Zdeno CÍGER: O budúcich hokejistoch kedysi nerozhodovali peniaze, ale talent. Slovenská hokejová reprezentácia senzačne zvíťazila na majstrovstvách sveta 2002 vo švédskom Göteborgu. Celé Slovensko bolo na nohách. Od politických predstaviteľov sa preto očakávala väčšia podpora tomuto športovému odvetviu. Nestalo sa tak. Od tohto obdobia seniorský a mládežnícky slovenský hokej postupne upadal. Viac o tomto probléme prezradil bývalý tréner seniorskej hokejovej reprezentácie a súčasný mládežnícky tréner Zdeno CÍGER.
- Ako bývalý česko-slovenský a slovenský hokejový reprezentant máte za sebou niekoľko úspechov na klubovej a reprezentačnej úrovni. Vráťme sa však na začiatok. Prečo ste sa rozhodili pre tento šport?
Bolo to spontánne rozhodnutie. Vtedy sa hokej bežne hrával na ulici. Týmto spôsobom som postupne zbieral svoje prvé skúsenosti a zručnosti, ktoré som dokázal využiť v hokejovom raste. Vyšlo to a stal som sa hráčom martinského hokeja.
- Na majstrovstvách sveta juniorskej a seniorskej kategórii ste získali tri bronzové medaily. Aké mali postavenie slovenskí hráči v česko-slovenskej hokejovej reprezentácii?
Veľký hokej sa pre mňa začal na juniorských majstrovstvách sveta v roku 1988 v Moskve. O rok neskôr som bol súčasťou bronzového tímu česko-slovenskej hokejovej dvadsiatky. Vďaka výsledkom týchto výberov a aj mojich ma hneď povolali do mužskej kategórie. Pre slovenského hráča bolo na reprezentačnej úrovni veľmi náročné presadiť sa a byť súčasťou takéhoto tímu. Česi disponovali väčším počtom hráčov a nás Slovákov bolo vtedy omnoho menej. V česko-slovenskej reprezentácii sa preto objavovali maximálne štyria-piati slovenskí hráči.
- Po rozdelení Česko-Slovenska zástupcovia IIHF rozhodli, že slovenská hokejová reprezentácia začne svoje účinkovanie až v C kategórii. Ako ste vnímali túto skutočnosť?
Bola to pre nás veľká rana. Brali sme to ako neférové rozhodnutie. Som rád, že sme sa v čo najkratšom čase prebojovali do A kategórie. Napriek rozdeleniu sa mohla zachovať spoločná česko-slovenská liga, ktorá mala vysokú úroveň. Zápasy s českými klubmi boli naozaj perfektné. Pre slovenský hokej by dnes bola obrovským prínosom.
- V roku 2003 ste boli súčasťou bronzového tímu. Pre vaše nešťastné zranenie hneď v prvom zápase ste museli nedobrovoľne opustiť slovenskú výpravu. Ako ste prežívali tieto smutné chvíle?
Bolo to nešťastné zranenie, pretože celú moju kariéru na klubovej i reprezentačnej úrovni som prešiel bez väčších úrazov. Ak si dobre pamätám, stalo sa to hneď pri mojom prvom alebo druhom striedaní. Bolo to pre mňa nepríjemné a zároveň bolestné. Zisk bronzovej medaily som si preto vôbec neužil.
- Po skončení hráčskej kariéry ste zostali pri hokeji ako tréner. V roku 2015 ste boli trénerom slovenskej hokejovej reprezentácie. V tom čase nespokojní hráči vyhlásili reprezentačný bojkot. Ich rozhodnutie spôsobilo, že na majstrovstvách sveta 2017 v Nemecku sme skoro vypadli do B kategórie. Rukojemníkom sa tak stal slovenský fanúšik...
Súhlasím s tým. Neboli to pre mňa pekné chvíle. Pomaly tam išlo o život. Nikdy by som nepomyslel, že toľko podrazov môžem zažiť na reprezentačnej úrovni. Necítil som sa veľmi komfortne a nikdy na to nezabudnem.
- Kto za tým všetkým stál?
Keďže som zobral funkciu hlavného trénera, partia „zlatých chlapcov“ mi to dala pocítiť. Myslím si, že to tak vôbec nemalo byť. Mali mi práveže pomôcť. Ak im prekážalo moje pôsobenie v reprezentácii, mali už vtedy prísť za mnou a mohli sme to prebrať. Ja som tam nemusel byť. Je to naozaj ťažké, ak pracujete s takými hráčmi, ktorí možno za iných okolností by v reprezentácii nikdy neboli. Výkonnosť tam nebola úplne ideálna. Proti vyspelým krajinám sme nemali šancu. S ostatnými tímami, s ktorými máme aj v plnej sile problém zvíťaziť, sme rovnako ťahali za kratší koniec. Opakujem, takéto podrazy sa nerobia. Nebolo to férové. Som rád, že o tom dnes už veľa ľudí hovorí. Postupne prichádzajú na to, ako to v skutočnosti bolo.
- Ako vnímate súčasný stav mládežníckeho hokeja?
