Dr. Jozef Buday - kresťanský a národný

thumbnail

Častou chybou je, že historické osobnosti sa posudzujú kritériami dneška. Pôsobenie v školách, vo verejných či v straníckych funkciách, vyššie vzdelanie, tituly – to všetko sa môže z hľadiska dnešného sveta zdať banálne. Od toho je len krok k podceňovaniu ich zásluh a zabúdaniu na nich. V úplne inom svetle sa nám však ukážu, ak si uvedomíme pomery, v ktorých pôsobili.

Jedným z takýchto velikánov prvej polovice 20. storočia bol Dr. Jozef Buday – vzorný kňaz, špičkový vzdelanec a rečník, spisovateľ, prekladateľ, ochotník, sociálny pracovník, pokračovateľ najlepších tradícií bernolákovskej a štúrovskej generácie. V tomto roku si pripomíname sedemdesiatpäť rokov, teda trištvrte storočia od jeho smrti.

Činnosť Dr. J. Budaya je tiež dôkazom toho, ako úzko bol kedysi prepojený kresťanský a národný prvok. Toto spojenie, žiaľ, v dnešnej katolíckej cirkvi, presnejšie v klére a najmä v episkopáte, už prakticky neexistuje. Národné sa tu pokladá za príťaž, za čosi prežité a nepotrebné.

Deliaca čiara medzi slovenskými politikmi v prvej Č-SR šla nielen cez stranícku či konfesionálnu príslušnosť, ale aj cez ich postoje pred 28. októbrom 1918. Podľa nich sa určoval tábor tzv. predprevratových a poprevratových Slovákov. U prvých bol verejne známy ich slovenský zástoj ešte v časoch maďarizácie. Pokiaľ ide o Jozefa Budaya, patril jednoznačne k prvému prúdu.

Po roku 1945 upadol do nemilosti česko-slovenských komunistických režimov. Nečudo, ako presvedčený kresťan a teológ odmietal každú násilnú zmenu, každú revolúciu a namiesto ideológie triedneho boja presadzovaného marxistami preferoval zákonné riešenia a princíp kresťanskej solidarity. Navyše bol členom a funkcionárom (Hlinkovej) Slovenskej ľudovej strany.

Toto negatívne vnímanie pokračuje aj v časoch dnešného liberalizmu. V očiach novodobých inkvizítorov, akými sú protislovenské liberálne médiá, je už samotná funkcia v HSĽS smrteľným hriechom, ktorý nie je možné odčiniť nijakou inou záslužnou činnosťou.

Azda aj preto ako možno jediný významný predprevratový Slovák nemá dodnes – s výnimkou ulice v Nitre – dôstojnú hmotnú pamiatku. V tomto smere na neho zabudli tak rodný Trenčín, ako aj Moravské Lieskové, Leopoldov či ostatné obce, v ktorých pôsobil.

Nepochybujeme o tom, že ak by J. Buday nebol funkcionárom HSĽS, ale komunistickým funkcionárom, Čechoslovákom či maďarónom, mal by dnes na Slovensku minimálne bustu či pamätnú tabuľu. Azda aj v hlavnom meste SR, a možno priamo pred úradom vlády či pod oknami prezidentského paláca, ako to majú niekdajší funkcionári KSČ. Aj to patrí medzi trpké paradoxy dneška a svedčí o konfúzii hodnôt, aká v SR dnes vládne...



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.