Dobrého anjela vystrieda dobrá víla z pezinskej skládky

thumbnail

Prezidentské voľby hodnotí publicista, spisovateľ a politológ Roman MICHELKO. Publicista, spisovateľ a politológ Roman MICHELKO je známy svojimi nekonformnými postrehmi a analýzami, ktoré vždy nelahodia sluchu niektorých politických strán a protislovensky orientovanej časti našich médií. Je nezávislý, autonómny filozof a pozorovateľ spoločensko-politickej situácie na Slovensku. Možno preto nepatrí k jednostranným politologickým oficialitám, aké pozývajú do televízie verejnej služby. V rozhovore s ním prinášame čitateľom jeho povolebné názory.

  • Je rozhodnuté. V prezidentských voľbách na Slovensku zvíťazila po prvýkrát žena. Ako došlo k tomu, že na prevažne konzervatívnom Slovensku bude hlavou štátu liberálka, členka politickej strany Progresívne Slovensko?

Tieto prezidentské voľby mali byť o diskontinuite alebo kontinuite. Ako dopadli? Ukazuje sa, že na Slovensku sú reálne  tri politické prúdy: jeden reprezentovaný súčasnou opozíciou a tzv. novými stranami, progresívcami, stranou Spolu, a pravdepodobne Kiskovou stranou, ak ju založí. Druhý segment sú koaličné strany a tretí prúd sú protestné hlasy alebo alternatíva. Prvý prúd reprezentuje približne štyridsať percent voličov, druhý segment, ktorý ani nie je celkom koaličný, je to skôr len Smer-SD, predstavuje asi dvadsaťtri až dvadsaťpäť percent voličského potenciálu a tretí segment reprezentujúci politickú alternatívu (Kotleba, Harabin) viaže na seba tiež asi dvadsaťpäť percent voličov. Ale ani jeden z týchto segmentov nemá na to, aby vládol apo parlamentných voľbách v roku 2020, to nemusí byť také jednoznačné, ako si niekto myslí. 

  • V prezidentskej kampani však mala navrch kandidátka opozície.

Opozícii a novým stranám treba uznať, že sa poučili z ťažkého precitnutia v prezidentských voľbách v roku 2004, keďsa vinou arogancie SDKÚ nedostal ich kandidát do druhého kola. Bola to ich veľká nočná mora, preto, paradoxne, Igor Matovič inicioval stretnutie pri bryndzových haluškách, na ktorom sa dohodlo, že jeden kandidát sa vzdá v prospech druhého, úspešnejšieho, aby sa netrieštili sily.

  • Lenže celkom to nevyšlo. Matovič preferoval Mistríka pred Čaputovou a napokon sa situácia rýchlo zmenila. Čo bolo príčinou tejto zmeny?

Pravdaže, nie všetko sa dalo naplánovať podľa predstáv šéfa OĽaNO. Mistrík, ktorý sa sám deklaroval ako líder kandidátky, sa ukázal ako politicky neschopný, bez politického talentu a daností, čosi ako druhý Kiska, nudný človek bez charizmy. Keď na základe agentúrnych prieskumov videl svoje menšie šance, vzdal sa kandidatúry a podporil Čaputovú.

  • V diskusiách Mistrík nestačil za Čaputovou. Aj to bola jedna z príčin prečo neuspel?

Tam sa to jasne ukázalo. Jeho pôvodný náskok bol len vďaka mediálnemu dopingu. Keď sa začali diskusie, Čaputová získala náskok a potom zabrali prieskumné agentúry, z ktorých minimálne agentúra AKO sa usilovala verejnosť ovplyvňovať, nie merať, ale vytvárať realitu.

  • Preferencie kandidátky Čaputovej takmer z jedného dňa na druhý vyleteli prudko hore. Aký zástoj mal v jej kampani volebný tím a najmä najatá izraelská agentúrna skupina Shaviv Strategy and Campaigns?

Menovaná agentúra je špičková a veľmi drahá, určená pre extrémne solventných klientov. Vieme, že viedla úspešnú kampaň Netanjahuovi, že jej predstaviteľ Aron Shaviv podľa všetkého stál aj za pokusom o štátny prevrat v Čiernej Hore. Táto agentúra odfiltrovala všetkých možných opozičných kandidátov, vyrobila a predstavila Zuzanu Čaputovú ako jedinú figúru, na ktorú je spoľahnutie. Tak začala táto kandidátka reálne rásť a všetky hlasy sa skoncentrovali na jej osobu. Treba však objektívne povedať, že Čaputová je nekonfrontačná a rétoricky schopná, aj keď hovorí ako guľomet a ľudia jej niekedy nerozumejú. 

