Slovenskí vojaci si zaslúžia osobitnú úctu
Storočnica vypuknutia prvej svetovej vojny otvára aj slovenským historikom možnosti medzinárodnej prezentácie. Popredný slovenský historik Anton Hrnko sa v Belehrade zúčastnil na medzinárodnej konferencii o tejto problematike. Srbsko bolo pred sto rokmi stredobodom vojnových udalostí. Náš týždenník sa ho v tejto súvislosti spýtal, ako tam hľadia so storočným odstupom na túto dejinnú udalosť, ako vyznelo jej prezentovanie na konferencii a v čom mu – ak sa tak dá povedať – rozšírila obzor?
Predovšetkým treba povedať, že konferencia sa konala na okraj zasadnutia Medzinárodného konzultatívneho výboru – organizácie, ktorá združuje približne osem miliónov vojnových veteránov, zoskupených v dvadsiatich siedmich veteránskych a vojenských stavovských organizáciách z dvadsiatich deviatich krajín sveta. Slovensko reprezentuje v tejto organizácii Klub slovenských generálov a vlastne na ich odporúčanie aj mňa na konferenciu pozvali. Žiaľ, udalosti na Ukrajine do istej miery zatienili belehradskú konferenciu, takže na nej neboli napríklad zástupcovia z Poľska a Nemecka. Na druhej strane, okrem Poliakov sa tam zúčastnili zástupcovia zo všetkých susedných krajín Slovenska – z Rumunska, Bulharska, Macedónska, Francúzska, Nórska, Turecka, Izraelu, Ruska a ďalších – celkovo z dvadsiatich dvoch krajín. Spoluorganizátorom konferencie bol Klub generálov a admirálov Srbska. Konferencia mala veľké spoločenské krytie. Organizačný výbor prijal srbský prezident a konferenciu poctili svojou účasťou minister národnej obrany a náčelník generálneho štábu srbských ozbrojených síl.
Pre Srbsko je prvá svetová vojna stále veľmi živá záležitosť i vzhľadom na aktuálnu situáciu krajiny, ktorá sa asi ešte nie celkom spamätala z nedávnych etnických vojen na Balkáne. Preto Srbi veľmi citlivo vnímajú rôzne revizionistické koncepcie výkladu dejín prvej svetovej vojny, ktoré chcú pripísať vinu za rozpútanie prvej svetovej vojny primárne Srbsku a sekundárne Rusku, ktoré vraj vystúpením na obranu Srbska zapríčinilo zmenu regionálneho konfliktu medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom na svetový konflikt. V duchu oponovania týmto koncepciám, ktoré aj ja pokladám za scestné, sa nieslo i viacero vystúpení referujúcich zo Srbska. Ináč príspevky na konferencii boli veľmi rôznorodé. Od odborných, venujúcich sa niektorým čiastkovým otázkam, cez koncepčné a metodologické až po aktualizujúce a prirovnávajúce vtedajšiu dobu k dnešku. Keďže išlo zväčša o vojenských historikov, bolo si z čoho vyberať. Treba len veriť, že príspevky vyjdú aj v tlači v srbskom, anglickom a ruskom jazyku, ako sľúbili organizátori.
Vystúpili ste s témou Slovenská spoločnosť a prvá svetová vojna. Akú odozvu malo vaše vystúpenie, čo z neho zaujalo najväčšmi?
Za tému svojho vystúpenia som si zvolil reakciu angažovanej slovenskej spoločnosti na vývin, ktorý smeroval k prvej svetovej vojne, najmä to, ako sa prejavoval na stránkach dobovej tlače. No a potom následne reakciu slovenskej spoločnosti na vojnu a jej priebeh. Bolo veľmi zaujímavé čítať dobovú tlač z roku 1914. Musím s ľútosťou poznamenať, že angažovaná slovenská spoločnosť sa za sto rokov asi nepohla v svojich spôsoboch a prístupoch k hodnoteniu reality ani o krok. Na jednej strane hašteriaca sa časť národne orientovaných publicistov okolo martinského centra (konzervatívci) a Milana Hodžu (liberáli), socialisti a ľudáci, na druhej strane maďarónski publicisti sústredení okolo Slovenských novín, ktorých články by mohli aj dnes vyjsť v niektorých slovenských vraj mienkotvorných novinách. A keby v nich zamenili slová ako „národnostní horlivci“, „národnostní agitátori“ za slová „hejslováci“ alebo „slovenskí nacionalisti“, čitateľ by si ani nevšimol, že články sú sto rokov staré!
V jednom však bola slovenská národná publicistika od tej provládnej a maďarónskej predsa len konzistentná vo svojom celku. Išlo o videnie a hodnotenie vývinu na Balkáne počas a po balkánskych vojnách. Z ich výsledku vyvodzovala optimistický záver, že keď sa uplatnil princíp sebaurčenia na Balkáne, nemôže sa netýkať aj Rakúsko-Uhorska. Z dnešného pohľadu na lojalitu bolo dosť kuriózne, keď Národnie noviny reagovali na zahraničný článok o tom, že Rakúsko-Uhorsko – aby sa zachoval svetový mier – treba rozdeliť. Komentátora v článku nerozčuľoval ani tak názor na rozčlenenie monarchie, ale to, že Slovensko ako jedinú časť Uhorska začlenil spolu do jedného celku s Maďarmi.
