Chlieb sa lámal v Aračinove...

thumbnail

Macedónsko vyhralo vojnu s teroristami, prehralo však mier. Macedónsko si tohto roku pripomína smutné pätnáste výročie ozbrojeného konfliktu s albánskymi separatistami. Aj keď nevládne úplná zhoda v definovaní tohto konfliktu, v Macedónsku sa bežne zvykne označovať ako vojna v roku 2001. Touto vojnou sa fakticky zavŕšil proces rozpadu Juhoslávie. Ani Macedónsko, ktoré sa od Juhoslávie oddelilo bezbolestne, mierovým spôsobom sa nakoniec – takmer desať rokov od vyhlásenia nezávislosti – nevyhlo vlastnej verzii juhoslovanského krvavého scenára. Macedónsko sa k vyhláseniu nezávislosti odhodlalo s istými obavami. Jeho politická reprezentácia si totiž dobre uvedomovala riziká tohto kroku, spočívajúce najmä v početnosti albánskej menšiny, ktorá mala takmer dvadsaťpercentný podiel na celkovej populácii. Obavy boli aj z nárokov susedov.

VÝVIN KONFLIKTU

Juhoslávia, v rámci ktorej sa macedónsky národ konštituoval na svojbytný južnoslovanský národ a jeho jazyk bol oficiálne uznaný za samostatný južnoslovanský jazyk, vnímali ostatní ako ochrannú bariéru pred nepriazňou susedov. Obavy sa potvrdili v nasledujúcom období. Macedónsku od začiatku závažné problémy robilo Grécko. Bezproblémové vzťahy neboli ani s ostatnými susedmi, pričom ešte najlepšie sa darilo –vďaka pragmatizmu, vzájomnej výhodnosti a ekonomickej previazanosti – vzťahom so „zvyškovou“ Juhosláviou, resp. so Srbskom.

V domácej politike sa od roku 1998 postupne  stupňovalo napätie. Macedónsky politický „tábor“ bol rozdelený medzi vládnu Vnútromacedónsku revolučnú organizáciu – stranu macedónskej národnej jednoty (VMRO-DPMNE) a opozičný Sociálnodemokratický zväz Macedónska (SDSM). Koaličným partnerom vo vláde VMRO-DPMNE bola Demokratická strana Albáncov a opozíciu podporovala albánska Strana za národnú prosperitu. Nezhody sa objavovali aj medzi prezidentom Borisom Trajkovskim a premiérom Ljubčom Georgievskim (obaja VMRO-DPMNE). Rozhárané vzťahy vnútri macedónskeho politického spektra a chýbajúca politická zhoda závažným spôsobom vplývali na neschopnosť efektívne riešiť blížiacu sa krízu. Svoju daň si vyžiadala aj slabosť postavenia štátu v zahraničnopolitickej oblasti.

TLAKY ZÁPADU

Macedónsko nemalo silu vzdorovať veľmocenským tlakom a bolo ľahko manipulovateľné. Symptomatickým pre tento stav je príklad, ktorý uviedol vo svojich pamätiach generál Pande Petrovski (zástupca a od júna 2001 i náčelník generálneho štábu Armády Macedónskej republiky). Podľa neho kríza a ozbrojený konflikt v Macedónsku boli plánované a realizované za pomoci zvonku. Nebola to náhoda, že tím poradcov, ktorý od roku 1999 pracoval na akčnom programe pre členstvo Macedónska v NATO pod vedením amerického generála, požadoval reformu armády, pozostávajúcu najmä v znížení jej početných stavov. Po tom, čo armádne kruhy odmietli reformu, vedúci poradcov predložil prezidentovi Trajkovskému zoznam nepohodlných dôstojníkov, ktorých treba poslať do výslužby, aj menoslov, kto ich má nahradiť. Prezident podpísal a Macedónsko prišlo o päťsto skúsených dôstojníkov, čo spolu so zrušením časti vojenských telies oslabilo v predvečer konfliktu bojaschopnosť armády. Napriek tomu však bola armáda podľa Petrovského úplne schopná vojensky vyriešiť konflikt s albánskymi teroristami nebyť nerozhodnej a nejednotnej politickej reprezentácie a silného tlaku západných „Spojencov“.

