Postarajme sa o nich dôstojne a ústavne
O niekoľko týždňov aj naša republika bude mať troch bývalých prezidentov. Je to celkom normálny zjav v demokratických štátoch, kde hlavou štátu nie je dedičný nástupca ako v klasických monarchiách, ale občan zvolený podľa ústavných predpisov či už legálnymi zástupcami obyvateľov, teda parlamentom, alebo priamou všeobecnou voľbou. Pretože autori Ústavy Slovenskej republiky ustanovili pomerne krátke funkčné obdobie hlavy štátu – vo väčšine štátov sa totiž volí prezident na šesť aj sedem rokov – tých bývalých prezidentov budeme môcť mať časom aj peknú hŕstku.
Je všeobecne známe, že už prvý bývalý prezident sa verejne sťažoval na neadekvátnu pozíciu, v akej sa našiel po vypršaní jeho volebného obdobia. Ak sa vžijeme do pozície takého človeka, musíme chápať, že nie je psychologicky ľahké vyrovnať sa so situáciou, v ktorej sa nájde prvý občan štátu na druhý deň po opustení kniežacieho paláca, špičkovej súkromnej rezidencie, celého mohutného aparátu svojej kancelárie, okruhu svojich poradcov, vojenskej čestnej i osobnej stráže atď., atď. Je prirodzené, že sa porovnáva s kráľovskými kolegami, ktorí takýto problém vôbec nemajú, alebo aspoň s prezidentmi, ktorých pokladal za svojich kolegov, ale ktorým ich predošlé i následné osobné bohatstvo a niekedy aj zákony ich štátu zaisťujú miesto a životný štýl medzi špičkou spoločnosti. Päť rokov je dostatočný čas, aby si človek na to všetko zvykol a pokladal to za svoj životný štýl.
ROVNOSŤ OBČANOV
Najzákladnejším zákonom v systéme demokratického spoločenstva je však zásada o rovnosti všetkých občanov a o tom, že podstatným zmyslom všetkých verejných funkcií v štáte je služba občanom. Z toho vyplýva, že finančné a spoločenské hodnotenie funkcií je primerané službe, ktorú do nich zvoleným občanom zákon ustanovuje, ale nie je viazané na fyzickú osobu, ale na výkon tej funkcie. Preto aj po skončení volebného obdobia sa prezidenti štátov vracajú do svojho pôvodného či predošlého zamestnania alebo – ak dosiahli taký vek – do náležitého dôchodku. Poznal som osobne viacerých bývalých prezidentov európskych štátov, v ktorých som žil a pôsobil. Všetci žili v dôstojných, ale veľmi odlišných ekonomických podmienkach.
Je dobré obzerať sa, ako žijú bývalí prezidenti, ale porovnávať sa s inými štátmi je vždy aj trocha riskantné. Veď najmä v týchto nedávnych časoch celý rad bývalých prezidentov skončil v trestných procesoch alebo ešte horšie. Prezidenta Chile generála Pinocheta obžalovali zo sedemdesiatich piatich zločinov, počnúč pučom, ktorým sa dostal k moci. Juhoslovanský exprezident Miloševič sa dostal pred Medzinárodný trestný súd v Haagu. Bývalý prezident Peru Fujimori, zosadený v roku 2000, iba útekom do svojej pôvodnej vlasti v Japonsku sa vyhol ťažkým obžalobám a súdnym následkom. V roku 1989 bol uväznený bývalý prezident Panamy Noriega, ktorého v roku 1992 odsúdili na štyridsať rokov väzenia, čo mu neskôr znížili na tridsať rokov. Prezident Filipín Estrada, ktorý bol zvolený v roku 1998 a odstúpil v roku 2001, riskoval hrdelný rozsudok. Podobne riskoval najvyšší trest takisto v roku 1988 zvolený indonézsky prezident Suharto, ale pre zlý zdravotný stav podľa tamojších zákov nemohol byť súdený. V roku 2001 uväznili úradujúceho prezidenta Argentíny Carla Saula Menema, ktorý bol aj exprezidentom, lebo zastával tento úrad už aj v rokoch 1989 – 1999. Zadržali ho priamo v súdnej budove, kde vypovedal ako svedok. Ešte dosť čerstvý je prípad v Litve, kde obžalovali a riadnym procesom zosadili prezidenta Rolandasa Paksasa. A mohli by sme pokračovať, lebo podobných prípadov iba v dejinách posledných niekoľko desaťročí je ešte pekný počet. To iba dokazuje, že ani postavenie prvého občana štátu neposkytuje absolútnu garanciu, že každá za hlavu štátu zvolená osoba aj svedomito rešpektuje platné zákony toho štátu.
