Otvorte okná a nadýchajte sa! Cítite jar? Aj tisíce kilometrov odtiaľto ju zavoňali vtáci. A podľa neomylného kalendára v ich malých hlávkach sa vydali na ďaleký let do rodných hniezd... S presnosťou družicových navigátorov sa nasmerovali celé kŕdle. Rozhodli sa jednomyseľne, bez názorových zoskupení a zbytočných debát. A pritom v jednom kŕdli sú ich niekedy tisíce. Preleteli africké púšte aj vlny Stredomoria, aby znova zlietli na pár hodín odpočinku. Nakŕmili sa muškami, červíkmi, ako kto, podriemali, ráno sa napili rosy a znova do výšav! Až kdesi nad Tisou sa ich mračno začalo rozpadávať na kŕdle, ktoré nabrali kurz na svoje Slovensko, do svojej doliny, hája, dediny a mnohé až do rodného hniezda.
Večná záhada. Nikto nevie, ako sa tam kdesi pri rovníku organizujú, ako vystihnú ten správny čas, nech by tam ďaleko bolo akékoľvek počasie, ako sa nasmerujú a ako trafia domov? Veď povážte? Polohy hviezd sa menia. Geomagnetizmus je premenlivý. Éter je plný rádiových, radarových a telefónnych vĺn, džungľa internetových spojení na zbláznenie! Vzdušné dráhy vtáctva pretína tisíce lietadiel. Krajina sa mení, kde boli lúky, tiahne sa diaľnica, kde bolo bralo, stojí televízna veža, kde bol chrám, je tanková základňa, kde sa rozprestieralo mesto, iba rozvaliny a odpaľovacia rampa...
■ NÁHLIVÉ SLUKY
Aj tento rok prvé prileteli sluky. Mekot kŕdľa počuť doďaleka, aj za nečasu. Hlúpe ako husi. Musia celému svetu oznámiť, že sú tu, aby sa už zajtra ráno mohla začať poľovačka. Vzápätí prídu kačice. Háklivejšie na počasie. Ak ich po ceste chytí zima, zľaknú sa, že doma bude ešte chladnejšie, tak prečkajú aj týždeň na niektorom teplom jazere v okolí Stredozemného mora. Najmä ak majú namierené na sever od nás. Tie tatranské akoby presne vedeli, kedy na plesách zmizne ľad. Niekoľko rokov som si ich všímal – keď sa roztopila posledná kryha na Štrbskom plese, v tú chvíľu prileteli a už ich nebolo – zaliezli do húštiny, každý pár do svojej. Pripravené na lásku a zachovanie rodu. A keď raz začiatkom júna pôjdete okolo plesa, hrdé mamičky sa vynoria spod konárov, tichučko šliapu vodu a za nimi sa rovnako potichu šinie po hladine, takmer nerozčerenej, dlhý rad kačiatok, jedna báseň!
Sluky, kačice, divé husi sú na skorý prílet správne oblečené, ľahko im prísť hoci aj v marci. Pod perím majú ešte drobné páperie, hotové paplóny, a na ritke žľazu, ktorá vylúči toľko tuku, koľko treba, aby sa im studená voda nedostala na pokožku. O čo teda sú odvážnejšie strnádky, trasochvosty a drozdy, tie si tu zvyknú spievať už okolo Veľkej noci, ak len nie je priskoro. Konečne sú tu naši elegáni vo fraku – lastovičky. Po celej ceste dúfajú, že im vietor alebo človek nezhodili hniezdo. Najradšej totiž bývajú vo svojom starom obydlí. A ak by bolo na maštali sedem lastovičích hniezd pri sebe, každá lastovička vie, ktoré je to pravé. Až potom sa nad komínmi, stožiarmi a jednou vežičkou Devínskeho hradu zabelie bocianí pár.
