KOMENTÁR
Pomenovať ekonomický model, v ktorom (nielen Slovensko) funguje posledných dvadsať rokov, je takmer nemožné. Teda bolo by, samozrejme, možné, ale určite to nebude pravdivé. Ak by sme zvolili prístup plný fráz ‒ potom žijeme v prostredí rozvíjajúceho sa trhového hospodárstva, podčiarknutého sociálno-demokratickou politikou. Alebo to môžeme skúsiť aj takto ‒ jedna vec je, ako „onálepkujeme“ režim, a druhá, aké je zriadenie. Onálepkovanie režimu nie je objektívna politologická, ani sociologická kategória. Politické režimy sa politologicky nedelia na „komunistické“, „kapitalistické“, „de gaulistické“, „thatcherovské“, „mečiarovské“ a pod...., ale na základe svojich formálne, reálne inštitucionálnych a nakoniec ideologických parametrov – teda vzhľadom na inštitucionálny a ideologický status quo, ku ktorého stabilizácií slúžia.
Naša spoločnosť je už takmer štvrťstoročie masírovaná tým, že tu máme nejaký „mečiarizmus“, „dzurindizmus“ alebo „ficoizmus“. A vyhovuje to práve tak opozícii, ako aj momentálne vládnej koalícii či dokonca samotnej štátostrane. Jedni kritizujú druhých, tí tretích, spolu sa hádajú najmä o tom, „čo za to“, ale určite nie o tom, čo je skutočne dobré pre občanov. Nadmiera podpory politickému folklóru, ak nie až rítu zo strany mediálneho prostredia, zapríčinila, že ani politici, ani občania vôbec netušia, v akom zriadení reálne žijú. Akú-takú potuchu o tom majú podnikatelia, ktorí možno vidia, ale určite cítia, že podnikanie nefunguje tak, ako by v spoločnosti, ktorá sa rozišla s reálnym socializmom, malo. Azda najviac samotní občania tejto prazvláštnej spoločnosti vnímajú, ako to celé stagnuje a upadá. A hapruje to nielen za vlády sociálnych demokratov, ono to nenapredovalo ani počas vlád, ktoré sa samoľúbo nazývali pravicové.
Príčin zlyhania systému je viacero, ale možno najtragickejšia z nich spočíva v tom, že všetci nám vnucujú štýl vládnutia protagonistov onoho reálneho socializmu. Nechcú si to priznať, takéto konštatovanie považujú za urážlivé osočovanie. A ak niekto na to poukazuje, zväčša ho zaradia do nejakej nepriateľskej „skupinky“. A rýchlo kamsi upracú... Klientelizmus, korupcia ‒ systém „vyhrajte voľby a môžete všetko“, uprednostňovanie svojich pred nesvojimi, nerovnaké pravidlá hospodárskej súťaže pre každého, to je iba veľmi oklieštený sumár toho, čo tu „ďalejslúžiace“ izmy páchali a páchajú.
Antiutopistický román1984 od Georgea Orwella je jedno z najznámejších diel svetovej literatúry nášho storočia. Spája v sebe prvky spoločensko-politického a vedecko-fantastického románu. Je obžalobou komunistickej diktatúry, ktorá v roku 1984 ovládla všetko, vrátane ľudského myslenia. Žeby naozaj komunistickej? Aká, ak nepoužijem slovo diktatúra ‒ lebo to by naozaj nebolo spravodlivé ‒ moc u nás na Slovensku vládne po takmer sedemdesiatich rokoch? (Román vyšiel v roku 1948.) Alebo si pomôžme jedným mýtom, ktorý sa nikto nepokúšal naozaj zodpovedne vysvetliť. Je ním HDP ‒ hrubý domáci produkt. Akási veličina, ktorá zo Slovenska svojho času urobila „ekonomického tigra“, ale rozhodne neplatí, že sa „tigrím skokom“ zlepšilo aj postavenie obyvateľov Slovenska. Jedna z mnohých záhad rastu nášho HDP je, že reálne mzdy po roku 1989 nerastú so stúpajúcim HDP Slovenska. Je to preto, lebo v rámci motroctva (moderného ekonomického, ale neraz aj straníckeho otroctva) sme na Slovensku po roku 1989 nahradili všeľudové a štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov kolonizačným vlastníctvom. A z nášho HDP sa tak tešia ponajviac majitelia bankových účtov v Belize alebo na Šalamúnových ostrovoch. Príklad najnovšieho nemocničného škandálu je jasným potvrdením predchádzajúcej vety. Tak teda, vážení páni tam hore, povedzte nám, v akom ekonomickom a spoločenskom modeli to vlastne dvadsaťpäť rokov po tom nežnom prevrate či revolúcii (vyberte si) – vlastne žijeme a potácame sa k biednym zajtrajškom...
Ivan BROŽÍK