DOŽIVOTNÝ SENÁTOR
Vráťme sa však k nadhodenej, u nás aktuálnej otázke. Myslím si, že jedným z najprimeranejších riešení postavenia bývalého prezidenta republiky má Taliansko. Ústava Talianskej republiky v kapitole o parlamente – ktorý sa skladá z poslaneckej snemovne a zo senátu, ktorý je volený na základe regionálnej štruktúry štátu a predstavuje jeho vyššiu, elitnú časť –, článkom 59 ustanovuje: „Kto bol prezidentom republiky, ústavným právom je doživotným senátorom, ak sa toho práva nezriekne.“
Ide teda o nadpočetné členstvo hornej komory parlamentu, ktoré prezidentovi patrí hneď po uplynutí jeho volebného obdobia bez akéhokoľvek iného právneho aktu. Tým sú vyriešené prakticky všetky vyššie spomenuté problémy. Bývalý prezident má i naďalej možnosť zúčastňovať sa na politickom dianí v štáte, má zaručené finančné zabezpečenie na vysokej úrovni zákonodarcu,
nie je viazaný na nijakú disciplínu politickej strany, ani ohľadmi na jednotlivé vlády a na najrozličnejšie lobistické skupiny, lebo jeho mandát zo zákona je mu zabezpečený až do smrti.
Aj finančné náklady na legislatívny aparát majú Taliani oveľa úspornejšie ako naša republika. Počet poslancov nie je ustálený absolútnym číslom, ale ústavným článkom, podľa ktorého na každých osemdesiattisíc občanov sa volí jeden poslanec a na každých dvestotisíc jeden senátor. To by u nás pri adoptovaní dvoch zákonodarných komôr znamenalo šesťdesiatsedem poslancov a dvadsaťsedem senátorov, v prípade jednej komory by tomu zodpovedalo deväťdesiatštyri poslancov. Ustanovením bývalých prezidentov republiky za nadpočetných doživotných poslancov by sa počet členov NR SR pohyboval medzi deväťdesiatimi štyrmi až deväťdesiatimi deviatimi osobami. Taliansky prezident môže navyše vymenovať za doživotných senátorov najviac päť osobností, ktoré si získali mimoriadne zásluhy na sociálnom, vedeckom, umeleckom a literárnom poli, takže počet zvolených senátorov sa môže zvýšiť ešte o päť osôb.
POSLANECKÁ NADÚRODA
Ak šiestej hospodárskej veľmoci na svete takéto politické zastúpenie vystačuje, mohli by sme si aj my Slováci položiť otázku: Je naozaj nutné alebo aspoň potrebné, aby sme na necelých päť a pol milióna občanov vydržiavali o viac než jednu tretinu väčší zbor zákonodarcov? Väčšina moderných základných zákonov nedefinuje presný počet členov parlamentu, ale to ponecháva na volebný zákon, ktorý je ľahšie novelizovať podľa potreby.
V štáte, ktorý nemá dosť prostriedkov na základné školstvo, na vyššie a vysoké vzdelávanie občanov, na národnú kultúru, na najzákladnejšiu zdravotnú starostlivosť, na spravodlivé vrátenie z daní zadržaných peňazí občanom, ktorí celý život pracovali, aby si zaistiti dôstojnú starobu, na stavbu základnych infraštruktúr, ktoré podmieňujú investície a mohli by znížiť extrémnu nezamestnanosť a biedu mnohých občanov, aj podobné príklady starších, konsolidovaných a skúsenejších, pritom aj bohatších štátov by mali byť predmetom úvahy a prípadného nasledovania. Keď sme už toľko ráz – v protive s tradíciou všetkých ostatných štátov – zasahovali do textu ešte čerstvej ústavy a zdá sa, že teraz sa opäť chystá podobný zásah, bolo by naozaj múdre zodpovedne a realisticky ústavne upraviť aj tieto dve otázky.
Milan S. ĎURICA – Karikatúra: Andrej MIŠANEK