■ NEBESKÍ ONESKORENCI
Až do začiatku júna sa budú vracať tí, čo zimovali najďalej, až kdesi pri rovníku. Nie preto, že im cesta trvá dlhšie, to by bola otázka troch-štyroch dní, ale zvykli si na väčšie teplá, doma by ich na Pankráca, Serváca a Bonifáca oziabalo. Medzi nich patrí povedzme dážďovník. Podobá sa na lastovičku, aj si ho s ňou pletieme, jemu to však neprekáža. Zodpovedne nám oznamuje, že sa blíži dážď. On sám to nemusí vedieť, neviem, či to vie, ale vedia to mušky – a začínajú lietať nízko pri zemi, aby sa včas ukryli pred sprchou z oblakov. A dážďovník, tento fenomenálny letec, pikuje z výšky a nízko pri zemi otvoreným zobákom loví jarné mušky – fí, a zase letí dohora, majstrovsky zvládne loping – a pikuje za ďalšou muškou či komármi, čo sa vynorili pred dažďom. Elegantný, len šosy na svojom fraku má trochu kratšie ako lastovička.
A keď sme ju už spomenuli, neverili by ste, že nejedna lastovička vykoná tritisíckilometrový let aj tridsaťkrát za život! Veď povážte: žije štrnásť-pätnásť rokov, každý rok vykoná dva medzikontinentálne lety... Ak sa teda dožije staroby, ak ju neuloví predátor, ak nepadne pri veľkom sťahovaní do sietí, ak sa neobtrie o vysoké napätie, ak nezhltne mušku postriekanú pesticídom, nezrazí ju výbuch bomby nad Sýriou alebo guľometná paľba v Ugande, nezrazí ju búrka ani brok, aj pätnásty raz priletí do svojej rodnej obce a do toho istého hniezda, kde ju jej rodičia vysedeli a kde prvý raz vysedela mláďatá...
■ JUŽANSKÉ MASAKRY
Pomaly je to štyridsať rokov, čo ochrancovia prírody v Taliansku a Grécku začali veľkú kampaň proti lovcom prelietavého vtáctva, ale úprimne povedané, veľmi to nepomohlo. Najmä v severnom Taliansku je všetko takmer po starom, hádam len lapanie do obrovských sietí sa obmedzilo – ich montáž trvala dlho a siete boli viditeľné zďaleka, karabinieri stihnú zasiahnuť. Strieľa sa však naďalej. Tradícia. Frajerina. Chlap sa chce ukázať, že trafí malé vtáča za letu. Ročne sa v Toskánsku, v Regio Emilia, Lombardii, ale vlastne na celom talianskom severe predá stopäťdesiat miliónov nábojov a asi šesťstotisíc Talianov každú jar zachváti amok. Strnádky, pinky a škovránky sa objavujú na stoloch lovcov a na jedálnych lístkoch drahých talianskych reštaurácií. Podávajú sa na vavrínových listoch, v marseillskej omáčke, pokvapkané cesnakovým jogurtom a prikryté vetvičkou rozmarínu. Tu a tam naplnené brokmi.
Pred niekoľkými rokmi to boli hotové masakry. To, keď sa vtáčkovia lovili do sietí. Unavený roj pristával na pár hodín odpočinku, vyčerpanosť vždy znižuje prah obozretnosti. A s tým „lovci“ rátali. A tu namiesto úľavy v korunách pínií či olív sa tisíce vtáčkov trepotalo v pasci. Ani po zákaze lovenia do sietí zo strany talianskeho ministerstva poľnohospodárstva a životného prostredia, ktoré túto genocídu chcelo prekaziť, oblastné vlády v Lombardii a Friuli výnos neuznali. Až na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia pod tlakom ochranárov prírody doma i vo svete prijali opatrenia na ochranu trinástich druhov spevavého vtáctva. Nik však nevie garantovať, že sa aj dodržiavajú. A kto by aj, prosím vás, skúmal, či je v sieti spevavé vtáča, či patrí medzi tých trinásť chránených, a ak áno, kto ho vytiahne von a povie mu, prepáč, kamarát, nepatríš do siete ani na pekáč, leť si, maličký...: Obrat talianskeho lovectva dosahuje takmer miliardu eur. A neodskáču si to len srny, diviaky či zajace. Veď na jedného talianskeho zajaca pripadá v Taliansku päťdesiatdva poľovníkov. Sú tu však vtáky!
■ DRAMATICKÉ NÁVRATY
Odlety nie sú také riskantné, dramatické sú návraty. Na jeseň, keď sa sťahovavé vtáctvo chystá na veľkú cestu, počasie je zväčša ustálenejšie. Jastraby, orly, sokoly, myšiaky majú ešte čo loviť, operence ich nezaujímajú. Návraty domov sú však plné hrôz.
