Bombardovanie Srbska - na začiatku bola lož

Srbsko si pripomína dvadsiate druhé výročie od bombardovania svojej vlasti. Srbsko si 24. marca pripomenulo už dvadsiate druhé výročie bombardovania Juhoslávie. Na začiatku sedemdesiatich ôsmich dní utrpenia spôsobeného „humanitárnou intervenciou“, ako agresiu eufemisticky nazvali vtedajšie mienkotvorné médiá, stála obyčajná lož, ako priznal rovnomenný nemecký dokumentárny film mapujúci z odstupu času nemeckú úlohu v udalostiach. Toto odhalenie len potvrdilo známu pravdu, že prvým cieľom každého agresora je oklamanie vlastného obyvateľstva, aby uverilo v spravodlivosť vojny pod falošným pretextom.

Za pomerne dlhý čas, ktorý uplynul od tragických udalostí na sklonku minulého tisícročia, už v Srbsku odrástlo celé jedno pokolenie, ktoré čochvíľa bude končiť vysoké školy a univerzity. Srbsko sa za ten čas značne zmenilo. Otvorilo sa svetu, zmodernizovalo sa a  má za sebou po turbulentnom desaťročí rozpadu Juhoslávie pokojnejšie dve dekády bez streľby a výbuchov. Pocit nespravodlivosti a bolesti nad stratou mnohých blízkych však pretrváva a zrejme nikdy celkom nepominie.

• PREČO SPOMÍNAŤ?

Živadin Jovanović v mienkotvornom srbskom denníku Politika uvádza päť dôvodov, prečo si Srbi pripomínajú každoročne 24. marec. Spomeňme aspoň dva najdôležitejšie z nich: Srbi si pripomínajú výročie bombardovania predovšetkým z pocitu morálnej zodpovednosti voči ľudským obetiam, ktoré padli na svojej rodnej zemi zbraňami agresora. Je to podľa Živadina Jovanovića morálny záväzok národa, podmienka zachovania jeho dôstojnosti a mierovej budúcnosti. Druhým dôvodom je skutočnosť, že sa týmto spôsobom bráni pravda pred lžou a falšovaním, ktorých cieľom bolo a bude zmenšovanie zodpovednosti agresora a pretváranie obete vo vinníka. Treba pritom zdôrazniť, že agresia NATO proti Juhoslávii bola prvou vojnou vedenou v Európe proti nezávislej, suverénnej krajine od druhej svetovej vojny, s ktorou možno vypozorovať isté styčné plochy.

Poukázala na ne reportážna relácia Oko Rádiotelevízie Srbska, mapujúca úlohu Nemecka v operácii NATO proti Juhoslávii. Získanie nemeckej aktívnej účasti na agresii bolo totiž pre USA kľúčovou podmienkou legitimizácie intervencie. Ako uvádzajú vtedajší srbskí korešpondenti z Nemecka, resp. nemecky hovoriacich krajín, pre americký establišment ako hlavného iniciátora agresie bolo mimoriadne dôležité, aby Nemecko, známe svojím pacifizmom zakotveným v ústave svojou participáciou, dodalo morálny kredit chystanému útoku. Nemecko, po druhej svetovej vojne nevyvíjajúce žiadne ozbrojené aktivity za svojimi hranicami, malo byť dôkazom toho, že zásah proti „krvilačnému“ režimu Slobodana Miloševića je nevyhnutný na zastavenie humanitárnej katastrofy natoľko hrôzostrašnej, že prinútila dokonca pacifistické Nemecko pridať sa k tomuto vysoko humánnemu snaženiu Washingtonu.

• NEMECKÁ DILEMA

Autori poukazujú na vnútronemecké dilemy tohto bezprecedentného kroku, ktorý jatril nemeckú traumu z druhej svetovej vojny. Výsledok tejto dilemy je jasný a netreba ho bližšie rozvádzať. Spolu s autormi relácie stačí len skonštatovať, že iróniou dejín sa nakoniec stal fakt, že prvýkrát od čias Hitlera nasadili nemecké ozbrojené sily do útočnej aktivity za hranicou dvaja veteráni pacifistického ľavicového hnutia šesťdesiatych rokov Gerhard Schröder a Joschka Fischer, ktorí tým po rokoch de facto exhumovali už zabudnutý nemecký militarizmus. Tým sa však paralely s druhou svetovou vojnou nekončia. Smutne ich pripomína aj hľadanie povestnej kvapky, ktorá ako vhodná zámienka preliala čašu a odôvodnila pripravovanú intervenciu. Bodom zlomu bol incident v Račku z 18. januára 1999, kde srbské bezpečnostné sily počas ostreľovania usmrtili údajných albánskych civilistov (podľa srbskej verzie teroristov z UČK). Podľa korešpondenta Nenada Rdičevića však ani tento incident, na rozdiel od zvyšku Európy, nebol úplne dostatočný na odôvodnenie nemeckej účasti na intervencii, ktorú hlavný redaktor týždenníka Der Spiegel Rudolf Augstein nazval koloniálnou vojnou.

Aby získal príklon väčšiny verejnej mienky pre vojnu, musel minister obrany Rudolf Scharping vyrukovať s fámou o existencii koncentračného tábora na štadióne v Prištine, ako aj údajným plánom Miloševića na nútené vysídlenie Albáncov z Kosova pod názvom Podkova (falošnosť týchto fám sa ozrejmila neskôr). Následná mediálna kampaň nakoniec dosiahla svoje a Nemecko sa mohlo s podporou verejnosti zapojiť do agresie, dodávajúc jej zdanie morálnej kredibility. Ostatné malé členské štáty nasledovali Nemcov ako húf baranov za bľakotu svojich mainstreamových mašinérií. Špecificky pritom vynikla tzv. nová Európa, a zvlášť Slovensko, ktorého vtedajšia progresívna vláda v neodolateľnej túžbe osvedčiť sa povolila prelety lietadiel NATO cez územie Slovenska.

• HISTORICKÉ PARALELY

Paralelu tohto kolaborujúceho aktu možno opäť dohľadať len v historickom precedense z čias druhej svetovej vojny, z roka 1941, keď po slovenských koľajniciach sa prepravovali nemecké vojenské vlaky smerujúce na Belehrad napadnutý nacistami a ich spojencami. Aj vtedy šlo o „záchranu“ Európy.

Martin JARINKOVIČ – Foto: zahraničná tlač - Ilustrácia: Andrej MIŠANEK