KOMENTÁR Ivana BROŽÍKA
Pri spätnom pohľade na začiatok jari – vtedy to bolo jasné a zrozumiteľné. Vyhlásil sa mimoriadny stav, stav núdze, prijali a nariadili sa opatrenia. V obciach sa vyhlásili obecnými rozhlasmi, a to niekoľkokrát opakovane, na dverách obchodov boli pokyny, čo sa má a čo sa nesmie. Teraz je situácia s protipandemickými opatreniami na Slovensku komplikovanejšia, ak nie priam zúfalá. Spravte si anketu medzi občanmi, kto z nich ešte vie, že platí (stále) nejaký mimoriadny stav, mimoriadna situácia? Áno, núdzový stav bol zrušený, mimoriadna situácia však nie. A pre dodržiavanie protipandemických opatrení je to veľmi dôležité minimálne vedieť.
Ako je to s tým najzákladnejším – nosením rúšok? Je to na prvý pohľad viac-menej na dobrovoľnosti. Možno aj na druhý a tretí. Lenže v záplave hoaxov, lží a neinformovaných tvrdení je takáto „dobrovoľnosť“ každému z nás platná ako mŕtvemu tenisky na antuku. Kto, kde a kedy má nosiť rúška? Vraj – nájdete si to v nariadeniach hygienikov na webových stránkach Úradu verejného zdravotníctva SR a jeho regionálnych úradov. Lenže tam si fakt nenájdete nič konkrétne. A už vôbec nie jednoznačné. Položme si otázku, ako je to s nosením rúšok v obchodoch, na verejnosti... vraj sa majú nosiť. Vraj. A potom je tu ešte úžasne naformulované nariadenie niekedy zo 14. septembra, že sa – parafrázovane – obnovuje povinnosť nosenia rúšok v interiéroch, v ktorých sa pohybuje verejnosť. Čo to znamená? Logicky sa to dá vysvetliť aj tak, že je to nám uložená povinnosť nosiť rúška všade v uzavretých priestoroch, do ktorých má prístup verejnosť, okrem bytov a vlastných domov, lebo tam verejnosť prístup nemá. Teda aj v spoločných priestoroch bytových domov. Tak sa to zdá logicky. Ale možno očakávať plnenie nariadení, ktoré sa iba zdajú tak nejako také či onaké? Nemal by zas niekto predstúpiť pred verejnosť vo verejnoprávnych médiách a dať na všeobecnú známosť: „Tak, vážení, od zajtra na základe nariadenia, vyhlášky, zákona takého a takého nariaďuje sa toto a toto týmto a tamtým osobám v takých a onakých podmienkach?“
Za ostatné týždne sa vynoril otrasný počet takzvaných dojmológov, ktorí na základe svojich dojmov a často aj fantazmagórií určujú formy a tempo protipandemických opatrení – najlepšie nijakých. Tých sú plné médiá. Minister zdravotníctva bol v čase napísania komentára v domácej karanténe. Ale na jeho ministerstve sa hádam okrem vrátnika nájde ešte niekto, kto by vedel jasne definovať zdravotnícke preventívne opatrenia. Na ministerstve spravodlivosti by sa hádam našiel niekto, kto by ich vedel vyargumentovať z pohľadu zákonnosti. A na úrade vlády zas ktosi, kto by to v médiách prezentoval ako jasnú reč, nepripúšťajúcu mnohé výklady a výhrady. Lenže my namiesto toho počítame denne nakazených, meditujeme, či je to ešte málo, alebo už veľa, odhadujeme nejaké subjektívne hranice, pri ktorých to číslo má znamenať už veľa a potom strácame čas ďalšími diskusiami, či to číslo bolo vyrátané a stanovené korektne, alebo treba určiť nejaký iný meridián či čo. V konečnom dôsledku to znamená, že v obchodoch vidíte vysmiatych jedincov bez rúšok alebo inde vidíte zas takých, čo ich síce majú, lebo čo ak pokuta, ale zavesené na jednom uchu či spustené na pol žrde pod nos. To, že sa u nás ani po pol roku nebalia potraviny, ako napríklad pečivo, je priam výsmech. Od začiatku pandémie sa v celej Európe rožky balia a ponúkajú zákazníkom tak, aby sa ich nemohla dotknúť ruka. U nás sa v nich prehrabuje kdekto bez rukavíc. A personál predajne? Má predsa iné povinnosti, úlohy a starosti.
Na Slovensku nám naozaj a dlhodobo chýba jasná reč. Náznaky sú nanič. Takisto aj štátni úradníci, ktorí sa boja vlastnej zodpovednosti a radšej všetko sformulujú tak, aby to umožnilo aj desať výkladov – podľa potreby, času, a áno, i politických motívov. A tak je bežné, že napríklad predseda bytového spoločenstva je rozzúrený dobiela len preto, že by mal zavesiť na dvere oznam o povinnosti nosiť rúška v dome. Pretože jeho politické presvedčenie je iné. Zdravý rozum stojí nad tým, ako laxne a povrchne sa my všetci, celá spoločnosť, staviame k prevencii proti následkom pandémie. Len preto, že chýba jasná reč. Len preto, že chýbajú pravidlá a normy, ktoré tie pravidlá podopierajú. Načo sú nám reči o nejakej spoločenskej zodpovednosti? No presne – iba na to ako tie cvičky mŕtvemu.