Cyklistická tortúra milosrdne nazvaná Tour

thumbnail

Stará dáma má víťazných hrdinov, ale i doudieraných odretých nešťastníkov, aj obete. Osemnásteho júla dojazdom poslednej dvadsiatej prvej etapy na parížske Champs Élysées sa skončí tohtoročný už stoôsmy ročník najvýznamnejších, najslávnejších, najlukratívnejších a hádam aj najťažších cyklistických pretekov na svete. Má aj ďalšie svoje naj. Je to skrátka najsledovanejšia športová udalosť na svete.  Tour de France – alebo aj „stará dáma“ ‒ má dve nie menej náročné sestry Giro d’Italia (od roka 1909) a Vuelta  a España (1935). Nijaké iné cyklistické podujatie si už nemôže nárokovať označenie Grand...

Francúzska „veľká cesta“ začala písať svoju nevšednú i dramatickú históriu prvého júla 1903 o 15. hodine a 16. minúte, keď spred Café Réviel-Martin v parížskom obvode Montegrone vyrazilo na 2 428 kilometrov, rozdelených len na šesť etáp, prvých šesťdesiat cyklistických priekopníkov a dobyvateľov.

SÓLO PRE PEDÁLE A POT

Inak týchto odvážlivcov ani nemožno nazvať. Veď skúste za minútu zakrútiť pedálmi osemdesiatkrát, urobiť štyritisícšesťsto obrátok za hodinu a okolo tridsaťtisíc zošliapnutí, aby ste došli do cieľa čo i len priemernej etapy, ktorá je na Grand Tour málokedy pod stošesťdesiat kilometrov. Pri takomto výkone je spotreba energie enormná ‒ až tridsaťtisíc kalórií za etapu,  až stoosemnásťtisíc za celé preteky ‒ a organizátori to málokedy pretekárom uľahčia, skôr naopak. Neraz pošlú serpentínami sa hadiaci a dychčiaci „balík“, ale aj takmer samovražedných sólistov v únikoch do alpských a pyrenejských výšin (Col Agnel 2744  m n. m., Col de la Bonet 2802, Andorre Arcalis 2240, Col du Galibier 2645...), kde aj uprostred leta ležia snehové náveje a polia preťaté úzkymi, akoby kamzičími cestičkami, pri zdolávaní ktorých cyklisti vypotia aj dva litre tekutín za hodinu. A tých hodín v sedle bolo v začiatkoch Tour aj osemnásť! Teraz je to okolo šesť hodín, ale pri dvojnásobnej rýchlosti – okolo štyridsať kilometrov za hodinu.

BIELY BULDOG

Prvý veniec víťaza, prémiu šesťtisíc frankov a trvalé miesto nielen v športových encyklopédiách si na bicykli s  riadidlami v tvare baraních rohov vydobyl „malý kominár“ Maurice Garin – francúzsky cyklista, pôvodom z Talianska, ktorý predtým vyhral dnes slávne jednodňové klasiky Paríž ‒ Roubaix (1897, 1899, zhruba 280 kilometrov) a Bordeaux – Paríž (1902, okolo 500 kilometrov). Meral iba stošesťdesiatdva centimetrov a naozaj sa vyučil za kominára. Ale po týchto víťazstvách už nebol malý taliansky vymetač komínov, ale biely buldog!

Prvý z radu pionierov, veď sláva pretekania  na bicykloch ešte len klíčila a mnohí vyhliadky a šance na ňu pochovávali po pádoch v šancoch popri cestách. Určite boli aj avanturisti, duelanti, chlapi výziev. Odvážni muži na kolesách, ktorí sa púšťali do čohosi neprebádaného a vonkoncom neistého. Vyrastalo to pred nimi ako ostré horské gilotíny, opantávalo myseľ a svaly ako stratené ilúzie a vracajúce sa nočné mory, sľubovalo krv a slzy, slané more potu a nekonečné galeje na cestách so zákrutami ako žraločie zuby od rannej do nočnej tmy. Drinu až do totálneho vyčerpania, odreniny, zlomeniny (možno aj smrť) a po sto hodinách v sedle pár tisícok frankov pre víťaza. A tým vždy môže byť len jeden!

ZA VŠETKO MÔŽE AUTO

Romantici, čo na dajakom detaile až tak nebazírujú, tvrdia, že priatelia Géo Lefevre a Henri Desgrage sedeli dvadsiateho novembra v roku 1902 pri raňajkách v akomsi tuctovom hostinci, akých bolo na parížskych grands boulevards požehnane, a uvažovali, čo podniknúť, aby časopis L’Auto, ktorého bol Desgrande majiteľom, lepšie prosperoval. Nepríjemne až skazonosne mu totiž konkuroval Giffardemov športový týždenník Vélo a ukazoval mu chrbát aj vďaka organizovaniu veľkých cyklistických pretekov Paríž – Brest a späť, ale aj spomínanej klasiky z Bordeaux do hlavného mesta, dnes už s príznačným označením „peklo severu“.

„A čo keby sme my urobili preteky okolo Francúzska na niekoľko etáp,“ vyhŕklo v jednej chvíli z dvadsaťpäťročného Géa, lenže o dvanásť rokov starší Henri nápad spočiatku bral iba ako priateľovo záchranné koleso v jeho editorskom trápení, zavrhol ho, aj keď cyklistika bola jeho vášňou. Istý čas dokonca držal svetový rekord v hodinovke a v roku 1895 to bol on, kto prehovoril pretekára Didiera Joyeuxa na samostatnú jazdu okolo Francúzska. Po devätnástich etapách a prekonaní štyritisícpäťsto kilometrov to dokázal a o „cestárových“ skúsenostiach prinášal Desgrande zaujímavé riporty vo svojom motoristickom periodiku...

„Ty si sa zbláznil. Chceš zabiť pretekárov!?“ zareagoval po vlastnej skúsenosti Desgrande a čím viac predostieral argumentov, ako to nejde, tým akoby väčšmi pobádal Lefevra k ďalším nápadom, ako to uskutočniť. Keď ideou načisto opantaný Géo sľúbil, že pripraví rozvrh etáp, zabezpečí merače času, časové kontroly, občerstvenie aj propagáciu, Desgrandea napokon presvedčil.

Devätnásteho januára 1903 jeho žurnál oznámil: „Bola vytvorená Tour de France – najväčšie preteky na svete!

Všetko ostatné už o týchto pretekoch viete. Aj o neuveriteľnom cyklistickom rekorde slovenského buldoga v zelenom...

 

Emil SEMANCO ‒ Foto: ZATL



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.