Konflikt, ktorý zatieňuje európske ekonomické problémy. Slovensko obchádza strašidlo ukrajinskej krízy. Severoatlantická aliancia, ktorej sme aktívnym členom, po prvý raz siaha k sérii vojenských opatrení bez toho, aby ktorýkoľvek jej člen bol ohrozovaný alebo vystavený hrozbám či nátlaku. Hranice členských štátov NATO nie sú vystavené nijakej bezprostrednej hrozbe. Európska únia je po prvý raz priamo zavlečená do dlhotrvajúceho konfliktu ‒ krvavej vojny. Po prvý raz je v situácii, keď je priamo jednou z dotknutých strán konfliktu, ktorý v rozsiahlej miere sama spôsobila, urýchlila a stratila pritom tvár a kredit ako zahraničnopolitická „veľmoc“. Nemá koncepciu, ako postupovať ďalej, a jej správanie vyvoláva veľké otázniky o tom, či jej konanie nebolo práve tak taktickým, ako aj strategickým omylom alebo zlyhaním. Otázka je o to pálčivejšia, že obe zoskupenia ‒ NATO aj EÚ ‒ predstavujú najsilnejšie formácie dnešného sveta.
■ BRUSELSKÝ SLON
Pokiaľ ide o EÚ, výrazná je jej mäkká sila – príťažlivosť. Prejavuje sa nielen v tom, že viaceré štáty sa trvalo usilujú stať sa jej členom, ale aj masovým prisťahovalectvom, ktoré postupne mení na mnohých miestach etnické zloženie európskych štátov. S tým sa nevie EÚ vyrovnať, nevie to zvládať. Zároveň EÚ po desaťročí odchádzajúceho ultraliberálneho predsedu (nový predseda a komisia oficiálne preberie žezlo 1. decembra) okrem zlyhania v riešení asociačnej zmluvy s Ukrajinou vyjavila zbyrokratizovaný chod „bruselského slona“ ‒ aparátu ‒ aj v rokovaniach o spoločnom ekonomickom priestore EÚ ‒ USA. Ten vyvoláva pre svoju netransparentnosť trvalú a narastajúcu kritiku pre jednostrannú výhodnosť len veľkých koncernov a USA. Okrem iného pre prípravu zásad, ktoré umožňujú koncernom, osobitne americkým, žalovať európske štáty v doteraz nevídanom rozsahu, čo bude zdrojom ešte väčších ziskov.
To všetko sa odohráva v kritickej situácii, keď sa EÚ nevie vyrovnať s vysokou mierou nezamestnanosti, nie je spôsobilá vytvárať podmienky na nové pracovné miesta, a to v celoeurópskom rozmere. V zlej situácii je celá Únia, takmer všetky štáty okrem Nemecka. To má po prvý raz od roku 1969 nedeficitný rozpočet, je teda ekonomickým víťazom celej doterajšej krízy. Mnoho vlád a najmä ľudí je v ťažkej situácii bez toho, že by ju spôsobili, milióny ľudí sa nachádzajú v problémoch, ktoré nevyvolali svojím správaním sa. Pre štáty eurozóny, teda aj pre Slovensko, je osobitne bolestivý prepad hodnoty jej meny voči doláru, ktorý bude pokračovať do konca roka, a to najmä s prispením neistého vývoja na Ukrajine.
■ MÚR NA VÝCHODE
To všetko vytvorilo pre Slovensko úplne nové podmienky na politiku, ekonomiku, ale aj na verejnú diskusiu a, samozrejme, mediálne podmienky. Rokovania EÚ s Ukrajinou o asociačnej zmluve s vylúčením nejakej formy paralelných kontaktov s Ruskou federáciou bolo jasným vyvrcholením už roky trvajúceho trendu odsúvania Moskvy na okraj európskych dianí. Zároveň postavilo kľúčovú otázku, či európske ubezpečovania, že EÚ (a NATO) nechce vytvárať nové deliace čiary v Európe, nové hranice v Európe a želá si vidieť Rusko stabilné, sú pravdivé alebo sú len milosrdnou diplomatickou lžou. Nič lepšie ako zmienka predsedu ukrajinskej vlády – vyprovokovanej aktívnou účasťou americkej diplomacie bez účasti EÚ ‒ postaviť medzi Ukrajinou a Ruskom po celej vyše dvetisíckilometrovej hranici múr medzi oboma štátmi, nehovorí jasnejšie, čo chceme. De facto a de jure nielen vytvoriť s Ukrajinou ako asociovaným členom EÚ a štátom s osobitným programom NATO novú deliacu čiaru, novú hranicu, ale aj vyčleniť Rusko z Európy. Je to realistický cieľ? Zhoduje sa so záujmami a skutočnými európskymi potrebami?