BOJOVÝ POTENCIÁL

Podľa štatistík, ktoré uvádza vo svojej štúdii profesorka Jagelovskej univerzity Irena Stawowy – Kawka, mali macedónske ozbrojené sily k dispozícii pätnásťtisíc vojakov v aktívnej službe a stodvadsaťtisíc mužov v zálohe. Technicky boli vybavené 36 tankami T-55, 70 raketometmi typu „Plamen“ a „Oganj“ (kalibru 128 mm), ako aj typu „Grad“ (122 mm), 150 mínometmi (kalibru 120, 80 a 60 mm). Pozemné sily disponovali aj 200 rôznymi typmi obrnených transportérov, ktoré v rokoch 1998 – 1999 (keď sa zvažovala aj možnosť pozemnej operácie proti Juhoslávii) dodalo Nemecko. USA v tom čase dodali  48 vozidiel Hummer. Vzdušné sily mali k dispozícii 4 vrtuľníky Mi-17 a 4 lietadlá juhoslovanského typu J-21 „Orao“. Počas krízy Macedónsko dokúpilo z Ukrajiny štyri vrtuľníky Mi-8MT, dva Mi-17, osem Mi-24B a dva Mi-24. Pravdepodobne Ukrajinci zapožičali ešte štyri bojové lietadlá SU-25.

Dodávka vrtuľníkov obišla embargo na dovoz zbraní do Macedónska, ktoré zaviedli USA. Američanom sa podľa vyjadrení macedónskych i ukrajinských predstaviteľov  v relácii „V centre“ publicistu Vaska Eftova nepodarilo prekaziť ani kúpu 31 tankov T-72 z Ukrajiny. Dodávku však „neutralizovali“ tým, že si vynútili záväzok nepoužitia týchto tankov v konflikte. Macedóncom pomohlo aj Bulharsko dodávkou 100 húfnic M-30 (kalibru 122 mm) a 60 tankov T-55. Srbi dodali mínomety (kalibru 120 mm) a vypomohli inštruktormi a špecialistami na boj proti terorizmu. Podľa Vaska Eftova  Macedónci získali pod rukou  z Bulharska a zo Srbska aj ďalšiu výzbroj a muníciu.

ALBÁNSKA HROZBA

Deväťdesiate roky priniesli nárast albánskych nacionalistických nálad a národného sebavedomia. Pocítili to najmä Srbi v Kosove, ale aj Macedónci v severozápadných častiach Macedónska (spoločný problém viedol k istému zblíženiu oboch štátov). Podobne ako v Kosove aj v Macedónsku dochádzalo počas  deväťdesiatych rokov k rôznym provokáciám a pokusom o naplnenie separatistických snáh tamojších Albáncov, na ktoré musela štátna moc reagovať represívnymi opatreniami silových štruktúr.

Po krachu albánskych pyramídových fondov a krachu ekonomiky nastal v Albánsku v roku 1996 chaos, došlo k živelnej revolte albánskeho obyvateľstva a destabilizácii celého regiónu. Rabovaniu padli za obeť aj vojenské muničné a zbrojné sklady. Množstvo zbrojného arzenálu z vyrabovaných vojenských zásob prepašovali do Kosova i Macedónska. Potom tvoril základ výzbroje rodiacej sa albánskej teroristickej organizácie, ktorá vstúpila do dejín pod neslávne známym názvom UČK.

Neskrývaná podpora Západu albánskym separatistom v Kosove, ktorá vyústila do smutne známeho bombardovania Juhoslávie, dala krídla aj albánskym separatistom v Macedónsku, ktorí sa domáhali vytvorenia vlastnej etnicky očistenej enklávy a jej odtrhnutia od Macedónska. Spoliehali sa pritom na logistickú pomoc z Kosova a pochopenie zo strany Západu. Oboje sa im dostalo.

