Sto rokov od udalostí po zrode Česko-Slovenska

thumbnail

ZABUDNUTÁ HISTÓRIA

Ako sa z Prešporka, dávnej uhorskej metropoly, rodilo hlavné mesto Slovenka. Oddávna to bolo dôležité mesto ‒ ešte skôr, ako sa stalo sídlom starých Slovákov. Význam mu určila poloha na križovatke najstarších európskych ciest, v štrbine alpského predhoria a Karpatského oblúka, nad druhou najdlhšou riekou Európy a po sťahovaní národov miesto dotykov slovanského a germánskeho sveta. Najstaršia písomná zmienka o ňom je z roka 907, keď sa pod jeho hradom 4. júla stretli v strašnej bitke (Bellum pessimum fuit ad Brezalauspurc) bavorské pluky s divokou jazdou maďarských kočovníkov...  Archeológovia nám však v  posledných desaťročiach posúvajú dejiny Bratislavy nie o stáročia, ale o celé veky hlbšie do minulosti. Najsilnejšiu pečať jej v prúde dejín dali Kelti a Slovania. Len v posledných storočiach mesto poznamenala rakúsko-uhorská monarchia a zmes návykov, kultúr a jazyka jej obyvateľov ‒ Nemcov, Maďarov, Židov a Slovákov. Tu pramenil aj najväčší problém Bratislavy po vzniku Republiky česko-slovenskej. Každý si na ňu robil nároky. Najviac Maďari. Dokonca každý si ju volal po svojom ‒ Bratislava, Pozsony, Pressburg.

Maďari začali s mestom prichádzať do styku, keď tu sídlil veľmož Božan, po latinsky písaný aj ako Poson ‒ tak vzniklo maďarské pomenovanie Požoň. Z prastarého germánskeho názvu Brezaluspurc, Breslavov, Braslavovhrad, sa utvorilo nemecké Pressburg, ale aj slovenské hovorové pomenovanie Prešpork, Prešporok. Až štúrovci vymysleli mestu pekné meno bez toho, aby sa vzdialili od historického názvu ‒ ak sa nad mestom vypínal Breslavov či Braslavov hrad, mesto by sa mohlo volať Bratislava.

Raz darmo, mali tí junáci úctu k tradícii i cit pre jazyk. Štúrovský názov z 19. storočia zostal aj po vzniku nového štátu, hoci sa rodili rozličné návrhy, jeden sa už takmer aj ujal ‒ Wilsonovo mesto, na počesť amerického prezidenta, ktorý posvätil vznik samostatného a suverénneho štátu Slovákov a Čechov – Česko-Slovenska.  

■ NÁRODNOSTNÉ ZLOŽENIE

V štúrovských časoch žilo v meste oveľa viac Slovákov ako Maďarov, Nemcov bolo najviac. Krutá maďarizácia v druhej polovici 19. storočia tvrdo poznamenala aj národnostné zloženie obyvateľov Bratislavy: na začiatku prvej svetovej vojny mal Prešporok osemdesiattisíc  obyvateľov ‒ tridsaťdvatisíc Nemcov, dvadsaťšesťtisíc Maďarov,  jedenásťtisíc Slovákov, deväťtisíc Židov, tisíc Čechov, žili tu i Rómovia, Chorváti, Srbi, Bosniaci a iní, pričom k Maďarom sa hlásila aj časť židovského obyvateľstva. Nerátali sa, pravda, vojaci bratislavských kasární, prevažne slovenskí chlapci ‒ a nebolo ich málo. Bežne asi sedem-osem tisíc, v čase mobilizácie v roku 1914 približne tridsaťtisíc, v Hurbanových kasárňach, na Šafárikovom námestí (dnes park a Bartfayova socha Maríny), na Špitálskej (dnes ministerstvo sociálnych vecí), na mieste „pyramídy“, dnešnej SNG a inde.

