Čo bude s Európou, ak sa zo svätej vojny vrátia?

Bosniacki dobrovoľníci  v radoch mudžahedínov v Iraku a Sýrii. Svet obišli správy o množstve cudzích dobrovoľníkov bojujúcich v radoch teroristických organizácií ISIL (Islamský štát) a Al Nusrá, ktoré s nebývalou brutalitou operujú v Iraku a Sýrii. Podľa Federálnej televízie Bosny a Hercegoviny až šesť percent bojovníkov ISIL pochádza z radov islamského obyvateľstva Balkánu. Najpočetnejší sú dobrovoľníci z Bosny a Hercegoviny ‒ Bosniaci, ktorých je tristopäťdesiat, potom nasledujú kosovskí Albánci, ktorých je stopäťdesiat, z Albánska pochádza stoštyridsať dobrovoľníkov, z Macedónska dvadsať a z Čiernej Hory tridsať bojovníkov.

Čo vedie týchto dobrovoľníkov, aby sa zapojili do konfliktu, ktorý je na prvý pohľad taký vzdialený? Podľa prof. Šaćira Filandru, dekana Fakulty politických vied v Sarajeve, možno u balkánskych zverbovancov v Iraku a Sýrii pozorovať  isté totožné znaky v duchovnej a kultúrnej oblasti. V prvom rade ide o príslušníkov Salafitského hnutia (salafisti či vahábisti), o ktorých  sa dá zjednodušene povedať, že sú radikálni tradicionalisti, ktorí hlásajú návrat k pôvodnému islamu predkov bez cudzích kultúrnych a duchovných prímesí a nánosov. Ich primárnym motívom je náboženská či duchovná solidarita s miestnymi moslimami. U niektorých jedincov mohla prevládnuť  túžba po dobrodružstve a adrenalíne. Profesor Š. Filandra však zároveň vylúčil, resp. marginalizoval sociálne motívy (zárobkovú činnosť). Filandra v tejto súvislosti upozornil na možné negatívne dôsledky zhoršenia  obrazu balkánskych moslimov v očiach svetovej verejnosti.

■ OTÁZKA IDENTITY

Pre pochopenie pohnútok dobrovoľníkov je nevyhnutné zmieniť sa o problematike identity Bosniakov. Základným identifikačným znakom, ktorý odlišuje slovanských Bosniakov od ich najbližších susedov ‒ Chorvátov a Srbov, je príslušnosť k islamu. Kľúčovú rolu v islamizácii Bosny a Hercegoviny zohral turecký vpád, pričom  hlavná vlna islamizácie prebehla podľa prof. Ladislava Hladkého od osemdesiatych rokov 15. storočia do polovice 16. storočia, keď prijalo islam sedemdesiat až sedemdesiatpäť percent  miestnej populácie. Prijatie islamského vierovyznania otváralo cestu k spoločenskému uplatneniu a kariére. Mnoho južných Slovanov sa takýmto spôsobom dokázalo presadiť a obsadiť dôležité posty v tureckom aparáte. Tureckým špecifikom bola na jednej strane istá tolerantnosť k inovercom za predpokladu prijatia podradného postavenia, ktorý im islamská spoločnosť pridelila, a na druhej strane otvorenosť pre všetkých záujemcov ochotných prijať islam. Príslušnosťou k islamu sa bosnianski moslimovia na jednej strane stotožňovali s „panským“ islamským „národom“ (milletom), na druhej strane sa odlišovali od neplnoprávnych kresťanov a židov. V ľudovom poňatí si vyslúžili označenie „poturčenci“, alebo Turci, ktoré je v pejoratívnom zmysle dodnes používané. Bosnianski moslimovia sami seba, spočiatku najmä príslušníci vyšších vrstiev, označovali podľa zemského princípu termínom Bosniaci, ktorý rešpektovali aj Turci.

