Martin JARINKOVIČ ‒ Foto: internet
Koncom minulého roka uplynulo už dvadsaťpäť rokov od mierovej dohody, ktorá ukončila najstrašnejšie krviprelievanie v Európe od ukončenia druhej svetovej vojny. Ťažko skúšaná Bosna a Hercegovina ňou uzavrela vojnový konflikt v rokoch 1992 ‒ 1995, ktorý si vyžiadal stotisíc mŕtvych a dva milióny utečencov. Napriek tomu, že málokto vtedy veril v jej trvalosť, štvrťstoročie od jej parafovania dokázalo jej efektivitu. Napriek tomu je dnes terčom častého spochybňovania. Bez nej by však nebolo ani nebude Bosny. Všeobecná rámcová zmluva pre mier v Bosne a Hercegovine predstavuje výsledok amerického angažovania do riešenia vojny v bývalej Juhoslávii. Politické rokovania zúčastnených predstaviteľov strán konfliktu, prebiehajúce pod patronátom USA na americkej vojenskej základni Wright-Patterson pri Daytone, sa skončili 21. novembra 1995 a dohodu, ktorá z nich vzišla, slávnostne parafovali 14. decembra 1995 v Paríži. Do dejín vošla zjednodušene ako Daytonská mierová zmluva. Tento rámcový dokument obsahuje jedenásť príloh. Najdôležitejšou z nich je príloha č. 4, ktorá obsahuje znenie ústavy Bosny a Hercegoviny. Ústava definuje krajinu ako demokratický štát s troma konštitutívnymi národmi: Bosniakmi (bosnianskymi moslimami), Srbmi a Chorvátmi. Podľa ústavy krajina pozostáva z dvoch entít ‒ bosniansko-chorvátskej Federácie Bosny a Hercegoviny a Republiky Srbskej v pomere 51 k 49 percentám celkovej rozlohy krajiny. Neskôr bol dodatočne definovaný osobitný status strategicky dôležitého regiónu Brčko – dištrikt Brčko.
■ ŤAŽKÝ KOMPROMIS
V diskusnej relácii OKO Rádiotelevízie Srbska moderátor Gorislav Papić použil na opísanie výsledku vojny v Juhoslávii podobenstvo, podľa ktorého Chorváti porazili Srbov, Srbi moslimov (Bosniakov) a moslimovia Chorvátov. Aj tento polovážny model s istým nadnesením odzrkadľuje komplikovaný prepletenec vzťahov, ktorý sa odrazil aj vo výsledku vojny. Správa o Daytone priniesla v prvom momente pre väčšinu bosnianskej populácie úľavu bez ohľadu na národnosť. Dayton predstavoval ťažký kompromis, pri ktorom každý niečo stratil, aby získal mier. Najviac nespokojní zostali bosnianski Srbi. Ako spomína v chorvátskom dokumentárnom filme generál Wesley Clark, k uznaniu dohody ich dotlačil Slobodan Milošević. Ten sa ukázal ako oveľa prezieravejší než vtedajšie vedenie bosnianskych Srbov. Podľa Clarka počas rokovania Milošević dosiahol, čo sa dalo. Vedel, že ak by nedospel k dohode, bolo by len otázkou času, keď by pričinením Američanov Srbi stratili všetko. A naozaj, metropolu bosnianskych Srbov Banja Luku pred pádom zachránil len zásah Američanov. Bosnianski Srbi v tom čase ešte v šoku zo zmeny pomerov na frontovej línii nepochopili, že Dayton im síce berie Sarajevo, ale chráni ich pred osudom Srbov v Chorvátsku. Bosniaci v eufórii z konca vojny boli voči Daytonu nastavení oveľa pozitívnejšie než Srbi. Postupne však u nich kritické vnímanie prevážilo. V ich naratíve sa Dayton pretvoril na symbol legalizácie územných výdobytkov „veľkosrbskej agresie“, „genocídy“, ako aj neúspechu projektu vytvorenia vlastného národného štátu. Chorvátska nespokojnosť s Daytonom, ktorý im na rozdiel od Srbov negarantoval vlastnú entitu, postupom času tiež rástla. Zvlášť po tom, čo ich postupne začali väčšinoví Bosniaci vo federácii minorizovať. S odstupom času sa, paradoxne, najväčšími zástancami Daytonu stali bosnianski Srbi, ktorým poskytol inštitucionálny rámec garantujúci v spoločnom štáte pomerne samostatný vývoj. Srbi sa tak stali najväčšími obrancami Daytonu proti čoraz častejším snahám predstaviteľa medzinárodného spoločenstva o jeho okresanie na prospech unitarizácie.