Na úradoch a v oficiálnych inštitúciách (knižnice, divadlá, verejné budovy) sa v tých časoch vôbec nesmelo hovoriť po slovensky. Bolo veľmi málo miest, kde sa to tolerovalo, napríklad v študentských internátoch. V máji 1918 požiadali maďarskí poslucháči evanjelickej bohosloveckej fakulty, teda budúci kňazi, aby zákaz hovoriť po slovensky platil aj v ich internáte, lebo sa slovenskí poslucháči medzi sebou rozprávajú po svojom. V internáte bývalo vtedy len sedemnásť slovenských študentov ‒ všetci sa podpísali pod list dekanovi, že je urážkou ľudskosti, nehodnou budúceho kňaza, zakázať v súkromí hovoriť vo svojej materinskej reči. Vedenie fakulty žiadosť maďarských bohoslovcov zamietlo a nazvalo ho prehnaným vlastenectvom. To sa stalo prvý raz po päťdesiatich rokoch od rakúsko-uhorského vyrovnania, keď sa začalo obdobie najtvrdšej maďarizácie. 

■ NEPOKOJE V KASÁRŇACH

Po štyroch rokoch ukrutnej vojny sa množili protesty vo fabrikách,  ba aj v útvaroch armády. Štátna moc ich tvrdo potlačovala. Aby sa zmiernil tlak verejnosti, vláda prvý raz vo vojnových rokoch povolila, aby sa prvý  máj stal dňom pracovného pokoja, ale zhromaždenia sa mohli konať iba v uzavretých priestoroch. Veľká demonštrácia dosiahla, že Bratislava mala výnimku a prvý máj úrady dovolili osláviť aj na lúke za Červeným mostom (dnes Partizánska lúka). V tých dňoch prepukli v Bratislave aj štyri vojenské vzbury. Najkrvavejšia bola vo Vodných kasárňach (dnes SNG). Pluk tvorilo šesťdesiatpäť percent Slovákov. Vyše tristo navrátilcov z frontu sa vzbúrilo proti zlej strave a v haravare zbili službukonajúceho rotmajstra. Štyria iniciátori dostali dvadsaťročné väzenia a dvaja bitkári ‒ Ján Šlapík a Martin Jursa trest smrti.  Popravili ich 10. júna na Hradnom nádvorí; ležia na Evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne. 

■ PREDVEČER ZMENY

Slovenský spoločenský život sa udržiaval len v robotníckom spolku Napred, roduverné osobnosti žijúce v Bratislave (Štefan Krčméry, Eugen Lehocký, Ferdiš Juriga, Samuel Slabeycius, Gabriel Izák a iní) sa schádzali v Grajciarovom hostinci na rohu Mariánskej ulice (Smíchovský dvor), obyčajní národne cítiaci Slováci najčastejšie v krčme Fajka na Suchom Mýte.

Keď sa Bratislava stávala hlavným mestom.

Zásobovanie obyvateľstva sa v lete 1918 úplne zrútilo. Začal sa hlad. Ľudí nútil ísť do lesov na huby. Výsledok: len v auguste v Bratislave zomrelo jedenásť ľudí na otravu hubami. O mesiac prepukla chrípková epidémia ‒ umrelo na ňu asi sto ľudí.

Koncom augusta predseda uhorskej vlády István Tisza priznal, že monarchia a s ňou maďarský národ (iný v Uhorsku oficiálne nejestvoval) sú odsúdené na zánik. Vyučovanie  sa nezačalo ‒ učitelia boli na fronte a zo škôl sa stali vojenské lazarety. Na východ od hlavnej stanice sa vybudovali odstavné miesta pre vlaky z bojísk, aby sa vojaci nedostali do styku s občanmi. Poslanec uhorského snemu katolícky kňaz Ferdiš Juriga vystúpil v októbri v sneme s plamennou rečou  o právach Slovákov na sebaurčenie. Odpoveďou bolo vyhlásenie bratislavského župana Szmrecsányiho o nedeliteľnosti Uhorska. V tom istom čase vyľakaný cisár Karol žiadal amerického prezidenta Wilsona zastaviť boje a rokovať o mierových podmienkach. Šestnásteho októbra vydal manifest o federalizácii monarchie.  Ešte aj v tejto situácii budapeštianska vláda vyhlásila, že federalizácia sa nebude týkať vnútorných pomerov v Uhorsku, lebo tam žije len jeden národ ‒ Maďari. Štyri dni pred vznikom ČSR postavili pred štatariálny súd štyroch slovenských vojakov z ruského frontu ‒ Jána Poliaka, Šimona Krajníka, Štefana Kubiša a Jána Keráka, „pre ruské zmýšľanie a protimaďarské výroky“. Zachránil ich len vznik republiky. 

