Pred polstoročím sa uzavrel život väzneného a ponižovaného biskupa Jána Vojtaššáka. Ján Vojtaššák sa narodil 14. 11. 1877 v Zákamennom na Orave. Absolvoval Vysokú školu bohosloveckú v Spišskej Kapitule. Trinásteho februára 1921 v kolíske slovenského kresťanstva v Nitre ho vysvätili za spišského biskupa. Zaslúžil sa o náboženský a kultúrny rozvoj spišskej diecézy. Piateho mája 1945 ho prvý raz zatkli a sedem mesiacov väznili. V septembri 1950 ho odvliekli do väznice v pražskej Ruzyni. Pätnásteho januára 1951 ho komunisti vo vykonštruovanom procese odsúdili na dvadsaťštyri rokov väzenia. Aj keď ho v roku 1963 amnestovali, nesmel sa vrátiť na milované Slovensko. Zomrel 4. augusta 1965 v nemocnici v Říčanoch. Pochovali ho v rodnej obci Zákamenné.
Vo februári 1948 sa komunisti pučom zmocnili vlády. Nastúpila hrôzovláda. Väznice a pracovné tábory sa plnili vinnými, kriminálnikmi, ale i nevinnými občanmi. Stavali sa dokonca aj šibenice. Cirkev bola odsúdená na zánik. Čo všetko musel prežiť biskup Ján Vojtaššák po roku 1950 v podmienkach komunistického stalinského režimu presadzovaného k nám sovietskymi splnomocnencami, to podrobne zverejnil Viktor Trstenský v knihe Sila viery, sila pravdy.
■ MESIACE VYŠETROVANIA
Vojtaššákovo utrpenie si veriaci pripomenuli po svätej omši v bratislavskom Farskom kostole Panny Márie, Pomocnice kresťanov na Miletičovej ulici. Zúčastnili sa na nej zástupcovia Konfederácie politických väzňov, Ústavu pamäti národa SR, Spišské biskupstvo, Saleziáni dona Bosca aj známe slovenské osobnosti z politického a verejného života. Na stretnutí odzneli informácie o tom, čo musel otec biskup Vojtaššák po septembri 1950 prežiť.
Po štyroch mesiacoch vyšetrovania bola zostavená 63-stranová zápisnica z jeho vypočúvania. Vyšetrujúci sudca formuloval zápisnicu tak, že do nej vkladal svoje dohady a zmienky na úkor vyšetrovaného. Historik Róbert Letz považuje vykonštruovaný proces za najdôležitejšiu udalosť prenasledovanej cirkvi na Slovensku. Dokonca aj vtedajší prezident E. Beneš sa angažoval a naliehal na vládu, aby troch biskupov Vojtaššáka, Buzalku a Gojdiča odvolali a potrestali. Komunisti vnímali cirkev ako inštitúciu, ktorá sa mala podriadiť vláde.
Biskupovi Vojtaššákovi zazlievali aj skutočnosť, že v období samostatného Slovenska prijal funkciu v Štátnej rade. Pri súdnom procese nechceli registrovať, že ako člen Štátnej rady napísal ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi list, v ktorom mu oznamoval, že slovenskí Židia, vyvezení do Poľska, odchádzajú na smrť. Biskupovi informátori zistili, že Židov vyvážaných do Poľska postupne vraždia. A tento osud čaká aj slovenských Židov. To nemožno nazvať vysídľovaním, ale vyvražďovaním. Biskup Vojtaššák vyzval ministra vnútra Alexandra Macha, aby správy o vraždení preveril a transporty zastavil.
Ako člen Štátnej rady navrhol, aby sa transporty zastavili. Od Hitlera prišli tri veľmi dôrazné intervencie. Ale neustúpili sme, napísal vo svojich memoároch minister Mach. Podľa neho bolo vysídľovanie krutá vec. Môže byť pomenované aj ako neľudskosť, no vysídľovalo sa aj pred predtým. Napokon vysídľovali aj Židia. No ani jeden Arab nebol vysídlený do plynových komôr.
V Európe ani jeden národ nemal také dôvody na vysídlenie Židov ako Slováci. Touto otázkou sa zaoberali aj naši poprední národovci Ľudovít Štúr i Svetozár Hurban Vajanský. Maďarskí politici neprestali oživovať otázku obsadenia Slovenska. Biskup Vojtaššák mal so Židmi veľa horkých skúsenosti, ale keď bolo treba, stal sa ich záchrancom. Jeho životopisci tvrdia, že ich zachránil päťdesiattisíc.
■ FRAŠKA NA SÚDE
Na súd doviezli aj trnavského biskupa Michala Buzalku a prešovského gréckokatolíckeho biskupa Pavla Gojdiča. Biskup Vojtaššák na súde vyhlásil, že mal ako občan i ako biskup k Hlinkovej politickej strane i vládnemu režimu v rokoch 1939 – 1945 kladný postoj. Nevedel pochopiť, prečo ho obvinili, že sa dopustil velezrady. Vojakom nebol. Tobôž špiónom. Prokurátor však za špionáž považoval i biskupovu správu, ktorú každých päť rokov posielal Svätej stolici. Boli v nej iba cirkevné informácie. Celý proces bola fraška. Boli to časy, keď cirkev na Slovensku svojvoľnými dekrétmi vládnych činiteľov strácala ustanovizne, ktoré si veriaci za dlhý čas vybudovali. Cirkevné školy aj ich majetok prešli do vlastníctva štátu. Zrušené boli aj katolícke spolky, tlačiarne, zhabané všetky študentské domovy. Cirkev prešla úplne do područia štátu. V apríli v roku 1950 odvliekli z kláštorov rehoľníkov a neskôr aj rehoľné sestry.