■ MOCNÍ PROTEKTORI
Príloha č. 10 zmluvy definuje za hlavného garanta demokratického vývoja krajiny vysokého predstaviteľa medzinárodného spoločenstva, ktorý má dohliadať na aplikáciu mierovej dohody do praxe. Tým sa stal de facto hlavným arbitrom s postavením nadradeným demokraticky voleným zástupcom konštitutívnych národov. Práve privilegované postavenie tohto úradníka OSN v kombinácii s tradičnou protisrbskou zaujatosťou vytvárali najmä na srbskej strane veľkú nespokojnosť s existenciou tohto úradu pôsobiaceho mimo demokratického rámca zriadenia krajiny. Pozíciu tohto „protektora“ ešte dodatočne posilnili tzv. Bonské splnomocnenia, ktoré z tohto úradníka učinili priam diktátora. Pre ilustráciu možno uviesť, že vysoký predstavitelia, ktorých sa vystriedalo za ten čas sedem, svojvoľne odvolávali ministrov, poslancov, riaditeľov štátnych inštitúcií či dokonca aj predsedu vlády Republiky Srbskej. Najmenej akčný z nich bol v tomto smere práve Miroslav Lajčák, ktorý v tejto funkcii pôsobil v rokoch 2007 – 2009.
■ BUDÚCNOSŤ MIERU
Kým v Banja Luke deň podpisu Daytonu slávia ako štátny sviatok, v Sarajeve si ho ani nepripomínajú. Sarajevo otvorene nastoľuje potrebu revízie či odstránenia Daytonu. Za ich úsilím sa neskrýva nič iné ako úsilie o pretvorenie Bosny na krajinu Bosniakov. Táto situácia prispela k preskupeniu síl. Spojenectvo Bosniakov a Chorvátov sa skončilo. Namiesto neho teraz Chorváti čoraz viac spolupracujú so Srbmi, ktorí podporujú ich požiadavku na vytvorenie tretej entity. Sarajevo o takomto riešení nechce ani počuť, namiesto toho lobuje na Západe za potrebu zrušenia vnútorného členenia krajiny na kantóny a entity. Pochopenie nachádza v časti západných elít, ktoré môžu unitarizáciu Bosny klásť ako podmienku vstupu do EÚ. Politickí lídri Bosniakov v tejto situácii veľké nádeje vkladajú aj do J. Bidena. Pred nádejami Sarajeva však varoval rezolútne srbský líder Milorad Dodik, podľa ktorého skôr než sa dočkajú unitarizácie, dôjde k rozpadu Bosny.V tejto súvislosti treba zdôrazniť hrozbu rozkývania spoločnej lode, na ktorej sa nachádzajú tak Bosniaci, ako aj Srbi a Chorváti. Avantúra Západu s podporou nacionalizmu Bosniakov by sa mohla opäť premeniť na nebezpečnú hru so zápalkami na balkánskom „sude s pušným prachom“.
Text k obrázku:
Signatári Daytonskej mierovej zmluvy, ktorá sa stala nádejou mieru na Balkáne. Zľava doprava: Slobodan Milošević, Franjo Tuđman a Alija Izetbegović