■ NESLÁVNE TRIO

Uhorskú politiku pred jej skonom viedla „divá trojka“, ako ju nazvali slovanské národy v Uhorsku ‒ grófi Tisza, Andráši a Apponyi. Všetci traja boli bezohľadní aristokrati, maďarskí šovinisti, navonok oddaní Habsburgovcom, lebo tí sa nemiešali do politiky Budapešti vo vzťahu k nemaďarským národom. Tisza niekoľko dní pred vyhlásením Česko-Slovenska bol v parlamente nútený priznať, že Nemci a Maďari vojnu prehrali. Na adresu nemaďarských poslancov nezabudol doložiť vetu, charakterizujúcu vládnuci režim: „Možno, že zahynieme, ale dovtedy budeme mať ešte dosť síl vás rozmliaždiť!“

Koniec Uhorska paradoxne ohlásil v noci z 20. októbra 1918 nie pakt  veľmocí ani nijaká mierová zmluva, ale nevídaný konvoj áut, ktorý prechádzal z Budapešti cez Bratislavu a Viedeň do Švajčiarska. Na tie časy čosi nevídané: konvoj približne dvadsiatich luxusných áut značky Hispano-Suissa, ťažkých nákladných vozidiel a obrnených ozrút meral vyše kilometer. Na všetkých križovatkách v meste, ktorými prechádzal, boli guľometné hniezda na strechách domov a okolo ciest hustý rad vojakov s pripravenými puškami. Maďarské panstvo odvážalo z Budapešti uhorský štátny poklad a vlastné majetky ‒ starožitnosti, obrazy,  drahocennosti, zlato a šperky. Cesty a križovatky boli osvetlené a svetlomety šli aj za nákladiakmi, aby sa nijakí odvážlivci nemohli nepozorovane vrhnúť na ich náklad. Ľudia po dedinách, ktorými konvoj prechádzal, videli motorové vozidlo prvý raz v živote ‒ a hneď v takejto obludnej podobe. Nič viac ich nemohlo presvedčiť o konci vojny a Uhorska ako tieto potkany, čo opúšťajú topiacu sa loď. Napriek všetkej ostražitosti sa v cieli cesty zistilo, že časť drahocenností predsa len chýbala ‒ zmizli aj so strážcami...

■ PICCIONEHO DIVÍZIE

Na návrh generála M. R. Štefánika talianska vláda 23. októbra uvoľnila vysokého dôstojníka, skúseného z najťažších bojov prvej svetovej vojny, päťdesiatdvaročného generála Luigiho Piccioneho za veliteľa česko-slovenských légií v Taliansku a jeho dve divízie začiatkom novembra obsadili kritické miesta na Slovensku. Na druhý deň sa v nemeckom denníku, vychádzajúcom v Bratislave, objavila správa, že Slovensko sa má stať súčasťou nového štátu Republiky česko-slovenskej a jeho hlavným mestom bude Pressburg, ktorý sa má  od tej chvíle volať Wilsonovo mesto. Za dva dni dve ohromujúce správy. A ešte predtým spomínaný konvoj! To bol pre prešporských Nemcov, ale najmä Maďarov šok. A o dva dni  ďalšia bomba v tých istých novinách:

„Slováci tvrdia, že pred tisíc rokmi Maďari a Nemci zničili Veľkomoravskú ríšu. Česi chcú dať Slovákom autonómiu a Prešporok bude hlavným mestom Slovenského štátu. Česi tvrdia, že Prešporok je pre nich existenčnou otázkou pre obchod a spojenie s Juhosláviou. Prešporok považujú za staré slovanské sídlo. Wilson urobí všetko, aby česko-slovenský štát bol silný a veľký. Nádeje Maďarov padli.“

■ HISTORICKÁ ZMENA

Matica slovenská v minulom roku odhalila v Bratislave bustu Samuelovi Zochovi.