Siete, guľky, broky, smršte, cyklóny, dravce, neskorá metelica... Pred šesťdesiatimi piatimi rokmi pri svojom návrate z Južnej Ameriky zahynulo v kanadskej provincii Alberta naraz stotisíc divých kačíc. Po päťtisíckilometrovom lete im do cieľa chýbalo tristo až päťsto kilometrov. Mŕtve vtáky pokryli sedemhektárové pole.A predsa sa vracajú domov. Rok čo rok. Po celý svoj život. Aljašský kulík zimuje v Mexiku. Vzdialenosť štyritisíc kilometrov prekonáva za dva dni. Letí bez zastávky. Z našich vtákov je najpomalšia pinka. Letí rýchlosťou do päťdesiat kilometrov za hodinu. Sokol sťahovavý má rýchlosť šesťdesiat kilometrov. Pikuje však rýchlosťou stošesťdesiat až dvesto kilometrov. Kačice si stabilne udržujú rýchlosť sedemdesiat kilometrov za hodinu. Dážďovník je stíhačka – superman. Dokáže dosiahnuť rýchlosť stoštyridsať kilometrov za hodinu. Jediný vták vie zaradiť spiatočku: kolibrík. Aj vo vytrvalosti sú veľké rozdiely. Bocian denne preletí najviac dvesto kilometrov. Počas dňa niekoľkokrát pristane, ak zazrie močarisko. Prebrázdi ho a nasýti sa. Slávik preletí za deň päťsto kilometrov a ak má vietor v chrbte, sto kilometrov si pridá. Nech však letia domov dva týždne alebo len štyri dni, neuhnú zo smeru. Domov je pre nich kompasom.
■ VEČNÉ TAJOMSTVO
Sťahovanie vtákov je večné tajomstvo prírody. Vedci sa zhodujú, že v húštine najrozličnejších vĺn a signálov, magnetických síl a nahustenej biosfére je to čoraz väčšia záhada. Ako je ich spev očarujúcou hudbou a ich hniezda technickým dielom. Vezmite si našu mlynárku – hniezdo si uvije z pavučín, aj z vlaňajších. Alebo trsteniarik. Pred rokmi sme jeho staviteľské umenie obdivovali s kolegom reportérom a fotografom Jankom Grešom pri Parížskych jazerách pod Novými Zámkami. Dom si utká medzi dvoma steblami trstiny – a potom sa celé leto hojdá ako dôchodca v kresle vo vánku nad vlnkami jazera, žmúriac do slnka. Balada...
Kukučka má iné starosti. Keď sa na lodiach moreplavcov dostala z Ameriky do Európy, žila s bizónmi v zaujímavej symbióze. Vyberala im z hrubej kože parazity. Pre bizóny to bola úľava, pre kukučky živobytie. Bizóny sa hnali krajinou – a kukučky s nimi. Len keď sa zvery pokojne pásli, mohli si kukučky dovoliť chvíľu milovania. A znova museli plniť svoju úlohu na bizóních chrbtoch. Ani len vajíčka nemali kde vysedieť. Zostávala jediná možnosť – na chvíľu odskočiť a zniesť vajíčko do cudzieho hniezda. A spoliehať sa, že neznáma macocha vajíčko vysedí, malého nakŕmi a naučí lietať. A cválala na bizónovi ďalej. Bizónov u nás niet, ale kukučí zvyk, ktorý sa stal genetickou výbavou, zostal: dodnes znáša vajcia do cudzieho hniezda.
Keď si človek ľahne do trávy a počúva vtáčie matiné, zacíti harmóniu ich sveta. A pritom, vidíte, aj ich svet je plný drám. Korunovaný sarkazmom: najkrutejšie pre nich sú návraty.
Neváhajte. Otvorte okno a nadýchnite sa zhlboka. Zacítite to, čo vtáci zavoňali tisíce kilometrov odtiaľto – ide jar. A nech by ich na ceste do vlasti čakali najväčšie útrapy, dokonca aj smrť, vzlietnu.
Ján ČOMAJ - Foto: archív SNN