ROZHOVOR TÝŽDŇA
Ak máme dostatočne slobodné srdce, môžeme spoznať tajomstvá sveta. „Sú tajomstvá, ktoré môžeme spoznať, ak máme dostatočne slobodné srdce,“ píše Stanislav HÁBER v románe Kričiace kamene (Ikar, 2017). Autor tridsiatich piatich knižných titulov ho má slobodné, čo ho poznám – od čias, keď začal ako dvadsaťjedenročný pracovať v Slovenskej televízii, kde sme boli kolegovia. Pripravoval sa na dráhu, či skôr na let, vojenského pilota, krídla dostal ako publicista, novinár, moderátor, hovorca, vznáša sa však najmä ako básnik a spisovateľ. Rozhovor s ním plynul spontánne, „pristávali“ sme na spoločnej dráhe...
- Kniha má dar vidieť realitu v spätnom zrkadle, osudovostiam sa nevyhýba ani v časoch, keď konfrontovať minulosť s prítomnosťou nesie veľké riziko. Ako to vnímaš?
Každý človek konfrontuje minulosť s prítomnosťou bez ohľadu na riziká. Zapisujú sa nám skúsenosti azda v tomto poradí od narodenia. Existujú aj iné pohľady, a dokonca majú aj vedecký základ, aj keď samotná veda má problém ich správne pochopiť či interpretovať. Mám na mysli štrbinový experiment, vďaka ktorému vedci zistili, že budúcnosť nevzniká z minulosti, ale z budúcnosti, čo už nie je veľmi vedecké, a teda toto poznanie sa stáva pre mnohých priam nepochopiteľným.
- Ak o tom hovoríš, asi si nad tým už mnohokrát premýšľal?
Iste, pre veriaceho človeka je to pochopiteľné, lebo budúcnosť nám pripravuje Prozreteľnosť. Preto budúcnosť prichádza z budúcnosti, odtiaľ, kde tento svet nejestvuje, ale smeruje.
- Čiže minulosť nie je pre teba dôležitá? To však nie je predsa pravda, ak berieme do úvahy skúsenosť, z ktorej sa učíme.
Podľa niektorých teórií originalita vlastne neexistuje. Neustále opakujeme len to, čo už poznáme v rozličných kópiách. Ak by sme uvideli niečo skutočne nové, čo nemôžeme s ničím iným, čo už poznáme, porovnávať, vôbec to nemusíme pochopiť. Donekonečna sa pohybujeme iba vo svete dohodnutých predstáv. Dohodlo sa, že čítať znamená chápať význam napísaného textu. Keby sa ustálilo, že čítať sa bude označovať pojmom šoférovať, potom šoférovanie knihy by bola metóda prenosu napísaného textu do mysli recipienta, ktorého by sme odvodením od slovesa volali šoférom. A čítanie auta by znamenalo, že krútime volantom po tom, čo sme auto uviedli do chodu, a sme teda čitatelia. Sú to všetko iba dohodnuté predstavy.
- Reálne sú však pocity dobré či zlé, ako láska či bolesť.
Pochopiteľne, hovorím o kopírovaní pojmov, o svete predstáv, v ktorom sa pohybujeme.
- Zrejme každý umelec musí mať svet predstáv, o ktoré opiera svoje tvorivé východiská. Ty si tvrdil v ostatnom rozhovore pre SNN (2016), že ani ty nie si dobrý človek, prečo, veď hádam každý chce byť dobrým človekom?
Chcieť byť dobrým a byť dobrým sú dve rozličné veci. Aj cesta do pekla je zavše dláždená dobrými úmyslami...
- Sme na báze sveta: Čapek, Tolstoj, Camus, kde človek bojuje proti zlu aj formou neodporovania zlu. Stretávaš sa s takouto situáciou?
Ako každý. Úžasne to definoval Dostojevskij v románe Bratia Karamazovci v postave starca Zosima, ktorému dal do úst tieto slová: „Každý je za každého zodpovedný; a každý je pred každým vinný.“
- Čo v týchto dňoch, ktoré nás zamkli do štyroch stien bytu, robíš, prípadne pripravuješ?
Usilujem sa pochopiť, ako mám svoje výstupy lepšie formulovať, aby ľuďom dokázali pomôcť.
- Na sociálnej sieti si začal uverejňovať doteraz nepublikovaný text Laické kázne. Myslíš, že ľuďom pomáhajú?