Bratislavskí Slováci sa na historickú zmenu dávno pripravili. Teraz bolo treba zvoliť radu, ktorá prevezme moc v Bratislave. Iniciatívy sa ujal evanjelický farár z Modry Samuel Zoch. Na 27. októbra 1918 zvolal do bytu advokáta Slabeyciusa oddaných a vplyvných národovcov. Založili Slovenskú národnú radu pre Prešporok a okolie. Tvorili ju poslanec uhorského snemu aj katolícky farár Ferdiš Juriga ako predseda, podpredseda E. Lehocký, sociálny demokrat, šéfredaktor Robotníckych novín ThDr. Samuel Zoch, JUDr. Samuel Slabeycius a Ján Zigmundík, riaditeľ Slovenskej banky, ako členovia predsedníctva, členmi rady sa stali Ján Záturecký, Adolf Máčala, Dr. Ivan Štefánik, Tomáš Tvarožek, Dr. Florián Tománek, básnik ThDr. Štefan Krčméry, Andrej Zedník, Ján Grajciar, Dr. Juraj Slávik, Pavel Macháč, Gabriel Izák, Juraj Stanek, Ján Pocisk, Anton Korman a Ignác Kellner. Zhodli sa na tom, že Prešporok sa bude volať Wilsonov a stane sa hlavným mestom Slovenska v budúcej federácii s Čechmi.

Ešte raz si všimnime dátum: 27. október 1918.

Nemohli tušiť, že to nebude ľahké. Nasledovali mesiace krutých bojov najprv s vojskami novej Maďarskej republiky, ktorá stále chápala Slovensko ako súčasť Maďarska,  potom s boľševickými hordami Bélu Kuna. O tom už niekedy nabudúce.


Kým nastal rozklad maďarských vojsk...Vznik Česko-Slovenska sa neudial pokojne, aspoň nie v prípade Bratislavy a okolia. Tu akoby svetová vojna bola pokračovala. Maďari sa mesta nechceli vzdať za nijakú cenu ‒ ani za cenu utrpenia jej obyvateľstva a veľkých ľudských obetí.  V predvečer Vianoc sa z USA do Prahy vrátil prof. T. G. Masaryk a za bratislavského župana namiesto maďaróna Jankóa federálna vláda vymenovala evanjelického farára z Modry Samuela Zocha. Minister pre správu Slovenska Vavro Šrobár oznámil zástupcom mesta a jeho organizácií, že na Nový rok 1919 mesto obsadia dve divízie českých a slovenských legionárov. Vojenský veliteľ odpovedal, že mesto bude brániť do posledného muža. Maďarské vojsko bolo zakopané na línii Devín ‒  Petržalka ‒ Svätý Jur ‒ Pezinok ‒ Lamač.

■ ZMÄTKY A RABOVANIE

Na Božie narodenie veliteľa česko-slovenských vojsk na Slovensku plk. Schobla vystriedal generál Piccione, doterajší veliteľ talianskych legionárskych česko-slovenských divízií. Dvadsiateho decembra už mali naši vojaci v moci južné,  východné a severné hranice Slovenska. Dvadsiateho ôsmeho decembra dostal pluk v Kútoch, Šaštíne a Senici rozkaz  obsadiť  Prešporok.  Panika v meste vyvrcholila. Nebolo čo jesť, lebo maďarská štátna správa prikázala odviesť loďami do Pešti všetky zásoby z prístavu a zo skladov. To vyvolalo masové vykrádanie skladov a obchodov.  Na Silvestra padla mestská správa. Vedenie mesta prevzala robotnícka garda aj predák nemeckých socialistov Witich.  Maďarské vojsko v meste sa rozutekalo. Moc prevzala ozbrojená zložka maďarských boľševikov Červená garda.  Keď chcela jedna jej skupina vylúpiť banku a obsadiť Robotnícky dom so skladom zbraní, pravdepodobne jediná zachovaná maďarská vojenská jednotka v meste ju likvidovala. Maďari sa ešte pokúsili o spoluprácu s Nemcami ‒ ak pomôžu brániť Prešporok, dostanú v tomto maďarskom meste autonómiu. Nemci nereagovali. Prijali realitu: budú žiť v novom štáte.

■ SALVY NA SILVESTRA

Talianski legionári pri bratislavskom Starom moste.

