Alexander MATUŠKA: Dnes sa možno usmievať tomu, čo kedysi bolelo. Bolí totiž zase iné.. Básnik Pavol Horov v básni Tvár odhalil podstatu charakteru Alexandra Matušku (26. 2. 1910 Vlkanová – 1. 4. 1975 Bratislava): Neklesal nikdy na kolená. / Pod šľahmi drsných otázok. / Naozaj ni zisk ani sláva. / Len trýzňou usúžená hlava. / Na hrboch križovaných ciest. / Plodom tej trýzne česť. A. Matuška bol kritikom našej literatúry a zároveň skrze ňu a pomocou nej aj kritikom spoločnosti. Svojím kritickým postojom vyniesol súdy nielen o dobrej či zlej literatúre, o dobrých či zlých mravoch v literatúre, ale povedal všetko tak, že tieto súdy pretrvávajú, že v prevažnej miere zlé v poňatí Matuškovom ostalo po dnešné časy zlým a dobré v Matuškovom poňatí tvorí už po viacero generácií základný fond národnej kultúry, našej mravnej orientácie. Matuška dobre poznal „slovenskú malosť“, ale súčasne Slovensko z tejto malosti odvážne oslobodzoval. Nikdy pred ňou nezastal, vedel, že Slovensko je skôr rozprávkový Pecivál ako spiaca Šípková Ruženka; vedel i o tom, že treba národ prebúdzať z letargie a aby svitli krajšie časy, vplývať naň kritickým slovom. Na margo uvedeného Karol Rosenbaum napísal: „Poznáme Jánov Zlatoústych, a predsa po ich reči je pusto v duši. Máme prísnych a presných vykladačov našej kultúrnej minulosti, no máme i láskyplných a veľmi zhovievavých šafárov kultúry, ktorým je z tejto kultúry všetko dobré. Matuška je iný. Matuška je burič.“
■ KONŠTRUKTÍVNE BURIČSTVO
Cieľom Matuškovho buričstva bol nielen konzervativizmus, pseudovlastenectvo, ale hneď za týmito „hriechmi“ slovenskej „národnej“ spoločnosti útočil na nedostatok mravnosti, na to, čo sa priečilo skutočne slovenskému charakteru, všeľudskej etike. V tomto smere je Matuška neúprosným kritikom pseudohodnôt, kritikom toho, čo sa vydáva za cennosť, a nie je ňou. Mimoriadne aktuálne je trebárs jeho vyjadrenie na margo postoja Slovákov k minulosti: „Hodnoty minulosti nie sú, nemali by byť cennými predmetmi v múzeách, pamiatkami, ktoré z príležitosti osláv vytiahneme, oprášime a zakričíme živio! Minulosť nie je zbierkou mŕtvych vzorov, mala by byť úhrnom živých podnetov. Tí, čo ju uctievajú bez dostatočných znalostí o nej, pasívne a len preto, že sa to tak patrí, tí z nej nežijú, nemajú kultúrnych potrieb. (...) Ale keď si prídu občas zakultúrničiť, je to len pohostinské vystúpenie...“
V súčasnosti sa veľa hovorí, píše o kritickom myslení. Aj politické strany v predvolebnom zápase v programoch zdôrazňujú potrebu naučiť najmä mladých ľudí v školách kritickosti, pritom zabúdajú, že dospievajúce generácie je nevyhnutné naučiť, resp. stotožniť sa s uznávaním toho nášho, slovenského...! V tejto súvislosti sa mimoriadne aktuálnym stáva Matuškovo vyjadrenie, že mládež nie je vinná samá: „Vinní sú tí, ktorí – beznárodní alebo vnucujúci sa do beznárodnosti – ju beznárodne vychovávajú, tí, čo strachopudsky zamlčiavajú, že patrí do národa, ktorý slabými síce, no vlastnými silami čestne zápasil o svoju ľudskú dôstojnosť, a pritom sa nielen fyzicky udržal, ale niečo i vytvoril. A poklonkovanie Západu? Nazval by som to radšej papagájčením...“
■ SÚDY, NIE ODSUDKY
V podobnom duchu vnímal aj lásku k umeleckej literatúre, ktorú sa žiada vysloviť postojom, nie deklaráciou. S Novomeským povedané, táto láska je „predpokladom“ Matuškovej kritickej tvorby. Bez jej stôp stretli by sme možno obraz diel a autorov vypodobnený presne, ale bez inšpiratívnej sily, bez príťažlivosti k umeniu ako nástroju, ktorý v nás prebúdza hlboké ľudské emócie.
Emotívnosť Matuškovho prístupu vychádza už z prvého odseku, často z prvej vety a neraz i z prvého slova. Ale nejde o emotívnosť pre emotívnosť; Matuškova emotívnosť je sládkovičovská „túžba po kráse“ a súčasne po pravde. Prítomný je vždy aj intelekt, ktorý zabezpečuje nazeranie vecí, javov v súvislosti. Zároveň prísne súdil literatúru i spoločenské javy, konkrétnych ľudí i konkrétnych spisovateľov z hľadiska vysokých etických noriem a nikdy nepoľavil tam, kde malo ísť o uplatnenie ľudských hodnôt, označených termínom charakter, charakternosť, čo podčiarkol vo vyjadrení: „Kultúra sa robí aj charakterom,“ čím zdôrazňuje etickú stránku kultúrnych úsilí slovenského národa. Sám intelekt bez služby pravde mohol by slúžiť aj diablovi. Matuškovi cez službu pravde ide o službu mravným hodnotám a cez ne spoločnosti.
■ KRITICKÝ DUCH
O nikom inom sa nedá s toľkou platnosťou povedať to, čo sám napísal na margo našich tradícií; totiž že sme „mali kritikov, ktorí nielen pre vývin našej literatúry, ale pre celú našu kultúru značia aspoň toľko, ak nie viac ako niektorí básnici či prozaici“.
V Matuškovi sme mali – a ustavične aj do budúcnosti máme (len akosi zabúdame) – kritického ducha, ktorý povýšil literárnokritickú tvorbu na aktivitu všestranne kultúrnotvornú. Prostredníctvom kritiky premyslel a do hodnotovej sústavy uviedol nielen literatúru samu, ale rovnocenne i jej najvlastnejší predmet, život človeka v jeho zaradení národnom, spoločenskom, etickom a intelektuálnom. Alexander Matuška bol vzdelaný, bystrý a citlivý literárny kritik, literárny vedec, analyzujúci literatúru so zmyslom pre jej krásu, pravdivosť, ľudskú ušľachtilosť a mravnosť. Vyrástol na najlepších tradíciách našej národnej kultúry a súčasne hľadal poučenie u veľkých autorov svetovej literatúry. Veril v možnosti pôsobenia kultúry. Bol nesmierne pracovitý a sústredený na najzákladnejšie problémy národnej kultúry a spoločnosti. Odmietol suché formuly, no rád sa učil od tých, čo obohatili kultúru pôvodnou tvorbou. Bol kritikom spoločnosti, kritikom nekultúrnosti, kritikom búriacim sa proti „slovenskej malosti“.
Skúsme teda aj A. Matušku vnímať ako živý podnet pre v súčasnosti toľko zo všetkých strán „omieľanému“ kritickému mysleniu. Možno cez poznanie Matuškovho kritického odkazu sa k tomu skutočnému kritickému mysleniu, poznačeného zdravým sedliackym rozumom, časom aj dostaneme / prepracujeme...
Július LOMENČÍK – Foto: TASR
Medzititulky redakcia