Bratislava akoby stratila urbanistickú pamäť

thumbnail

Hlavné mesto neustále zápasí s necitlivými zásahmi do svojho zovňajšku. Z dejinného pohľadu bola druhá polovica 20. storočia a začiatok 21. storočia, čo sa týka ochrany architektonického kultúrneho dedičstva na Slovensku, problematická. Na jednej strane sa mnoho cenného zachovalo, na strane druhej nenávratne zmizli architektonické pamiatky, po ktorých ostali nielen v urbanistickej histórii nezaceliteľné biele miesta.

Do roku 1989 sa hovorilo o totalitnej diktatúre, ktorá šmahom ruky dokázala meniť tváre slovenských miest v rámci svojich nezriedka nedomyslených megalomanských plánov. Podľa hesla „socialisticky žiť, socialisticky pracovať“ mizla často hodnotná historická architektúra, nahrádzaná prefabrikovanými budovami, a mnohé staré stavby slúžili čudesným, v niektorých prípadoch doslova dehonestujúcim cieľom. Sakrálne a šľachtické objekty v úlohe skladov, sýpok či dielní sú toho dejinným svedkom.

PLAČ ZA PODHRADÍM

Ku koloritu povojnovej Bratislavy neodmysliteľne patrilo podhradie – najmä Vydrica a Zuckermandel. Pravdupovediac, tento kolorit bol schátraný, budovy roky neudržiavané, pričom vtedajší mocipáni nejavili snahu niečo na tom zmeniť. Boli tu dôležitejšie priority. Napríklad, ako ubytovať armádu pracujúcich, ktorých Bratislava, z rozhodnutia straníckych orgánov zmenená na priemyselné mesto, súrne potrebovala. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa začala výstavba sídliska Petržalka a vysoko aktuálny bol nový most cez Dunaj. Kontroverzné riešenie danej situácie je dodnes známe ako príklad necitlivého postupu k urbanizmu mesta. V období medzi rokmi 1967 až 1972 bola zbúraná veľká časť podhradia vrátane historicky mimoriadne cennej synagógy a Dunaj preklenul terajší Most SNP. Zároveň sa s úsmeškom hovorilo, že naše hlavné mesto je široko-ďaleko jediné, kde  výpadovka smeruje priamo ku gotickej katedrále – k Dómu svätého Martina.

KÁBLOVKA A INÉ

Pred finančnou krízou mali stavebníci v Bratislave zlaté obdobie. Rástli nové byty, nákupné strediská, sklady, no najmä kancelárske priestory.  Tých bol po novembri 1989 zúfalý nedostatok. Samozrejme, nestavalo sa len na zelenej lúke. Investorom okamžite padli do oka staré priemyselné objekty, ktorých bolo v Bratislave požehnane. Napríklad taká Káblovka, ktorú postavili  na vtedajšom okraji mesta na prelome 19. a 20. storočia za železnicou, ktorá viedla z dnešného Trnavského mýta na Starý most. V roku 2006 kúpila továreň developerská spoločnosť HB Reavis Group a rozhodla sa tam postaviť multifunkčný komplex Twin City. S investičnými nákladmi šesťsto miliónov eur ide o najvýraznejší developerský projekt nielen na Slovensku, ale aj v regióne strednej Európy. Vďaka aktivistom a Fakulte architektúry STU boli v roku 2007 na pamiatkovú ochranu navrhnuté aspoň tri objekty. Výrobná hala, Feiglerova kotolňa a spojovacia časť. Nebolo to však nič platné. Investor začal búrať komín a vzápätí prišiel s tvrdením, že statika okolostojacich budov je týmto narušená, a kým sa pamiatkari spamätali, Káblovka zmizla z povrchu zemského. Podobný osud s väčšími či s menšími protestmi odbornej i laickej verejnosti čakal vzápätí Gumonku, pivovar Stein či budovy bývalej tabakovej továrne na Mýtnej ulici a ďalšie menšie priemyselné stavby. Ostatne, takéto – pre slovenskú históriu dôležité technické objekty – sa s menším ohlasom likvidovali aj v ďalších mestách. Príkladom za všetky sú napríklad nitrianske mlyny.

NEMOCNICA NA BEZRUČOVEJ

bezrucova4Nedávno sa zasa ozvali varovné hlasy tých, ktorým leží na srdci urbanistická pamäť Bratislavy. Išlo o pamiatkovo chránený funkcionalistický objekt bývalej nemocnice na Bezručovej ulici. Ako ináč, investor plánoval väčšiu časť budov zbúrať a premeniť tento objekt na bytový, administratívny a hotelový komplex. Napokon pod tlakom verejnosti a petícii s vyše päťtisíc podpismi začal búrať iba bočnú časť s tým, že ju po výstavbe podzemných garáží uvedie do pôvodného stavu a navyše sa zaviazal, že aspoň v menšej časti zachová zdravotnícke zariadenie. Svoj postoj proti tomuto hazardérstvu s pamiatkovým komplexom vyjadrili nedávno aj SNN.

O čo tu vlastne ide? Nové paláce zo skla a z betónu nahrádzajú s bezočivou developerskou aroganciou priemyselné budovy, ktoré sú dejinnými svedkami čias, keď sa Horné Uhorsko, teda Slovensko, menilo z agrárnej krajiny na modernú priemyselnú oblasť. Vo väčšine západoeurópskych krajín, ba aj v Amerike, sa usilujú tieto urbanistické pamiatky, teda históriu zakódovanú v budovách chrániť. Využívajú ich ako atraktívne galérie, umelecké kolónie, dizajnové centrá, štýlové kaviarne či technické múzeá a z bývalých priemyselných štvrtí tak vznikajú pre domácich aj turistov vysoko atraktívne miesta. Len u nás sme si zvykli na nekoncepčné vytváranie mesta bez urbanistickej logiky a koncepcie, o architektonickej pamäti ani nevraviac. Slávny funkcionalistický architekt Le Corbusier kedysi povedal: „Ľudia vytvárajú mestá a mestá spätne vytvárajú ľudí.“ Ak to platí, tak sa nečudujme tomu, aká je dnešná spoločnosť so svojím egoistickým  zameraním na zisk za každú cenu.

Maroš M. BANČEJ – Foto: autor



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.