■ ŠKODLIVOSŤ SANKCIÍ
Sankcie ukázali, ako hlboko je previazaná ruská ekonomika a kapitálové trhy so svetom, osobitne s Európskou úniou. Vyše desaťročia je celý rozmach Ruska založený nie na technologickom či inom rozvoji, ale na príjmoch z predaja surovín. Dá sa to povedať aj tak, že Rusko je surovinovým príveskom Európskej únie, ktorá, pravda, v dohľadnom čase nevie zasa nahradiť dodávky z Ruska. Ukrajinská kríza ukázala lživosť dlhoročného tvrdenia o závislosti a dobrej vôli Gazpromu a Kremľa, či Putin vypne Európe plyn, alebo nevypne. Ukázalo sa, že problémom nie je ruský dodávateľ, ale ukrajinský tranzit a dlhoročné, priam veľmocenské či skôr veľkopanské, bohorovné správanie sa jeho ukrajinských správcov ‒ teda nie ruské dodávky.
■ AKÉ RUSKO?
Principiálna otázka v dnešnej situácii znie – potrebujeme Rusko nestabilné, oslabené, neschopné pokrývať svoje legitímne potreby, a to aj v oblasti obrany? Potrebujeme ho pripraviť o príjmy z plynu a ropy, od ktorých je bytostne závislé? Odpoveď nám dá pohľad na rozloženie síl. Na Ukrajine čelíme dlhodobému problému a ťaživej ekonomickej situácii štátu, ktorý aj predtým za roky nezávislosti strácal milióny aktívneho obyvateľstva odchádzajúceho natrvalo nielen za prácou, ale za elementárnymi životnými možnosťami do cudziny, najmä do Ruska, a masu pendlerov, ktorí tam dochádzali za prácou a zárobkom. Len v priebehu tejto krízy má Rusko do činenia s miliónom utečencov z juhovýchodnej Ukrajiny. Máme do činenia so štátom, ktorého hrubý ročný národný produkt pred krízou bol na úrovni Česka a Slovenska, ktoré majú dovedna pätnásť miliónov obyvateľov, kým Ukrajina má neporovnateľne lepšie podmienky a štyridsaťšesť miliónov obyvateľov.
Previazaním EÚ a NATO s Ukrajinou tak, ako to dnes formujeme, vytvárame trvalú hranicu konfliktu s Ruskou federáciou. Nevieme odhadnúť ani vývoj, ani dosahy na úniovú politiku a ani konkrétne pomery na Slovensku. S takto vytvorenou novou hranicou nepretržitého napätia, konfliktu a potreby riešenia – v čom sa na Brusel podľa doterajších skúseností nemožno spoľahnúť ‒ vyvstáva aj otázka, prečo EÚ a NATO potrebuje Rusko tlačiť na stranu Čínskej ľudovej republiky? Rusko ako slabšieho partnera, ktorý – ako vidno – nemá dosť síl na samostatnú zahraničnú politiku – je pre nás výhodnejšie mať medzi Čínou a Európou. NATO nemôže preto prevziať záruky za Ukrajinu na vyššej než doterajšej úrovni a ani ich na summite neprijalo.
■ DESAŤROČIE ROZKLADU
Naša politika a myslenie sa formuje v situácii, keď sme po desaťročí nielen prehraných vojen, ale po desaťročí, keď sme inváziami rozložili, ak nie zničili Irak ako štát, o Líbyi ani nehovoriac. Po porážke sa sťahujeme takmer po poldruha desaťročí z Afganistanu a uvoľňujeme tak miesto skorumpovaným miestnym politikom a Talibanu, ktorý sme tam prišli poraziť a zničiť.
V Sýrii, kde USA ešte vlani chceli bombardovať vládne vojská prezidenta Asada, dnes bombardujú jeho protivníkov. Je azda sýrsky prezident Asad náš spojenec? Nie, ale proti nemu stojí doteraz najväčšia a najmohutnejšia, dosiaľ nikdy nevídaná sila nového hnutia za islamský štát v takom rozsahu, ako to nebolo nikdy predtým.
Tento dôsledok americkej a spojeneckej politiky sa nedá nijako oddeliť od príčiny – spojeneckých (aj Slovenskom podporovaných) invázií na Blízky východ, do Iraku, Líbye, Sýrie. Východiskom nie je bezhlavá mediálna kritika politiky USA alebo jej rezíduá v politike – sme totiž v novej situácii. Naším cieľom musí alebo by malo byť dosiahnutie stability, a nie chiméry boja za demokraciu v Bagdade či ženské práva v Afganistane. Slovom, motiváciou nášho úsilia by malo byť dosahovať stabilitu, nie nastoľovať demokraciu v Kyjeve či v Moskve. V oboch takých rozdielnych prípadoch vidíme, že to nejde. Ak to však treba, tak je otázne, prečo potrebujeme Ruskú federáciu ako protivníka, a nie partnera?
