Vratká vnútropolitická situácia, napätie na našej východnej hranici a pandémia. Koaliční politici akosi pozabudli, že Slovenská republika oslávila prvého januára svoje dvadsiate deviate narodeniny. Pred budovou parlamentu ani pred Bratislavským hradom neviali tento deň štátneho sviatku slovenské zástavy. Odborníci na protokol to považujú za vážne zlyhanie. Národná rada zareagovala, že zástavy nevyvesila pre veterné počasie. Najskôr nato však zabudli... Ani prezidentka Z. Čaputová či predseda vlády E. Heger vo svojich novoročných prejavoch nevyzdvihli výrazne vznik našej štátnosti. Štátnosť považujú za niečo prirodzené. Pred tridsiatimi rokmi to však až také jednoduché pre Slovákov nebolo. Preto by si štátni činitelia mali tento štátny sviatok pripomínať a patrične ho osláviť. Nateraz to skôr vyzerá tak, že dôvod na oslavu nemajú. Príčiny sú slovenskej verejnosti neznáme.
POLITICKÁ ORIENTÁCIA
Na rok 2022 nie sme práve najlepšie pripravení. Po dvoch rokoch pandémie, narastajúceho schodku v štátnom rozpočte, pri klesajúcom výkone ekonomiky, inflácii a raste cien energetických vstupov ‒ ak nie priam v obave o nedostatok energií ‒ by to chcelo naozaj dobrých manažérov štátu, ktorí nám nateraz vo verejnom živote chýbajú.
Diplomacia Slovenskej republiky rázne opustila už roky tradičnú vyváženú zahraničnú politiku. Kým doteraz sme sa zameriavali na hľadanie rozumnej spolupráce s každým, pri súčasnej vláde vidíme na jednej strane nevraživosť až fóbiu k Moskve, na druhej strane ponížené nadbiehanie Washingtonu. V ekonomickej oblasti nás tento trend zruinuje, v obranno-vojenskej vystavuje obrovskému riziku a v medzinárodnej diplomacii zosmiešni. Nič iné nezískame tým, čo predvádza v súčasnosti rezort diplomacie, lebo vládnuca koalícia má úplne iné domáce problémy, ako sa zaoberať zahraničnou politikou.
ZAMLČIAVANIE
Opäť treba použiť slovné spojenie „ešte nikdy“. Ešte nikdy totiž na Slovensku nebola verejná mienka tak manipulovaná, tak propagandisticky modelovaná. Ešte nikdy sa u nás – vari ani za socializmu – nepotláčali názory oponentov moci tak tvrdo ako pod touto vládou. Ruší sa kultúra – verejný hlas, rušia sa doteraz nezávislé mediálne tituly, zavádza sa snaha cenzurovať internet a nariaďuje sa z pozície vládou plateného mainstreamu doktrína takzvanej jedinej tolerovanej pravdy. Veľmi razantne to podporuje najmä vládna ministerka spravodlivosti M. Kolíková. Ministerstvo kultúry by sa mohlo tiež viac starať o slovenskú kultúru, ktorá reálne kolabuje.
Aj špeciálny prokurátor D. Lipšic vykonáva vo svojom úrade nadprácu. Dáva celkom bez zábran najavo, že nezastupuje inštitúciu štátu, ale úrad šerifa niekde na divokom západe pred stovkami rokov. Otvorený boj s generálnym prokurátorom (mimochodom, obaja boli kedysi priateľmi a spolupracovníkmi z KDH) za výdatnej podpory ministerky Kolíkovej i napriek verejným stanoviskám odbornej právnickej obce je jednoducho neakceptovateľný. Teda v demokratickom štáte, riadiacom sa princípmi ústavnosti. A bude sa iba vyostrovať. Lipšicovi musí byť jasné, že bez politickej opory (politika a súdnictvo) a politických objednávok je jeho prax v troskách. A keď už sme pri politických objednávkach, to isté platí aj pre políciu a ňou doteraz prezentované „výkony“. Dá sa očakávať, že tento rok činnosť orgánov činných v trestnom konaní bude už doslova pripomínať boj na bodáky s opozíciou. V demokracii niečo nepredstaviteľné.
NEJEDNOTNÁ OPOZÍCIA
Kultúra kolabuje. Nič iné sa vlastne od predstaviteľov koalície ani očakávať nedalo. Kultúru považuje za príliš slobodnú, príliš otvorenú, a to je veľké riziko pre politikov pri akejkoľvek moci kdekoľvek v polodiktátorských a diktátorských režimoch sveta. A tak pod lživou argumentáciou nedostatku zdrojov – koľko sa ich vyplatilo novým „našim“ aj v tejto sfére – sa likvidujú tradičné nosiče kultúry a kultúrnosti. S argumentom, že aj tak „tam píšu iba tí starí“. Mimochodom, pozná pani ministerka kultúry priemerný vek novinárov a píšucich autorov v jej tak milovaných USA? Alebo hoci aj tu v civilizovanej Európe – v Nemecku? O tom, ako za dva roky dopadli divadlá, knižnice, osvetové strediská, napokon aj mnohé matičné aktivity, ani pri týchto nekultúrnych barbaroch netreba písať.
Nádej na politickú zmenu je pramalá. Koalícia napriek všetkým treniciam v prostredí seba samej vždy dokáže „zobchodovať“ pre ňu dôležité hlasovanie v parlamente. Roztrieštená opozícia má iba symbolické možnosti vykonávať skutočnú opozičnú politiku na Slovensku. A čo je horšie, o prvé dve priečky v popularite politických strán súťažia dve opozičné strany medzi sebou. A ďalšie, ktoré sa rodia z týždňa na týždeň, majú prakticky nulovú šancu prejsť po prípadných voľbách do parlamentu.
ÚRAD PREZIDENTKY
V poslednom čase sa na povrch dostávajú informácie o tom, že sídlo hlavy štátu sa stáva akousi paralelnou centrálou možnej budúcej moci. V podstate to odráža nálady vo vládnej koalícii, ktorá si uvedomuje, že odstaviť z rozhodovacích procesov a verejných vystúpení Igora Matoviča by bolo dobrým riešením. Toho by však časť jeho podporovateľov neopustila, a tak vstupuje do hry žolík – možný žolík – Peter Pellegrini so svojím Hlasom. Pre troch členov koalície by to bola nepochybne politická a psychická úľava. Pre Petra Pellegriniho politická istota. Inak sa ide do parlamentných volieb z vládnych pozícií a inak z opozície. Na druhej strane, rast voličskej podpory mu takéto rozhodnutie veľmi rýchlo môže zmeniť na pokles.
Ivan BROŽÍK – Karikatúra: Ľubomír KOTRHA, Andrej MIŠANEK