Neviem. Text som pripravoval vyše desať rokov, počas ktorých som chodil denne na sväté omše, a niekedy sa mi podarilo, ak som si trebárs dobre naplánoval služobnú cestu, stihnúť ich aj viac za deň. Šiel som trebárs už o tretej hodine ráno autom z Bratislavy na východ republiky, aby som o šiestej hodine stihol omšu v Moldave nad Bodvou, pričom som si urobil aj prestávku od šoférovania a mohol som pokračovať ďalej. Fascinovalo ma, ako často aj v úplne malinkých dedinkách kňazi pred hŕstkou veriacich mali pripravené vlastné komentáre k hlbokým múdrostiam čítaných statí z evanjelií. Mal som nutkanie pridať aj vlastných pár slov. Myslel som, že by to nikoho neprinútilo čítať, kým som text neposlal do misie vdp. Ondrejovi Slávikovi. Ten mi odpísal, že mu moje Laické kázne, naopak, pomáhajú pri prípravách kázní pre veriacich v krajinách, kde vtedy pôsobil a kde veriaci často nemali ani chrámy, na aké sme zvyknutí my. Odhováral som ho kedysi od misií, lebo som ho poznal ako mladého zapáleného kňaza a bolo mi ľúto, že ide do krajín, kde sú kresťania často prenasledovaní, v maličkých komunitách, a on mi vtedy rozhodne odpovedal: „Nemôžem inak!“ A tak ani ja nemohol som inak, len tie vlastné kázne písať a dnes mi na sociálnej sieti ľudia píšu, ak nepridám kázeň na každý deň včas, že kedy to už bude.
● Kniha človeka je plná omylov, ktoré napravuje svojimi životnými skúsenosťami... A tie tvoje máš skutočne bohaté. Od vojenského pilota k filmárovi, ktorý v čase vojny na Balkáne v roku 1992 pripravil dodnes pôsobivý poetický film Tisíc malých princov (pozri youtube), vysielaný ešte v Československej televízii z Prahy či opakovane potom na STV. Teraz píšeš básne a knihy.
Život ma trochu pokúšal. Je to nič proti príbehu môjho deda, ktorý sa narodil v roku 1900 vo Viedni ako nemanželský syn rakúskeho cisára Franza Josepha a českej prostitútky. Tá ho dala do Čiech k bratovi Karlovi. Karel ho vychovával ako sluhu. Spával v maštali s dobytkom. Každý krajec chleba si tvrdo odpracoval. V šestnástich rokoch ho zlý strýko vymenil za svojho staršieho syna Emila a poslal do prvej svetovej vojny na cudzie papiere. Dedo bojoval na Piave. Štefánik ho osobne naverboval do légií a bojoval proti de facto vlastnému otcovi. Priam antická dráma. Po vojne sa vrátil do Čiech. Karel, keď ho zbadal, začal kričať: „Syna mi zabili a pankhart sa vrátil!“ Jeho syna Emila totiž zabili zbehovia z vojny. Dedo od neho odišiel. V Žiline sa spoznal s dievčinou – sirotou. Vzali sa. Mali vo Važci dom a tri deti. Vyhlásili Slovenský štát a gardisti vykrikovali: „Česi peši do Prahy!“ A dedo mohol zobrať len to, čo mal na sebe, tri deti a tehotnú manželku. V Čechách ho zatklo a týralo gestapo. Skončil v koncentračnom tábore. Podarilo sa mu ujsť. Stará mama tehotná sa s troma deťmi vrátila na Slovensko k nevlastnej sestre do Sečoviec, kam za nimi prišiel. Tu už boli Rusi po ťažkých bojoch o Dargovský priesmyk. Deda zatkli a odsúdili na smrť, vraj ako nemeckého špióna. Stará mama utekala za ruskými partizánmi, ktorých predtým za bombardovania Sečoviec schovávala v pivnici, a tak dedo dostal milosť. Po roku 1948 preverovali komunistov. Deda preveroval bývalý gardistický veliteľ. Dedo na protest zo strany vystúpil. Zatkla ho ŠtB a bičovali ho popri železničnej trati, ktorá viedla zo Spišskej Novej Vsi do Popradu. Odsúdili ho ako politického väzňa. Trest si odkrúcal v uránových baniach v Jáchymove. Vrátil sa a pracoval do osemdesiatky ako recepčný v hoteli Grand v Starom Smokovci. Všetko prežil, ešte ma stihol mojich prvých dvadsať rokov vychovávať namiesto môjho otca; dedo zomrel vo vysokom veku v roku 1986.
- Takže máš modrú habsburskú krv?
Z jednej štvrtiny po dedovi, ktorý z toho, že bol cisárovým synom, nikdy nič nemal, iba peklo na zemi, a aj tak som ho poznal ako veľmi veselého človeka. Vždy každého rozosmieval, spieval, vtipkoval, veselil sa. Viem, že stará mama to s ním mala ťažké, lebo jej to už niekedy liezlo na nervy. Zažila aj pandémiu španielskej chrípky na vlastnom osude. Zomrela jej na ňu mama. Potom ako dieťa spolu so svojou babkou – vychýrenou zelinkárkou z Liptova (Anna Gutta) – ošetrovali roky chorých chodením z dediny do dediny, z chalupy do chalupy. Po jej smrti zostala sirota.