■ MOSTY Z AFGANISTANU
Pri takto postavenej otázke je však jasné, že naším záujmom by malo byť stabilné Rusko, vrátane jeho ozbrojených síl. Po našom spojeneckom stiahnutí sa z Afganistanu je veľkou nezodpovedanou otázkou, ako sa bude šíriť militantný islamizmus do bývalých sovietskych republík v strednej Ázii. Už dnes udržuje Ruská federácia vojenskú prítomnosť v prakticky v moslimskom Tadžikistane priamo na hraniciach s Afganistanom. Tadžikistan je mostom pre pašerákov heroínu a ópia z Afganistanu. Afganistan sa stal počas našej, teda americkej a spojeneckej vojenskej operácie najväčším producentom heroínu a ópia na svete, takmer monopolne ovláda trh! Zrušením spolupráce s Ruskou federáciou v oblasti boja proti terorizmu v rámci terajších sankcií konáme proti európskym najvlastnejším záujmom. Stabilita Ruska voči celému juhu moslimských štátov je v európskom záujme, osobitne v záujme toho, čo pokladáme za kresťanskú Európu. Sankcie proti príslušníkom ruskej elity a pohybu kapitálu ignorujú fakt, že práve najmä v EÚ dnes chodí do škôl a na univerzity alebo je inak prítomná značná časť ruskojazyčného obyvateľstva, osobitne bohatej vrstvy a novej ruskej strednej triedy ‒ doslova iné Rusko schopné pokračovať v tom najlepšom, čo sa v ich domovine zrodilo po rozpade ZSSR. A sankcie im podrážajú nohy.
Tak ako chceme a potrebujeme stabilnú Ukrajinu (kde je však stabilita hudbou budúcnosti), potrebujeme aj stabilné Rusko. Vytváranie nových deliacich čiar, vylučovanie Ruska na okraj, perifériu Európy, nie je východiskom v situácii, keď Rusko ‒ ako je zrejmé ‒ je neodmysliteľné od riešenia mnohých problémov, predovšetkým Ukrajinu nevynímajúc. To všetko sa na dnešnom Slovensku musí diať s dobrými informáciami, presnými slovami a chladnokrvne. Nemôžeme ani byť a ani vyzerať ako mentálne zakotvení inde než na spojeneckej pôde. Pevná spojenecká zakotvenosť, to je dôležité pre suverenitu vlastných rozhodnutí.
■ OZVENY KRÍZY
Ukrajinská kríza a kríza v Ukrajine katapultovala záujem o zahraničné dianie do popredia záujmu širokej verejnosti. V prípade Slovenska ‒ na rozdiel od susedných štátov Vyšehradskej štvorky a Rakúska ‒ sme však nikdy nemali presné pôvodné informácie priamo z miesta. A to napriek tomu, že Slovenska a jeho obyvateľov sa celý vývoj od prvopočiatku krízy bytostne dotýka. Kríza je veľkou a mnohostrannou príležitosťou začať uvažovať nielen o zahraničnej, ale aj o domácej politike v nových súvislostiach a v novom, strategickom rozmere. Potrebná je verejná diskusia. Formovanie názorov nemožno prenechať verejnoprávnym médiám a ani politikom, čo nás za trištvrte roka ukrajinskej krízy nedokázali zodpovedne a presne informovať. Vládni politici sú pod nepretržitým tlakom riešenia dosahov krízy a udržania rozpočtu a vysvetľovania medzinárodnej situácie, opoziční v podstate využívajú situáciu na mediálne profitovanie bez reálnych východísk.
Kríza umožnila zdynamizovať NATO, Slovensko trend aktívne podporilo. Je to však vojenské zdynamizovanie, chýba tomu politický rozmer zrozumiteľný pre verejnosť. Európska únia zatiaľ krízu na poučenie z vlastných zlyhaní nielenže nevyvodila, ale niet po ňom ani náznaku . Zostať pri kritike neschopnej komisárky Ashtonovej je dnes už žalostne málo. Je nevyhnutné dostať potrebu strategického uvažovania a diskusie o strategických cieľoch NATO, EÚ ‒ a tým Slovenska ‒ do širokej verejnosti a vytvárať aj tlak na politiku a médiá. Značná časť verejnosti sa totiž nezhoduje, ba je proti postupu tak EÚ, ako aj NATO či USA, značná časť nerozumie alebo sa nestotožňuje s politikou sankcií voči Rusku.
Dušan D. KERNÝ ‒ Karikatúra: Ľubomír KOTRHA