Po okupácii Bosny a Hercegoviny v roku 1878 boli bosnianski moslimovia po prvýkrát konfrontovaní s modernou Európou. Rakúsko-uhorská moc  síce nezabránila masovému vysťahovalectvu moslimov do teritórií  pod tureckou správou, ale len jej zásluhou nedošlo k excesom a bosnianski moslimovia fyzicky ostali súčasťou Európy. V časoch Juhoslávie a za vojny boli vyvíjané tlaky, aby sa dosiaľ etnicko-národne nevyhranení bosnianski moslimovia asimilovali so srbským či s chorvátskym obyvateľstvom ako Srbi či Chorváti moslimského vyznania. Po druhej svetovej vojne nová komunistická Juhoslávia umožnila Bosniakom hlásiť sa k moslimskej národnosti. V roku 1993 sa bosnianski moslimovia vrátili k pomenovaniu Bosniaci. Balkánska vojna v deväťdesiatych rokoch doformovala konštituovanie moderného bosniackeho národa z etnického hľadiska, na druhej strane posilnila socializmom oslabenú naviazanosť na islam a islamský svet.

■ TEÓRIE O PÔVODE

Príchod rôznych islamských mudžahedínov priniesol so sebou do bosnianskeho prostredia aj rozšírenie rôznych radikálnejších odnoží islamu (salafizmus, vahábizmus). Vojna s novou intenzitou vrátila do diskusie otázku národnej identity Bosniakov. Intelektuáli hľadali spôsoby, ako sa vyrovnať s nárokmi Srbov a Chorvátov na Bosnu. Začali sa objavovať rôzne teórie o neslovanskom či predslovanskom pôvode Bosniakov. Za najvýraznejšieho predstaviteľa tohto prúdu  možno považovať doc. Ibraima Pašića.

Tento etnogenetik sa odvoláva na švajčiarsky etnogenetický inštitút IGENEA, ktorý uverejnil výsledky výskumu metódou DNA, podľa ktorých je pôvod Bosniakov zo štyridsať percent ilýrsky, z dvadsať percent germánsky, z pätnásť percent keltský, z pätnásť percent slovanský a desať percent tvoria húnske a trácke gény. Tieto teórie sa však v odborných kruhoch výraznejšie nepresadili.

Výrazný je tiež prúd bosniackych intelektuálov, ktorí poukazujú na kontinuitu s predislamským stredovekým bosnianskym kráľovstvom, ktoré moslimské elity pevne naviazané na Osmanský štát vytesnili z kolektívnej pamäti národa.

■ VOLANIE ISLAMU

Na bosniacky paradox v tejto súvislosti poukázal vo svojom blogu Hamdo Čamo, ktorý sa pozastavuje nad tým, ako je možné, že Bosniaci oslavujú Mehmeda II. dobyvateľa, ktorý vlastne zničil Bosnianske kráľovstvo a posledného bosnianskeho kráľa Stefana Tomaševića dal sťať. Kontinuitná teória má však slabinu. Výskum prof. L. Hladkého ukazuje, že  po vpáde Turkov zostalo v centrálnej Bosne len dvadsať až tridsať percent pôvodného obyvateľstva a diskontinuita medzi stredovekou Bosnou a Bosnou pod Turkami bola takmer absolútna.

Napriek rôznym teóriám základnou konštantou bosniackej sebaidentifikácie ostáva islam. Táto identifikácia je silnejšia než etnický slovanský pôvod a jazyková príbuznosť. Aj preto mladí islamskí radikáli a idealisti, ktorí sa cítia súčasťou veľkého islamského sveta, budú zrejme aj naďalej odchádzať do svätej vojny za islam. Otázne je, akým spôsobom sa prejaví ich návrat do vlasti, ak berieme do úvahy napätú medzietnickú situáciu a jasne deklarovanú ideu osamostatnenia Srbskej republiky od Bosny. Zrejme sa potom treba obávať  nového vyhrotenia situácie na Balkáne.

Martin JARINKOVIČ ‒ Foto:autor