PRIEBEH VOJNY

Už časoch kosovskej krízy vytvorené štruktúry UČK v Macedónsku sa pretransformovali na Oslobodeneckú národnú armádu (ONA). V januári 2000 došlo k udalosti, ktorá predznamenala budúcu tragédiu. V obci Aračinovo zastrelili troch macedónskych policajtov. Na prelome rokov 2000 – 2001 už bolo násilie v macedónsko-kosovskom pohraničí stálym javom. Za začiatok ozbrojeného konfliktu sa považuje 16. február 2001, keď došlo k prestrelke medzi macedónskymi bezpečnostnými silami a teroristami. Nasledujúce týždne boli zákerné útoky teroristov na príslušníkov macedónskych bezpečnostných síl každodenným javom. Situácia sa vyhrotila v Tetove, kde teroristi obsadili lokalitu „Tetovsko kale“, teda pevnosť na vyvýšenine nad mestom, odkiaľ ostreľovali okolie.

TETOVSKÁ OPERÁCIA

Macedónski lídri sa po váhaní konečne odhodlali k razantnejšiemu kroku a prezident Boris Trajkovski nariadil ofenzívu s cieľom vyčistiť Tetovo od teroristov. Ofenzíva sa začala 25. marca 2001 a skončila sa nasledujúci deň úplným rozbitím teroristickej skupiny.

Tetovská operácia bola prvou vážnou reakciou ozbrojených síl na výčiny teroristov a jej úspech ich povzbudil do ďalších bojových činností.  Nasledovala vojenská operácia nazvaná podľa lokality, v ktorej sa mala udiať, Skopská Čierna hora MCH1. V rámci nej ozbrojené zložky 29. marca dostali pod kontrolu obce v danej lokalite, pričom sa podarilo odrezať cesty teroristov na Kosovo.

Podľa generála Petrovského ak by bola macedónska vláda rozhodnejšia a pokračovala v nastúpenom trende, v priebehu apríla by sa kríza za kombinácie politických a vojenských prostriedkov dala vyriešiť. Armáda a polícia však počas celého apríla ostali na svojich pozíciách. Až 8. mája 2001 sa začala operácia MCH2 v Kumanovskej oblasti, ktorú však pre politické nezhody po šiestich hodinách prerušili. K novým bojovým aktivitám došlo až po sformovaní novej vlády širokej koalície, zahŕňajúcej všetky štyri parlamentné subjekty. Pokračovaním kumanovského ťaženia bola operácia v lokalite Rugjince 21. mája a v lokalite Vaksince 25. mája 2001, ktorá mala neutralizovať dosah očakávanej posily pre ONA z radov v ten deň rozpustenej Oslobodeneckej armády z Preševa, Medvedje a Bujanovca v južnom Srbsku. Podľa generála Petrovského sa však sto päťdesiatim bojovníkom tejto teroristickej organizácie podarilo predsa len prekročiť hranicu a pripojiť sa k ONA.

BOD ZLOMU?

Malá obec, vzdialená desať kilometrov od Skopje, sa stala symbolom macedónskeho poníženia i celej vojny, ktorú Macedónci hodnotia ako porážku. Teroristi Aračinovo obsadili 8. júna 2001. Podľa väčšiny analytikov mala táto obec strategický význam vzhľadom na to, že z nej bolo možné priamo zasiahnuť vitálne dôležité ciele v hlavnom meste (vládu, parlament...). Generál Petrovski však popiera význam Aračinova. Podľa neho bola celá kauza naplánovaná a zinscenovaná tak, aby sa dala interpretovať ako kľúčový bod zlomu. Ako rozhodujúci bod neúspechu silového macedónskeho riešenia krízy, po ktorom musia zasiahnuť západné sily a NATO a doriešiť vzniknutú situáciu mierovou cestou.