Aj sedemdesiatštyriročného biskupa Vojtaššáka nútili, aby s týmito opatreniami súhlasil. Odmietol. Čakali ho roky prežité vo väzniciach, naplnené utrpením a ponižovaním. V pokročilom veku musel vo väzení vykonávať rozličné ponižujúce práce a zažiť rôzne príkoria. V júni 1956 mu pre chorobu prerušili výkon trestu. Na Slovensko sa však nesmel vrátiť. Umiestnili ho do charitného ústavu v Dečíne.
Svoj život dožíval v Senohraboch pri Prahe. Z tohto vyhnanstva ho „vyslobodil“ infarkt. Previezli ho do nemocnice v Říčanoch. Tam 4. augusta 1965 odovzdal Pánovi svoju dušu. Pohrebné obrady sa konali 7. augusta 1965 a viedol ich trnavský apoštolský administrátor Mons. Ambróz Lazík. Na jeho skromnom kamennom hrobe je zobrazený symbol jeho života – ruky zopnuté k modlitbe.
Podľa historika Milana Ďuricu, správa o zločinnom vraždení Židov v Poľsku znela v 20. storočí civilizácie neuveriteľne. Keď v prvých dňoch marca 1943 dostal biskup Vojtaššák správu od židovských utečencov z Poľska o tom, čo sa deje so slovenskými Židmi – hanebne a diabolsky ich zabíjajú v plynových komorách, hneď odovzdal túto správu ministrovi Machovi a kópiu pápežskému nunciovi. Slovenská vláda pohotovo túto správu prerokovala a ďalšie transporty do Poľska zastavila. Keď nemecké úrady odmietli na jej žiadosť vyslať vládnu delegáciu na miesto činu, aby sa presvedčila o stave vecí, transporty boli natrvalo zastavené.
Keď v júli 1942 reprezentant Svetového židovského kongresu Riegner vyslovil obavy, či sa za deportáciami Židov na práce do Poľska neskrýva niečo horšie, americký vyslanec v Berne L. Harrison považoval jeho memorandum za poplašnú správu. Riegner sa obrátil aj na Beneša v Londýne, ten jeho správu označil za nepravdivú. Beneš oznámil Svetovému židovskému kongresu, že po prešetrení veci „Nemci nechystajú nijaké masové vraždenie Židov“.
■ SLOVENSKÁ ŠKVRNA
Emeritný profesor Padovskej univerzity Milan S. Ďurica považuje riešenie židovskej otázky za prvej Slovenskej republiky za jednu z najväčších škvŕn, ktoré sa v tomto období objavili. Už vyvážanie židovských občanov akože na práce do Poľska sa priečilo kresťanskej morálke, lebo bolo kolektívnym trestom bez individuálneho zisťovania viny. Arendt vo svojej knihe Eichmann in Jerusalem napísal, že negatívny postoj Slovákov k Židom nespočíval v tom, že patrili k inej rase, ale to, že boli bohatí, že tvorili štyri percentá z počtu obyvateľstva a že vlastnili tridsaťosem percent národného majetku Slovenska... V posledných desaťročiach sa aj menej rozvinutejšie národy ako slovenský vyhlásili za samostatné. Demokratická verejnosť ich povzbudzovala, že majú nárok, právo na svoju štátnosť. Šibenice, na ktoré povešali predstaviteľov prvého slovenského štátu, mali Slovákov odradiť od túžby mať svoj vlastný štát. Za tieto názory aj biskupa Vojtaššáka odsúdili na dlhoročné väzenie. Hoci bol v roku 1963 amnestovaný, nesmel sa vrátiť na Slovensko. Zomrel v cudzine. Dovolili ho pochovať v jeho rodnej obci Zákamennom. Nad jeho hrobom odzneli aj tieto slova: „Bol to dobrý človek, svätý kňaz, biskup. Súci na oltár. Keby takého biskupa mali Taliani alebo niektorý iný veľký národ na Západe, veru by sa postarali o jeho blahorečenie a svätorečenie. Jeho život bol kalváriou, krížovou cestou... Trpel za svoje náboženské i národné cítenie.“
Modlitbu za blahorečenie biskupa Vojtaššáka v roku 1995 predniesol imprimatur Dr. František Tondra. Odznieva v nej, že trpel vo väzení pre dobro cirkvi. Vykonával tie najposlednejšie práce. Tento údel niesol v pokore. Na Slovensku stále znejú prosby: Prosíme ťa, večný Bože, osláv svojho služobníka Jána, aby sme si ho uctievali na oltároch celej cirkvi.