Tridsiateho decembra česko-slovenské légie, posilnené  dobrovoľníkmi zo Záhoria, obsadili Lozorno a Stupavu, železničný most Marchegg ‒ Devínske jazero a večer už aj svahy Malých Karpát. Legionári mali bojové skúsenosti, boli dobre vyzbrojení a žiarili vlasteneckým odhodlaním. Na druhej strane Maďari mali vojny plné zuby, útvary boli preriedené, mužstvo vyčerpané a hladné. Jednotky sa podobali skôr na tlupy výtržníkov ako na bojové útvary. V Lamači vyčíňali opití maďarskí vojaci celý november a december až do Silvestra rána, keď sa prebudili v obkľúčení. Naše vojská sa po krátkom boji dostali až na Kamzík a Patrónku, kde bola aj strategicky dôležitá továreň na výrobu streliva. Silvester 14.30. Nad mestom sa zjavilo česko-slovenské lietadlo.  Každý, kto mal zbraň, začal naň páliť, ešte aj z revolverov. Bolo však v bezpečnej výške. Zhodilo letáky, v ktorých sa písalo, že česko-slovenskí vojaci neprichádzajú so zlým úmyslom, že prevzatím  úradov, zásobovania, dopravy  a správy mesta česko-slovenskými orgánmi sa aj pre mesto končí prvá svetová vojna. Skôr ako sa zotmelo, dve česko-slovenské  roty  legionárov a útvar Sokolov a dobrovoľníkov zo Záhoria prenikli na Kolibu, o hodinu obsadili hlavnú stanicu  a pri zotmení  prieskumná hliadka vnikla do mesta.

NOVÝ ROK 1919

Nový rok 1919 vyšiel na stredu. V to dopoludnie si nový bratislavský župan Zoch, úradujúci ešte na svojej fare v Pezinku, pozval za prítomnosti veliteľa česko-slovenských divízií generála Piccioneho doterajšieho župana Jankóa. Ten sa nielen nemienil vzdať úradu, ale zanovito chcel brániť mesto aj napriek názoru maďarskej vlády, ktorá po rozhodnutí veľmocí medzitým už pochopila nezmyselnosť takéhoto úsilia. Sprevádzal ho vysoký maďarský dôstojník Farkas. Zoch obom oznámil, že česko-slovenské divízie vstúpia do mesta slávnostným pochodom a bez boja, lebo ešte predtým určené jednotky zlikvidujú akýkoľvek možný odpor, a „preto ich prosím, ak si len trochu vážia životy svojich vojakov, aby ich stiahli z obrany mesta. Od zajtra bude v Bratislave úradným jazykom slovenčina. V inštitúciách, ktoré prichádzajú do styku s obyvateľstvom,  bude vždy aspoň jeden úradník, ovládajúci maďarčinu“. Jankó to oznámil do Budapešti. Dostal príkaz mesto vydať bez boja. Maďarské vojská sa však stiahli len do Petržalky. Za Dunajom tak stála sedemtisícová armáda vyzbrojená aj delami. A nemienila odísť. O tom niekedy nabudúce.

(Podľa knihy Jána Hanáka Obsadenie Bratislavy)


Keď bola Skalica slovenským hlavným mestom. O udalostiach pri zrode Česko-Slovenska na Záhorí sa zachovalo veľa živých spomienok ‒ a nielen v kronikách či dobovej tlači.  Rado si na ne spomínalo veľa osobností tých čias, trebárs aj Dr. Janko Blaho, chýrny operný spevák prvej polovice minulého storočia, sólista Opery SND a nenapodobiteľný interpret ťahavých záhoráckych piesní, ktoré si zamiloval v mladosti ako študent skalického gymnázia. Spomienky na udalosti spred storočia, teda na zimu 1918 ‒ 1919,  tvoria aj veľkú časť jeho pamätí. Majster Blaho rozpráva o tom všetkom verne, farbisto a zoširoka ako človek, čo detailne poznal prostredie a ľudí v ňom, ale aj politické zákulisie udalostí. Veď bol synom starého národovca a po vzniku Česko-Slovenska aj výrazného politika Pavla Blahu a navyše synovcom farára Okánika, protimonarchistického aktivistu a neskoršieho primátora Bratislavy. Skaličania sa o udalostiach v Prahe, a teda aj o vzniku spoločnej republiky Slovákov a Čechov, dozvedeli skôr ako v Bratislave a o dva dni skôr ako v Martine. Už roky si chodili kupovať noviny do susedných Sudoměříc, a tak už popoludní v deň zrodu republiky vypukla v meste vzbura proti uhorskej vrchnosti, žandárom a úradníkom ‒ žandári ušli z mesta ako prví. Dva dni tu bol chaos, zariadenia a písomnosti miestnych úradov ležali pod rozbitými oknami na námestí, ale o nástupe slovenských vlastencov do vedenia mesta nikto nepochyboval.