  • Súhlasíš s tým, že hovorila, hoci rýchlo, ale pekne samé frázy o potrebe zmeny?

Áno, je to výstižné. Kasting na top kandidátku opozícii a najmä strane Progresívne Slovensko tentoraz vyšiel. Čaputová bola určite vhodnejší a lepší typ ako Mistrík alebo Remišová, o ktorej sa tiež uvažovalo.

  • A Maroš Šefčovič? Nebola chyba, že začal neskoro?

Do istej miery. Žiaľ, v jeho prípade fungoval absolútne iracionálny, tupý a absurdný argument – „lebo Fico“. Všetky hriechy sveta dávali na jeho plecia. Pritom treba povedať, že nikdy nebol členom strany Smer-SD, nemal nijaké väzby na jej štruktúry, nenesie nijakú zodpovednosť za kauzy, ktoré sa pripisujú tejto strane. Šefčovič bol bezpochyby najkompetentnejší kandidát, ktorý by dokázal na druhý deň po inaugurácii ísť na samit Európskej únie a byť rovnocenným partnerom popredným európskym politikom. Politika je však unfair, nie je o tom, kto je najlepší, politické posty sa neobsadzujú na základe objektívnych, ale výsostne subjektívnych kritérií.  Eduard Kukan mal pravdu, keď povedal, že Smer-SD je olovená guľa na jeho nohe. 

  • Nebol Šefčovičov hendikep aj v tom, že nie je reálnym politikom, ale diplomatom?

Je vysokým diplomatom, vysokým manažérom technokratom, lenže politik potrebuje iné vlastnosti: človek, ktorý funguje v politike, musí byť dostatočne populistický, musí hovoriť to, čo chcú ľudia, musí byť bezprostredný, musí vyvolávať emócie. Mistrík povedal o sebe, že nie je politický talent, Šefčovič je na tom oveľa lepšie, ale nedokázal vyvolať emóciu tak, ako to dokázala druhá strana.

  • Myslíš si, že vhodnejším kandidátom by bol diplomat a na Slovensku oveľa známejší politik Miroslav Lajčák? Dajú sa vôbec porovnávať títo dvaja ľudia?

Šefčovič nie je človek, ktorý by bol upriamený len na seba. Lajčák kalkuloval, uvedomil si, že Smer-SD je na zostupe a pre jeho kariéru by bola kandidatúra na prezidenta riziková záležitosť. Nemal tú mieru solidarity so skupinou, ktorá ho vyniesla na prestížne politické posty. Šefčovič prijal túto ťažkú misiu, hoci mu bolo jasné, že nemusí dopadnúť dobre, a napriek tomu v jeho rozhodovaní prevážila lojalita a prirodzená poctivosť. 

  • Venujme sa aj iným relevantným kandidátom. Tretím v poradí bol Štefan Harabin. Aké boli plusy a mínusy jeho prezidentskej kampane?

Harabin celkom oprávnene vytvoril o sebe obraz kvalifikovaného právnika známeho tým, že doteraz vyhrával všetky súdne spory. Do kampane išiel v štýle Donalda Trumpa s obrovským  sebavedomím a nekorektným politickým jazykom: Ja som ten, kto zbúra tento nespravodlivý systém. Voliči mu verili, lebo vniesol do kampane silnú emóciu, ale bola to silne polarizujúca emócia, ktorú vytváral skôr intuitívne ako vedome. Za hranou bola kriminalizácia jeho oponentov. Z jeho úst zaznela kognitívna disonancia, keď sa po prvom kole vyhlásil za faktického víťaza volieb, čím zneistil mnohých svojich voličov a sympatizantov. V každom prípade urobil vo voľbách dobrý výsledok ‒ z nuly sa dostal na veľmi slušnú úroveň, a keďže nemal ani bilbordy a nestáli za ním finančné zdroje ani médiá, jeho výkon treba oceniť.

  • Harabin zaujal pomerne veľkú časť voličov. Nemal by zúročiť výsledok v prezidentských voľbách a založiť politickú stranu?