Macedónsko_1Macedónski lídri dostali už po začatí operácie ultimátum, že operácia sa musí skončiť do dvoch dní, teda do 24. júna 2001. Na nátlak predstaviteľov NATO bola nedokončená operácia skutočne pozastavená a NATO v pozícii mierotvorcu pod svojou záštitou zabezpečilo prevoz obkľúčených teroristov z Aračinova do bezpečia.

Ako vypovedá generál Petrovski vo svojich pamätiach, NATO nedovolilo Macedóncom kontrolu evakuovaných osôb a evakuáciu uskutočnilo až po zotmení. NATO, podľa všetkého, muselo za každú cenu ukryť svojich ľudí z Aračinova (zrejme inštruktorov a poradcov pri ONA), ktorí sa dostali do obkľúčenia spolu s teroristami. Generálovi to potvrdil prezident Trajkovski, ktorému to v rozhovore priznal George Robertson. Živelnou reakciou Macedóncov na dianie v Aračinove bola masová demonštrácia v centre Skopje, spojená s vyplienením budovy parlamentu.

Ako sa uvádza v dokumente Zorana Krstevskeho (Makedonija 2001), dlho do noci sa pred parlamentom ozývali výstrely do vzduchu z automatických zbraní rozhnevaných demonštrantov. Za sprostredkovania NATO bolo 5. júla 2001 prerušenie paľby – teda prímerie, a celá situácia smerovala k nanútenému „mierovému“ riešeniu medzi macedónskou stranou a teroristami.

OCHRIDSKÝ MIER

Jeho vyústením sa stala Ochridská rámcová dohoda z 13. augusta 2001, ktorá zásadnými zmenami macedónskej ústavy dosiahla pretransformovanie macedónskeho národného štátu na de facto federáciu dvoch konštitutívnych národov. Od tohto momentu nie je bez albánskeho súhlasu možné nijaké politické rozhodnutie. Dohoda garantovala účasť na vláde vždy aspoň jedného albánskeho politického subjektu, do politiky vstúpili aj bývalí teroristi pod vedením Ali Ahmetiho, jedného z vodcov ONA. Albánsky jazyk sa stal rovnocenným úradným jazykom (napríklad albánski politici v svojom jazyku prednášajú prejavy a diskutujú aj v macedónskom parlamente).

Ani prímerie, ani Ochridská dohoda však nebránili teroristom pokračovať v provokáciách a v ozbrojených incidentoch, ktoré si v niektorých prípadoch vyžiadali aj reakciu macedónskych ozbrojených síl. Príslušníci macedónskej armády a polície tak umierali aj naďalej. Poslednými obeťami konfliktu sa stali traja príslušníci špeciálnej jednotky Lavovi (Levi), ktorí zahynuli v blízkosti obce Treboš 12. novembra 2001. Za koniec konfliktu sa považuje až 15. november, keď parlament schválil zmeny ústavy v zmysle Ochridskej rámcovej dohody.

BILANCIA STRÁT

Za obdobie takmer rok trvajúceho konfliktu stratilo Macedónsko sedemdesiatdva vojakov a policajtov. Odhad strát na strane teroristov je okolo sedemsto až osemsto (podľa niektorých zdrojov až tritisíc) padlých. V konflikte zahynulo aj sedemdesiat civilistov. Teroristi počas vojny zničili Chrám sv. Atanasija v obci Lešok a poškodených bolo ďalších jedenásť pravoslávnych chrámov. Dôsledkom vojny je aj etnické vyčistenie albánskych enkláv na severozápade Macedónska, ktoré zo strachu opustili miestni Macedónci.

Konflikt z roku 2001 dokazuje odhodlanie a nasadenie príslušníkov macedónskych bezpečnostných síl, ktoré vo vojenských operáciách protivníka systematicky porážali. Doviesť boj do úplného víťazstva im však nebolo dovolené nielen nesvornosťou politickej reprezentácie, ale najmä zákernou politikou NATO. Z celého vyplýva, že paradoxne najnebezpečnejšími spomedzi nepriateľov bývajú často „Spojenci“.

Text a foto: Martin JARINKOVIČ



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.