AKO BOLO, ČO BOLO
Piateho marca by sa profesor Ján Boor dožil storočnice. Skvelý teatrológ so sokratovskou nenásilnosťou viedol niektorých svojich študentov, aj keď opustili školu. Jeho študentka Ida Rapaičová snívala pri pomníku Jany z Arcu v Paríži o tejto postave. Pán profesor sľúbil, že ju pre ňu napíše. O pár rokov si ju zahrala v televíznej inscenácii Panna a zvodca.
Pri jednej z debát profesor Boor spomenul, že ako pedagóg na VŠMU uvažoval, že raz svoj odbor odovzdá svojmu žiakovi Štefanovi Fejkovi. Mrzelo ho, keď ten namiesto vedeckej kariéry nastúpil do dramaturgie činohry SND. Neskôr sa nevedel zmieriť s tým, keď mu v Klube spisovateľov v roku 1990 Fejko zreferoval, že vyhral konkurz na miesto riaditeľa divadla v Prešove a celkom sa zapriahol do Thespidovej káry. Od najstaršieho herca preskočila reč na antické divadlo a hodnoty jeho doby. Medzi nimi je aj demokracia, ktorá sa po tzv. nežnej revolúcii valila z novín i televíznych obrazoviek. Čakali sme, že pán profesor uvíta, že ju máme po rokoch totality konečne aj na Slovensku. On však zapochyboval, či sme na ňu dozreli, a zauvažoval: „Naše dejiny, najmä viac než tisíc rokov našej uhorskej histórie, ukazujú, že sa krajine a hlavne jednoduchému ľudu lepšie darilo, keď bola vláda v kráľovstve v pevných rukách,“ či ako povedal doslova, „keď vládol osvietený despota. Stavovské povstania v Uhorsku (myslel Rákociovcov a tých druhých), ktoré sa vydávajú za zápas o demokraciu, prinášali rozvrat, vraždenie, zbedačovanie, rabovanie majetku biednych alebo aj mocných, ak sa v nesprávnej chvíli ocitli na nesprávnej strane.“
Profesor poznal dosť historických i literárnych konfliktov, aby mohol spolu s Cicerom povedať: Historia magistra vitae. Štefanovi nedalo, aby sa neopýtal: „Ako to bolo so Sokratom, ktorý po sto rokoch od zavedenia demokracie v Aténach povedal, že takáto forma vlády nie je dobrá.“
Nato pán profesor zareagoval: „Nepáčilo sa mu, že demokracia dovoľuje obsadiť verejné funkcie aj zločincom. Keď ich ovládnu, vznikne tyrania horšia od najhoršej monarchie. Sokrates si nenechal zadné dvierka, ktoré použil po tisícročiach istý politik, že ‒ nič lepšie ako demokracia neexistuje ‒ a stal obeťou demokratickej justičnej vraždy. Na smrť ho neodsúdili, pravdaže, za to, že kritizoval demokraciu. Prišili mu, že neuznával zavedené božstvá a namiesto nich chcel zaviesť nové.“
Uplynulo desať rokov a stretli sme sa v budmerickom Domove spisovateľov. Štefan Fejko bol na voľnej nohe. Po „dzurindovských voľbách“ v roku 1998 ho odvolal z funkcie herec v úlohe ministra kultúry Milan Kňažko. Jeho adlátusi sa postarali, že Štefan musel celkom odísť z divadla. Práve podpisoval dohodu o učiteľovaní na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Profesor Boor mu pripomenul: „Ja som vám vravel, že po skončení VŠMU máte nastúpiť do SAV, a nie do SND.“ A vtedy sám zrežíroval obrad, pri ktorom predniesol latinské verše a odovzdal svoj pomyselný úrad nad svetovou drámou na Slovensku svojmu žiakovi...
Po profesorovej smrti sa presťahovala jeho cenná knižnica do banskobystrickej Akadémie umení. My sme si zachovali spomienky na neopakovateľné rozhovory. Ostnaté drôty medzi politickými blokmi padli, ale medzi ľuďmi vyrástlo more nových plotov. Osvietených tyranov nebolo. Chudobní chudobneli a bohatí bohatli. Nám ostal Boorov svet klasických hodnôt, vďaka ktorým sa so stoickým pokojom vznášal vysoko nad úbohým politickým dianím a v čase, keď sa na ľudí valilo more lží. Spolu s Hamletom vedel povedať, že sú to len „slová, slová, slová“ a človeku ostáva len to, čo si zveľadí a zachová vo svojom nevymytom mozgu.
Peter VALO