Ak sa Harabinov významný segment voličov nepodchytí v budúcich parlamentných voľbách, iste to bude veľká škoda. Pre budúcnosť by si však mal nechať niekým poradiť a mal by si nájsť priestor na sebareflexiu, lebo jeho model kampane funguje na istých voličov, ale ak chce získať okrem svojich skalných aj mäkšie voličské jadro, mal by sa zamyslieť, zapracovať na sebe. 

  • Pomerne dobrý výsledok dosiahol aj Marián Kotleba. Posilnil tým postavenie svojej strany pred parlamentnými voľbami v budúcom roku?

Keď sa jeho hlasy získané v prezidentských voľbách porovnajú s výsledkom, ktorý dosiahla strana ĽSNS vo voľbách v roku 2016, tak je to teraz o pätnásť-dvadsať tisíc hlasov viac. Zdalo by sa, že jeho strana rastie, ale keď vezmeme do úvahy, že v roku 2016 v parlamentných voľbách prišlo k urnám päťdesiatdeväť percent voličov a v prvom kole terajších prezidentských volieb len necelých štyridsaťdeväť percent, potom extrapoláciou týchto dvoch volieb zistíme, že veľa nezískal, možno by mal len o jedného poslanca viac.

  • Hovorí sa, že „nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky.“ František Mikloško však vstúpil neúspešne do mútnych vôd prezidentských volieb tretíkrát. Dá sa tento jeho exces vysvetliť 
    Matičný politológ Roman MICHELKO

    dajako rozumne?

Reagovať sa dá iba vtipne. Musel sa ako dôchodca asi veľmi nudiť alebo keď bol „prefackaný“ dvakrát, myslel si, že bude uctievaným trpiteľom, ak dostane aj tretiu facku. Zaujímavé je, že vtedy mal a aj dnes má svojich päť percent skalných voličov.

  • Béla Bugár utŕžil dosť veľký debakel. Čo vlastne očakával od svojej kandidatúry? Mal vôbec na to, aby zabodoval?

Pre Bugára bol výsledok ťažkou frustráciou. Očakával, že jeho osobné preferencie budú vyššie ako strany Most ‒ Híd. Realita bola iná, jeho voliči volili racionálne. Keď sa pozrieme na volebnú mapu, tak napríklad v Dunajskej Strede, kde je deväťdesiat percent Maďarov, Čaputová získala päťdesiatsedem percent, kým Bugár len tridsať percent. Jeho voliči vedeli, že nemá šancu a volili radšej Čaputovú, aby ich hlasy neprepadli.

  • Čo to znamená pre budúcnosť?

Bugár to má nahnuté. Most ‒ Híd stratil hlasy slovenských slniečkarov a môže mu pomôcť iba to, že získa časť voličov Strany maďarskej komunity, ktorá je v útlme, ako o tom svedčí alarmujúci výsledok Józsefa Menyhárta, predsedu tejto maďarskej strany. Pre nejasnú politiku Bélu Bugára je to posledné varovanie, ak prelezie do parlamentu, tak len veľmi tesne.

  • Milan Krajniak tiež skončil pod čiarou svojich schopností. O čom svedčí jeho vyslovene zlý volebný výsledok? A prečo výrazne klesol Eduard Chmelár?

Krajniak dosiahol len štvrtinu zisku vlastnej strany a polovicu toho, čo získal politický veterán František Mikloško, hoci bol vo volebnej kampani aktívnejší a oveľa viac si toho odrobil. Poškodil mu hrubý populizmus ‒ konzervatívci dali prednosť staršej verzii toho istého, aj keď je Krajniak Mikloškovým birmovným synom. Mladá a stredná generácia nezosadila starú generáciu konzervatívcov. Chmelár prepálil kampaň, prekoučoval ju, mal zlú stratégiu, oslovoval protichodné skupiny voličov. V zahraničnej politike vystupoval z hľadiska protestných voličov dobre ‒ kritizoval NATO, ale na druhej strane liberálne témy, gender ideológia a promigračná rétorika mu u tejto veľkej voličskej skupiny ublížili. Súťaž s Čaputovou o jej slniečkarov bola vopred prehratá vec a nemohlo mu to priniesť ani najmenší zisk z okruhu voličov Štefana Harabina, ktorý mal jednoznačný a jednosmerný ťah na bránku.

