Na dôvažok ho druhého januára 1945 prezident Tiso vymenoval za poslanca Snemu SR.

V MANŽELKINOM RODISKU

Keď sa frontová línia blížila k Spišskej Novej Vsi, odišla rodina na malom nákladnom aute požičanom od popradského staviteľa Sasinka (?) na západ do Holíča. Tu strávila Vianoce 1944. Na jar 1945 v súvislosti s evakuáciou štátnych orgánov spolu s ďalšími evakuovala do Rakúska. Cesta z Holíča na severnú hranicu Rakúska južne od Českých Budějovíc trvala v otrasných podmienkach päť dní.

Po príchode do Rakúska bola skupina ubytovaná v obci Riegerting v okrese Ried v sále na slamníkoch na podlahe. Neskôr si rodina našla ubytovanie u miestneho gazdu. Po niekoľkých týždňoch sa vrátili do ČSR, najprv do Českých Budějovíc, potom do rodiska manželky do Veľkých Opatovíc na Morave. Tu sa Macko načas skrýval, no onedlho ho zatkli a deportovali do Popradu.

ROK VYŠETROVANIA

Obžaloba Dr. Királyho, ktorá odznela pred Národným súdom v Bratislave 6. decembra 1946, má desať strán. V prvom bode napríklad čítame prierez Mackovej politickej činnosti, čo boli najzávažnejšie obvinenia. Od začiatkov, že totiž „v roku 1940 založil v Starom Smokovci fašistickú organizáciu HSĽS“, až po jeho vymenovanie poslancom, „od 2. januára 1945 na základe menovacieho dekrétu prezidenta Dr. Jozefa Tisu stal sa poslancom v slovenskom Sneme a bral účasť na zákonodarnej činnosti Snemu až do evakuovania Bratislavy, a tak bol členom zákonodarného a legalizačného zástoja profašistického a separatistického režimu“. Nasledoval výpočet jeho aktivít a výrokov ‒ skutočných či domnelých. Za trestný čin bola pokladaná aj jeho evakuácia pred Červenou armádou.

Po ročnej vyšetrovacej väzbe mu Národný súd ‒ senát hlavného súdneho radcu Dr. Peternáka ‒  vymeral za trestné činy „kolaborantstva“ a „zrady na povstaní“ osem rokov nepodmienečne ako hlavný trest a desať rokov straty občianskych práv i konfiškáciu pätiny majetku ako vedľajší trest.

V denníku Demokratickej strany Čas z 30. marca 1947 sa píše: „Podľa obžaloby bol Štefan Macko horlivým prívržencom ľudovej strany... Svedkovia obžaloby (...) potvrdili tú časť obžaloby, že obžalovaný bol horlivým prívržencom minulého režimu. Na druhej strane však svedkovia obžaloby potvrdili, že Macko pomáhal perzekvovaným Židom, Čechom a v niektorých prípadoch aj povstaleckým vojakom.“ Jeho česká manželka Mária písala zo svojej rodnej obce v septembri 1946 Národnému súdu: „Môj manžel však pomáhal, kde komu len pomôcť mohol, ak sa naň obrátil. Mnoho Čechov mu vďačí, že jeho zásahom dostali slovenské štátne občianstvo. (...) Za jeho účinkovania žiaden Čech ani Žid neutrpel nijakú ujmu jeho zásahom, ale naopak, všetci títo si boli vedomí jeho tichej ochrany, čo mu niektorí aj otvorene povedali.“

NEÚČINNÁ OBHAJOBA

Ešte ako predseda okresnej organizácie HSĽS bol obviňovaný z protinemeckého a československého zmýšľania, čo vyšetrovala aj Ústredňa štátnej bezpečnosti. Sám Macko vo vyjadrení k obžalobe Národného súdu o svojej verejnej činnosti o. i. napísal: „Vo svojej práci ako funkcionár strany aj v každej inej svojej funkcii mal som vždy pred očami len dobro a prospech pre svoj ľud, národ. Každý môj krok v mojej činnosti, každá moja akcia smerovala len k tomuto cieľu.“ Ďalej uvádza, že bol terčom útokov už len za to, že mal manželku Češku a pre svoje spory s popradskými Nemcami i gardistami. O obvineniach z účasti na národnostnej či rasovej perzekúcii napísal: „Kde som len mohol, pomáhal som a nikdy som neškodil. Pomáhal som aj Čechom, a to mnohým, pokiaľ si pamätám, Česi to boli, najmä tatranskí, ktorí mi neraz dali aj na vedomie, že oni za pokoj, ktorí majú, len mne ďakujú. (...) Pomáhal som aj Židom, lebo som bol proti každému neľudskému nakladaniu s kýmkoľvek. Ovšem, v medziach tých možností, ako som mohol, lebo proti svojej osobe mal som až príliš dobrú kontrolu ‒ na jednej strane Nemcov, na druhej gardistov a ešte kdejakých drobných intrikárov.“