 ■ INICIATÍVNI VOJACI

Rozvrat a demolácie, spôsobované niektorými nespratníkmi z radov Skaličanov, by boli zrejme pokračovali aj po prvom novembri, hoci rozvážnych ľudí bola väčšina, báli sa zasiahnuť proti rozvášneným a často aj vínkom potúženým partiám, čo vtrhli do úradov a obchodov. Náhodou sa však v Hodoníne zastavil vlak prevážajúci z rakúskeho Sant Poeltenurotu 25. strelecký pluk a jeho veliteľ nadporučík Gustáv Ripka pochopil situáciu a so svojimi sto dvadsiatimi mužmi, prevažne Slovákmi, urobil v meste i v blízkom Holíči okamžite poriadok. Rozjarených obyvateľov utíšil aj tým, že dal vybubnovať svoj rozkaz, ktorým okamžite odobral uhorským úradom akúkoľvek právomoc. Na druhý novembrový deň obsadil i naftové vrty v Gbeloch, aby sa tam náhodou nepokúsil niekto o sabotáž. Obehal okolie až po Senicu. Všade ponechal len nevyhnutný počet vojakov na udržanie poriadku a vydal sa sám ‒ bez nejakých príkazov zhora – čistiť celé Záhorie od zvyškov maďarského žandárstva a byrokracie. Štvrtého novembra už bol v Malackách, pričom v každej obci zostala malá ozbrojená stráž, ktorá mala až do vytvorenia riadnych orgánov predstavovať štátnu moc a zaručovať bezpečnosť občanov.

Chcel pokračovať ďalej  pozdĺž Malých Karpát podhorím, aj smerom k Bratislave, ale už nemal vojakov. A práve vtedy, opäť náhodou, sa vracal z balkánskych bojísk do Českých Budějovíc 25. lučenecký pluk. Keď vojsko zistilo, že doma sa udial prevrat, časť mužstva sa rozutekala, ale väčšina vojakov strhla z čapíc označenie uhorskej armády, pripla si slovenskú trikolóru a dala sa do služieb republiky. Vďaka tomu sa Záhorie stalo ako prvé pokojným a konsolidovaným územím nového štátu a do Malaciek mohli slávnostne prísť splnomocnenci vlády  pre Slovensko Pavel Blaho a Ivan Dérer, srdečne a s veľkou pompou uvítaní už na stanici.

 ■ INAK V BRATISLAVE

Bratislavská radnica reagovala na udalosti úplne inak. V novembri sa tu zdvihla vlna demonštrácií a rabovania. Radnica musela  vyhlásiť v meste výnimočný stav. Pod hrozbou najprísnejších trestov zakázala akékoľvek zhromaždenia,  nočné vychádzanie a predaj alkoholu v obchodoch a pohostinstvách. Tak prešiel november i december. Správu mesta prevzalo vojsko pod velením generála Károlyho. Nočné podniky museli končiť o dvadsiatej tretej hodine. Vyčerpaní vojaci, ktorí sa vrátili z frontu, namiesto odpočinku alebo pobytu v špitáli  nastúpili do domobrany strážiť železnice, pošty, banky a úrady. Károly dokonca uvažoval, že ich spolu s mestskou posádkou  použije na útok proti Záhoriu, ale nakoniec sa toho zľakol. Napokon  do Malaciek poslal len oddiel maďarskej milície ako vyjednávačov.  Tí išli k splnomocnencom novej česko-slovenskej vlády s odkazom, že ak Požoň ‒ Pressburg, zostane v Maďarsku, bude ochotný vzdať sa územia za dočasnou demarkačnou čiarou Devín ‒ rieka Morava ‒ Devínske jazero ‒ Stupava ‒  Malínsky vrch ‒ Malý Javorník a prenechať ho „českým vzbúrencom“, kým si s nimi Viedeň neurobí poriadky.