Mládežnícky hokej nám už dlhé roky nefunguje. Vidieť to môžeme vo všetkých mládežníckych kategóriách, ktoré zaostávajú vo všetkých ukazovateľoch. Tento dlhoročný výpadok sa bude veľmi ťažko dobiehať. Taká je realita slovenského hokeja. Vyspelé hokejové krajiny nám úplne odskočili, a čo je najhoršie, máme problém hrať aj s mužstvami, ktoré sme kedysi bez problémov porážali.
- Aké sú hlavné príčiny?
Stratili sme veľa talentov. Dlhé roky sa nerobia nijaké výbery. Nemáme z čoho vyberať. Z toho mála, čo sa k nám hlási, musí každý hrať. Trochu ma hnevá, že „zlatí chlapci“, ktorí sú aktuálne vo vedení SZĽH, negujú prácu mládežníckych trénerov. Obviňujú ich z aktuálneho stavu. Ja si však myslím, že za to nemôžu. Poznám na Slovensku veľa trénerov, ktorí pre hokej naozaj obetovali svoj život. Pracujú za almužnu. Pomaly spávajú na štadiónoch a robia to zo srdca. Naším hlavným problémom je, že dlhé roky nemáme adekvátne podmienky. Chýba nám infraštruktúra. Nie sú priestory. Keď so svojimi mládežníkmi cestujem na zápasy po celom Slovensku, vidím, že je to naozaj zlé. Nemáme dostatok ľadových plôch a nie sú vôbec priestory na individuálny rozvoj a kondičné tréningy. V porovnaní s nami Maďari už dnes do hokeja dávajú oveľa viac finančných prostriedkov. Samozrejme, prepojené je to aj s politikou. Ak nebude politická istota, ani ľudia nebudú mať žiadnu istotu. Musíme dbať konečne na šport, zdravotníctvo a školstvo, čo je v iných krajinách samozrejmosť. My sme sa na šport úplne vykašľali. Musíme ho prepojiť so školstvom. Dnes je v našich podmienkach veľmi náročné stíhať školu spolu so športom. V porovnaní s mojou generáciou dnešná mládež vôbec nešportuje. Nás vyprodukovala ulica. Tam sme získavali základné športové zručnosti. Teraz sa k nám deti hlásia nepripravené. Veľa z nich hokej vôbec nechce hrať. Viac-menej tlačia na to rodičia, ktorí si to môžu zaplatiť vo forme členských poplatkov. Vozia svoje deti na tréningy a nemajú problém zaplatiť drahú hokejovú výstroj. Chýbajú nám talenty, ktoré sa nám v minulosti profilovali v jednoduchých podmienkach ulice. Predtým bolo o ne viac finančne postarané. Dôležitým kritériom nebolo, kto mal viac peňazí, ale kto mal väčší talent. Dnes talenty vôbec nešportujú, pretože rodičia vzhľadom na ich finančnú situáciu si to nemôžu dovoliť. To je veľký problém. Chýbajú nám počty, z ktorých by sme mohli vyberať.
- Čiastočne zlepšiť aktuálnu nelichotivú situáciu mládežníckeho hokeja môže vaša vlastná hokejová akadémia, ktorá ponúka priestor skutočným hokejovým talentom z celého Slovenska. Majú vaši zverenci potenciál byť súčasťou juniorskej a neskôr seniorskej reprezentácie?
Určite áno. V našej akadémii nezáleží na tom, z akého sociálneho prostredia deti pochádzajú, ale či dokážu zvládnuť náročné tréningy. Žiaľbohu, zatiaľ nepracujem so všetkými deťmi, čo by som chcel. V budúcnosti by som chcel pracovať s najlepšími hráčmi z celého Slovenska, pretože čím viac detí máte, tým viacej ich môžete vybrať. Zároveň sa vytvorí silné konkurenčné prostredie s kvalitnými tréningovými procesmi. Vtedy sa deti navzájom môžu potiahnuť. Tie, ktoré sa nenaučia disciplínu, bohužiaľ, musia z kola von. Ako som už spomínal, v súčasnosti pracujeme s malými počtami. Keď deti nemajú pravidelnú tréningovú dochádzku alebo neposlúchajú, rodičia sa sťažujú, lebo platia vysoké členské poplatky. Majú potom pocit, že môžu do toho zasahovať. V prvom rade to musí byť tréner, ktorý si musí urobiť so svojimi zverencami poriadok. Dnes tréneri nemajú potrebnú autoritu, preto nespokojní rodičia prídu za vedením a sťažujú sa. Namiesto toho, aby vedúci kluboví funkcionári spravili poriadok a disciplínu, radšej odvolajú trénerov. O tom to celé je. Ak nie je vytvorené konkurenčné prostredie, ktoré v porovnaní s nami majú všetky vyspelé krajiny, nepohneme sa dopredu. V jednej kategórii v zahraničí disponujú až troma mužstvami. Majú šesťdesiat hráčov a posúvajú si ich z jedného mužstva do druhého. Vtedy to môže fungovať a vychovať nejakú kvalitu. Tí najlepší trénujú spolu. Slabší hráči, ktorí sa potrebujú ešte niečo naučiť, pôsobia v treťom výkonnostnom tíme. Toto je kľúč k úspechu.