Pre zlý zdravotný stav, otvorená TBC, bol jeho nástup do väzenia na dva roky odložený (prerušenie väzby), pretože nepredpokladali, že by mohol dlhšie žiť.

Podľa názoru Dr. Čorbu, obhajcu, nebol dostatok dôkazov na odsúdenie. Viaceré body uvádzané v obžalobe, obžaloba nevedela dokázať. Ani ako poslanec nefungoval. Činnosť snemu bola po auguste 1944 vyslovene symbolická. Bol len na jedinom zasadnutí Snemu, kde bol predstavený plénu a dostal poslanecký preukaz.

KRIVÁK ZO SVITU

Podľa spomienok jeho syna zvrat v rozhodnutí súdu spôsobila výpoveď istého krivého svedka zo Svitu (o necelý rok na to sa na letisku vo Svite zabil), ktorý tvrdil, že Macko ako príslušník HG prišiel na nejakú akciu do Svitu v koženom kabáte a direktívne žiadal akceptovanie názoru HG. Jeho výpoveď súd akceptoval aj  napriek tomu, že nikdy členom HG nebol, kožený kabát nenosil a nikdy na žiadnej akcii vo Svite nebol.

Prešiel si väzenia v Leopoldove i v Ilave. Tu sa zoznámil s viacerými osobnosťami. Dlhší čas bol na jednej chodbe, takmer v susedstve, s biskupom Gojdičom, s ktorým sa spriatelil. Keď po prepustení odchádzal domov, poslal biskup pre jeho syna ako svoj osobný darček čokoládovú cigaru. (Ten ju opatruje podnes; pozn. autora). Napriek pokračujúcej TBC súd neakceptoval žiadosť na ďalšie prerušenie väzby. Bol znova uväznený a zaradený do práčovne a asi po dvoch rokoch preradený k stolárom, neskoršie do košikárne.

Počas jeho väznenia rodina žila z detských prídavkov a čiastočného obhospodarovania zdedených polí. Inak manželka nedostávala nič. „Spočiatku to bolo napríklad tak, že sme zasadili zemiaky, urodilo sa tridsať vriec, ktoré boli každodennou večerou spolu s kvasenými uhorkami alebo kompótom zo záhrady celú zimu,“ spomína syn Štefan na neľahké časy svojho detstva.

Po prepustení z väzenia a asi polročnom zotavovaní nastúpil do zamestnania vo Vápenke v Margecanoch ako dopravný referent. Tu pracoval až do dôchodku. Príležitostne plietol koše. V súvislosti s výstavbou vodného diela Ružín bola časť obce Jaklovce vysťahovaná. Tak prišiel o rodný dom. Musel si postaviť nový v hornej časti obce.

Ani po prepustení z väzenia nebol slobodný. Naopak, ako bývalého činiteľa Slovenskej republiky ho sledovali. Už v roku 1958 v súvislosti s novou vlnou likvidácie zvyškov tzv. buržoázneho nacionalizmu Štátna bezpečnosť na jeho osobu zaviedla pozorovací operatívny zväzok „za účelom jeho pozorovania ako bývalého poslanca HSĽS pre podozrenie, že môže vykonávať nepriateľskú činnosť“. Štátna bezpečnosť otvárala jeho korešpondenciu. Nasadila na neho niekoľko tajných spolupracovníkov. Tajní strpčovali život aj jeho najbližším príbuzným. Sledovanie prestalo až v roku 1968.

Štefan Macko zomrel v košickej nemocnici 26. marca 1987 vo veku sedemdesiatsedem rokov.

Text a foto: Martin LACKO