● Hovorili ste, ako sa prijímal vtedy na Slovensku sarajevský atentát?
Slovenskí národne orientovaní politici vkladali veľké nádeje do následníka trónu Františka Ferdinanda. Bol všeobecne známy jeho skeptický postoj k dualizmu, jeho spolupráca s predstaviteľmi nemaďarských národností v Uhorsku (zo Slovenska napríklad s Milanom Hodžom) a všeobecne sa predpokladalo, že by mohol pomôcť pri odstraňovaní maďarizačnej politiky Budapešti. Atentát bol určite studenou sprchou na tieto nádeje. Je známe, že vedenie SNS poslalo na pohreb veniec, ktorý mal na stuhe napísané: Stratenej nádeji – hlboko skormútení Slováci.
● Kedy bolo jednoznačne zrejmé, že s Budapešťou to nepôjde, a kedy začalo byť zrejmé, že monarchia môže zaniknúť, resp. že monarchia zanikne?
Myslím si, že postupné duchovné odcudzovanie sa Slovákov od Uhorska nastalo po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867. Zo slovenskej národnej tlače z roku 1914 – spred vypuknutia vojny – cítiť, že sa v mysli autorov článkov v súvislosti s rokovaniami, ktoré viedol na nátlak Viedne vtedajší uhorský predseda vlády Štefan Tisza o riešení národnostnej otázky v Uhorsku, predsa len niečo zlomilo. Sledovaním týchto rokovaní a postojov tak vládnych, ako i opozičných politikov slovenská tlač začala vyjadrovať postoje, že Slovákov v Uhorsku nijaká dobrá perspektíva nečaká. A práve toto poznanie dáva pomerne jasný signál, že sa slovenské politické elity minimálne duchovne už s Uhorskom rozišli. Práve zo záverov vyslovených v tlači pred prvou svetovou vojnou sa dá potom pokladať za logický aj postoj týchto slovenských národných kruhov počas vojny, keď sa akýmkoľvek spôsobom odmietali vyjadrovať o budúcnosti Uhorska, aj keď z vládnej strany bol na ne vyvíjaný silný tlak.
● Aké údaje ste prezentovali v Belehrade o slovenských vojakoch?
Vojaci slovenskej národnosti slúžili počas vojny pri všetkých druhoch zbraní rakúsko-uhorskej armády. Málo známe je napríklad pôsobenie Slovákov v rakúsko-uhorskom námorníctve. Pritom povedzme z takých Prakoviec takmer všetci muži pôsobili práve pri tomto druhu zbrane. Ale základná masa z asi štyristo až štyristoštyridsať tisíc Slovákov, ktorá bola počas vojny povolaná do zbrane, slúžila v 2. (bratislavskom) a 4. (košickom) zbore spoločnej armády. Najslovenskejšie pluky spoločnej armády boli 71. peší pluk (Trenčín), 72. peší pluk (Bratislava) a 67. peší pluk (Prešov). Okrem toho početne boli zastúpení aj v ostatných peších plukoch s posádkami na Slovensku i vo vlastibraneckých (honvédskych) plukoch uhorskej armády so sídlom v Trenčíne, Banskej Bystrici a Nitre. Slováci tvorili asi štyri percentá mužstva rakúsko-uhorských vojsk; z druhov zbraní najviac slúžili pri delostrelcoch (šesť percent), najmenej pri jazde (jedno percento). Z hľadiska nasadenia 2. a 4. zboru bojovali najskôr na východnom fronte v Haliči, od roku 1917 na talianskom fronte na rieke Soči a neskôr Piave. Ale trebárs môj dedo, ktorý slúžil pri 71. pešom pluku, bol krátko aj na francúzskom fronte, niektorí iní taktiež v Rumunsku.
● Na srbskej pôde popravili štyridsaťštyri Slovákov – je deň popravy v Kragujevci dôvodom na Slovensku, aby sme si to pripomínali ako pamätný deň?
Slovenskí vojaci zverbovaní do prvej svetovej vojny si zaslúžia našu osobitnú úctu. Dokázali, že vedia bojovať s nasadením a hrdinsky, čím si v prvých rokoch vyslúžili obdiv aj rakúsko-uhorského generálneho štábu a tiež politikov. Na druhej strane ukázali, že neboli len obyčajný „kannonenfutter“, ktorý sa slepo podriaďoval svojim veliteľom. Aj keď tvorili len spomínané štyri percentá mužstva rakúsko-uhorskej armády, v závere vojny zorganizovali alebo sa zúčastnili až na dvadsiatich percentách vojenských vzbúr proti nezmyselnej vojne. Vzbura v Kragujevci bola svojím rozsahom i počtom následne popravených Slovákov – popravili štyridsaťštyri slovenských vojakov – jedna z najväčších takýchto akcii. Myslím si, že vo forme napríklad Dňa boja proti vojne by pripomenutie tejto vzbury formou pamätného dňa bolo veľmi vhodné.
● Koľkými ľudskými obeťami zaplatili Slováci za vojnu?
V prvej svetovej vojne padlo zo Slovenska okolo 69 700 mužov, 68 680 mužov zostalo trvalo invalidných, 42 714 žien stratilo manželov, 86 462 detí stratilo otcov. Keď si uvedomíme, že Slovensko malo v tom čase okolo tri milióny obyvateľov, straty to boli enormné.
Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: Maroš M. BANČEJ