● Ako vnímaš súčasnú pandémiu v tomto usporiadaní sveta?
Pomôžem si citátom zo Starého zákona z Knihy Kazateľ: „Nič nové pod slnkom.“
● Nie je to monštruózny podvod tých, ktorí chcú zmeniť ekonomický systém a nahradiť ho novým?
Svet sa neustále mení. Demokracia je postavená na slobode jedinca a obmedzovaní vplyvu štátu. Totalitné systémy sú na také výzvy zrejme inak pripravené. Do roka 1989 sme mali JSBVO – Jednotný systém brannej výchovy obyvateľstva. Ľudia nemohli cestovať, na druhej strane sme boli sebestační vo výrobe potravín, čo dnes nie sme. Jednotlivé ekonomické systémy môžeme porovnávať donekonečna. Problém je nájsť taký, ktorý bude chápať solidaritu úspešných s menej úspešnými, prirodzene. Nebude takú solidaritu vydávať za niečo výnimočné a stavať jej falošné slávobrány. Začne chápať, že každý máme rovnaké miesto pod slnkom a rovnako každý môžeme oň rovnako prísť. Nákaza, vírus, či ak chceš smrť, si nevyberajú, či je niekto bohatý, alebo chudobný.
- Ľudskou chybou je nepoučiteľnosť z minulosti a aktuálna nepripravenosť.
V minulosti po každej pandémii prišiel hladomor. A ten hrozí aj nám. Aj celkom inteligentní ľudia si dnes kladú idiotskú otázku, čo ľudia urobia, až sa pandémia skončí? Prečo je idiotská? Navodzuje falošnú predstavu, že raz sa ráno zobudíme a v správach nám oznámia, že sa pandémia skončila. S vysokou pravdepodobnosťou, blížiacou sa k istote, sa nikdy nič podobné nestane. Stačí sa pozrieť do histórie na iné pandémie. Nikdy po nich neprišiel deň, keď vyšlo ráno slnko a ľudia vedeli, že už choroba, ktorá im naháňala strach, zbalila svoje krámy a pobrala sa do histórie.
- Vnímaš to tak, že sme akoby vo vojne?
Pandémia nie je vojna, že zrazu si znepriatelené strany povedia, my sme vyhrali, vy ste prehrali, podpíšeme teda prímerie za nejakých podmienok. Nijaký mier od jedného dátumu pri pandémii nehrozí. Čo je však viac ako isté, po každej pandémii sa zmenili normy spoločenského správania – to sú tie podmienky ako pri podpise prímeria vo vojne, ktoré musíme podpísať, nech sú akokoľvek ťažké.
- Čiže my dnes v čase pandémie musíme prísť na to, aké normy máme zmeniť?
Presne tak, no najmä, ako ich zmeniť, aby sme sa pandémie nemuseli báť, a aké nám dáva ona podmienky, aby sme vedeli, s čím máme súhlasiť? Odpovede očakávame od spoločenských elít. Ľudia ich chcú najmä od politických, ale mali by sme ich chcieť skôr z radov odborných. Najhoršia odpoveď na obhajobu idiotskej otázky, čo prvé urobíte, až sa pandémia skončí, je taká, ktorá túto otázku obhajuje. Vraj dáva ľuďom nádej. Nedáva. Klame. Ľudia sa v čase ohrozenia radi prikláňajú k nezmyselným predstavám. A najnezmyselnejšou predstavou je tá, že raz sa pandémia skončí. Môže sa znížiť jej intenzita; najoptimistickejšia predstava hovorí, že sa zníži na takú malú úroveň, až nebude predstavovať hromadné ohrozenie. Nebude to zo dňa na deň a nebude to v jeden deň, čo je isté.
- Strach je cena, ktorou platíme? Nie je však privysoká?
Musíme byť múdri, veď sme na smrť vystrašení. Ak nás niečo história naučila, nuž to, že na chvíľu musíme súhlasiť s praktikami v štáte, aké sme poznali len za totality. Je to už síce viac ako tridsať rokov, čo sme sa jej zbavili, ale bez zvýšenej disciplíny každého jednotlivca, trebárs vyvolanej aj strachom, sa tak ľahko ohrozenia nezbavíme.
- To hovoríš ty, ktorému pápež František poslal z Vatikánu osobný list s požehnaním za tvoj knižný titul Kristus (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2013), že Boh má v tvojej tvorbe veľkú reklamu?
To nie sú paradoxy, ale poznanie. Za totality, ktorá potláčala kruto veriacich, bolo možno viac vnútornej slobody a viery ako za terajšej doby konzumu, keď sme zviazaní hriešnymi ponukami hmoty.
Eva SISKOVÁ – Foto: archív S. H.