 ■ NA ZAČIATOK SLANINA

Šiesteho novembra o pol jedenástej prišiel do Skalice mimoriadny vlak ozdobený bielo-modro-červenými trikolórami. Na stanici ho vítalo päť a pol tisíc ľudí, v krojoch, so slovenskými zástavami, s jasotom a so spevom. Kým skupina doterajších mestských úradníkov spisovala všetky domy v meste, ozdobené slovenskými symbolmi, aby o tom podala polícii hlásenie, Vavro Šrobár pred vyzdobenou radnicou vyhlásil vytvorenie Česko-Slovenskej republiky a prevzatie moci na celom území Slovenska. Skalicu vyhlásil dočasne za hlavné mesto Slovenska, svoj dom a dom mešťanostu Jozefa Hrubého za sídla slovenskej vlády a novým úradníkom odovzdal dekréty,  pôlt slaniny a dva pecne chleba a vyzval ich, aby sa ihneď pustili do práce, lebo čas je drahý. Do Vianoc boli v každej dedine na Záhorí vytvorené slovenské samosprávy a v spádových obciach aj žandárske stanice obsadené českými Sokolmi a slovenskými dobrovoľníkmi. V Skalici začali vychádzať aj prvé slobodné slovenské noviny ‒ týždenník Sloboda a úradný vestník ministerstva pre správu Slovenska. Už prvý redakčný večer trval do rána – početná skupina zahraničných novinárov nestačila vychvaľovať skalický rubín, pričom nejeden z nich podcenil jeho účinky.

■ MAĎARSKÁ ZASLEPENOSŤ

Vznik nového štátu vojenský veliteľ Bratislavy generál Károly nepripúšťal ešte ani v januári 1919. Touto politickou slepotou a absolútnym nepochopením situácie spôsobil obyvateľom Bratislavy nesmierne útrapy, ktoré prakticky trvali  až do jari 1919.

Podobne sa správal bratislavský župan Jankó. Hoci sa stretával so zástupcami Slovenskej národnej rady, ba dokonca ich prosil o pomoc, keď si nevedel rady s obyvateľstvom, v nijakom prípade však nepripúšťal možnosť, že sa Bratislava stane súčasťou nového federálneho štátu Česko-Slovenska.

Nezostalo iba pri slovných prestrelkách. V okolí mesta rozvášnení ľudia už vyhnali maďarských úradníkov z ich kancelárií i bytov, vyrabovali ich a začali zaberať majery maďarských veľkostatkárov.

Začiatkom roka 1919 bol na celom Záhorí, ale aj v Trnave, jej okolí a prakticky na väčšine územia Slovenska poriadok. Fungovali vlakové spoje, pošta, telegrafy a telefóny, obecné a mestské správy, úrady a podniky. Okrem Bratislavy. Tu vládol chaos a krutý politický boj. Situáciu skomplikovalo aj zrušenie slovenskej vlády a vytvorenie osobitného rezortu pražskej vlády ‒ ministerstva pre správu  Slovenska. V ňom veľa zodpovedných miest dostali ľudia, čo o Slovensku a pomeroch v Bratislave nemali ani tušenie.

Skalica priskoro prestala plniť dočasnú úlohu hlavného mesta Slovenska, a tým opadlo aj nadšenie Záhorákov z nového štátu, hoci táto emotívna sila mohla mať veľký morálny i personálny význam pri formovaní národných orgánov v Bratislave. Na veľa osobností slovenského národného života, ktoré boli pri zrode  nového štátu, sa jednoducho zabudlo. A čo bolo najhoršie, Bratislava ešte stále vo svojej podstate patrila Maďarom. Náhlivosť českej politiky sa kruto vypomstila. To už však je iná téma z čias zrodu Česko-Slovenska.

 Ján ČOMAJ ‒ Foto: archív