  • Zuzanu Čaputovú volila najmä mládež. Čím si to vysvetľuješ?

Veľa tu zohrala liberálna výchova v školách, kde si podávajú kľučky úderky z Denníka N, aktivisti ako Smatana a Benčík, ktorí vymývajú mozgy mladým začínajúcim voličom. Čaputovej kampaň bola zacielená práve na týchto voličov, mala to dobre pripravené. Prezentovala sa ako nová sympatická tvár, ktorá má čím osloviť mladých ľudí fungujúcich na emóciách, a nie na racionalite. Bola pre nich tá správna kandidátka, veď chodí na Pohodu tak ako Kiska, zúčastňuje sa na protestných zhromaždeniach mládežníckej iniciatívy Za slušné Slovensko, je liberálka tak ako väčšina z nich ‒ nuž prečo by ju nevolili.

  • Voľby sa nakoniec skončili výsledkom päťdesiatosem percent pre Čaputovú a štyridsaťdva percent pre Šefčoviča. Volebná účasť klesla zo štyridsiatich ôsmich percent na štyridsaťdva percent. Prečo to dopadlo práve tak?

Pravdupovediac, očakával som plus-mínus tri možné výsledky. Ten najhorší bol šesťdesiat ku štyridsať na prospech Čaputovej, čo by znamenalo výraznú prehru. Pri troche optimizmu a mobilizácii voličov som očakával výsledok 55 ku 45 na prospech Čaputovej, to by bola dôstojná prehra. No a nevylučoval som ani volebný zázrak, aj keď som ho nepredpokladal. Nakoniec sa výsledky prezidentských volieb priblížili skôr k tej horšej prognóze. Kto za to môže? Niet pochýb, že aj demobilizačná kampaň Harabina a čiastočne aj Kotlebu. Aj preto účasť klesla o šesť percent. Treba však zdôrazniť, že úspešná bola len čiastočne. Nakoniec sa ukázalo, že až sedemdesiat percent voličov Harabina  išlo voliť, z toho osemdesiatpäť percent dalo hlas Šefčovičovi. U Kotlebu to bola asi polovica, ale čo nepochopím, je, že až tridsať percent z nich dalo hlas Čaputovej. Ak národné a tradičné sily tak ľahko naskočia na argument „lebo Fico“, potom je to naozaj veľmi zlé. Otázne je, či vôbec mal kandidát s podporou Smeru šancu vyhrať. Ukazuje sa, že momentálne asi nie a vôbec nezáleží na jeho kvalitách. Na výhru dnes aj pred piatimi rokmi stačilo, že kandidát v druhom kole nemal  nijaké väzby na Smer. Bohužiaľ, to je tristná realita našich dní.

  • Čo nás čaká po víťazstve tejto dobrej víly, známej z pezinskej skládky, ktorá nahradí dobrého anjela v úrade slovenského prezidenta?

Aby som bol trochu optimistický ‒ horšie ako za Kisku to určite nebude. Je jasné, že to nebude zmena, samozrejme, hovorím o ideovej kontinuite s doterajším nájomníkom prezidentského paláca. Je otázne, či si nechá aj nejakých ľudí z Kiskovho poradného zboru. Nazdávam sa, že nebude tak hrubo lámať ústavu ako právny poradca Mazák, nebude taká agresívna, nie je konfrontačný typ, bude viacej autonómna, bude menej aktivistická prezidentka, ako bol Kiska. Keď dostala otázku, či by poverila Roberta Fica zostavením vlády, ak by vyhral v parlamentných voľbách, odpovedala, že by akceptovala vôľu voličov. Nemyslím si, že by sa dopúšťala takých obludností ako jej predchodca. Myslím si, že bude reprezentovať Slovensko ako istý typ politického naratívu, istého videnia sveta, ktorý je liberálny, ktorý má však aj agresívne podoby, aké sme mohli vidieť v prejave známeho gymnazistu schopného strieľať vlastenecky orientovaných Slovákov. Nehovorím, že Čaputová takto rozmýšľa, ale bude to posilnenie pre tých, čo si myslia, že ich nezmieriteľný liberálny pohľad na svet je jediný správny.

Zhováral sa Ľudovít ŠTEVKO ‒ Foto: archív SNN - Karikatúry: Ľubomír  KOTRHA



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.