- Čo vravíte na šampionát do dvadsať rokov v českom Třinci?
- Keď sa niečo nepodarí, nemôžeme byť spokojní. Na našej hre sme mohli vidieť, že nestíhame. Ja sa tomu ani nečudujem. Za tie roky, čo sledujem mužský alebo mládežnícky hokej, vidím, že vyspelé hokejové krajiny sú úplne niekde inde. Môžeme si rozprávať, čo chceme, ale po všetkých stránkach zaostávame, či je to v korčuľovaní, individuálnych činnostiach, kombináciách, silovo, alebo aj v mentálnej vyspelosti. Všetko so všetkým súvisí. Nezávidel som tým chlapcom, lebo viem, čo to je, keď sa postavíte proti silným mužstvám. Možno máme dvoch alebo troch perspektívnych chlapcov, ale to nestačí. Keď idete hrať proti Kanaďanom, Rusom, Švédom alebo Fínom, vybehne na vás päťka hráčov, v ktorej je jeden lepší než druhý. Proti nim sa ťažko hrá. Prevalcujú vás. Môžete robiť, čo chcete, môžete brániť. Proste sa dívate a nestíhate. Takže bolo to pre tých chlapcov veľmi ťažké...
- Naša osemnástka na minuloročných majstrovstvách sveta zostúpila do B kategórie. Na domácom šampionáte I. divízie v Spišskej Novej Vsi sa pokúsi prebojovať naspäť do najvyššej kategórie. Je to reálne vzhľadom na silnú konkurenciu?
Áno, bude to problém. Keďže sme sa dostali do B kategórie, je tam obrovské riziko. Už to nie je ako kedysi, že mužstvá v tejto skupine bývali o triedu slabšie. Teraz sa to vyrovnáva a každý má šancu dostať sa do A kategórie. Bude to o jednom alebo dvoch zápasoch. A chlapcom, keďže ešte nie sú takí mentálne a psychicky vyspelí, sa môže prihodiť čokoľvek. Vzhľadom na to, že nemajú také skúsenosti a kvalitu, môže sa stať, že sa do A kategórie nemusia vôbec dostať. Musíme len dúfať, že sa im to podarí.
- Čo by pomohlo slovenskému hokeju dostať sa naspäť do svetovej špičky?
Vrátiť sa k starému a osvedčenému systému, v ktorom som ja spolu so súčasným vedením hokeja vyrástol. Pomaly dvadsať rokov vieme, čo by sme mali robiť, ale nikto sa doteraz neodhodlal pohnúť veci dopredu. Rok čo rok to bolo len a len horšie. Teraz to nie je o nič lepšie. Všetci vieme, že kým sa na niečo nové a osvedčené nabehne, bude to možno trvať ďalších desať alebo dvadsať rokov, kým vychováme malých chlapcov od prípravky. Na druhej strane sa však nemôžeme úplne vykašľať na súčasný hokej, lebo padneme úplne dole. To by nebolo dobré. Teraz na východom Slovensku som počul názory niektorých rodičov, aby sme sa úplne „vybodli“ na dnešných juniorov a dorastencov a venovali celú pozornosť tým najmenším. Panebože, ale to nemôžeme zase úplne všetko zahodiť a len tak nechať celý mládežnícky hokej! Veď to nie je sranda. Za najväčší problém však považujem, že sme sa ako hokejová komunita rozdelili. Vôbec sa mi nepáči, že „zlatí chlapci“ odpísali všetkých tých, ktorí doteraz robili pre hokej. Zabudli na to, kde vyrástli, že to bol ten starý a zlý systém, ako oni hovoria, ktorý ich dostal na úroveň špičkových hokejistov. Veľa dobrých hokejistov sme mali a treba sa pozerať na to, čo máme teraz. Ako som povedal na začiatku, nemáme podmienky, a pokiaľ tu nebude politická stabilita, bude problém aj s financiami. Za tejto situácie štát nie je schopný dotovať žiadny šport. Všetky športy nám padajú na hubu a my nie sme schopní nič s tým urobiť. Netvrdím, že všetci si robili dobrú robotu. Nie je tréner ako tréner. Ale na druhej strane si aj títo „zlatí chlapci“ musia uvedomiť, že nie sú vo všetkom dokonalí. Nie je možné, aby sme sa stále delili na dobrých a zlých. Treba nájsť obetavých ľudí, ktorí by chceli pre hokej niečo urobiť. Musíme sa všetci konečne zjednotiť a naozaj si reálne povedať, že slovenský hokej je na kolenách a ideme všetci do boja. Nie je možné, aby si tu teraz niekto myslel, že ja som ten boh a len ja môžem spasiť slovenský hokej. Stále si myslím, že máme veľa kvalitných trénerov a ľudí, ktorí chcú naozaj hokej pozdvihnúť, a treba tomu veriť.
Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: agentúrny servis