Dráma v Bratislave vrcholila vo februári 1919

thumbnail

Predjarie na Slovensku pred sto rokmi v znamení odporu Maďarov. Začiatkom roka 1919 bratislavskí Nemci postupne pochopili nezvratnosť situácie a zväčša sa jej snažili  prispôsobiť, aspoň tí, čo bývali v meste a vinohradníckom okolí.  Petržalskí Nemci sa ešte nádejali, že územie za Dunajom pripadne do Maďarska, vysúdia si ho Rakúšania alebo sa stane  medzinárodným koridorom. Odpor väčšiny maďarských meštiakov však každým týždňom rástol. Akoby im nedávna streľba na legionárov  a slovenských dobrovoľníkov  pred mestskou tržnicou dodala odvahu a chuť riskovať. Napriek sprísneným nariadeniam o pohybe a zhromažďovaní. „Ako môže ‚buta Tóth‘ ‒ sprostý Slovák, vládnuť? pýtajú sa buriči v jednom letáku.  V inom letáku sa píše o Dunaji ako „prastarej maďarskej rieke“, ktorú nikto nemôže darovať  Prahe. Vláda v Budapešti rozvratníkov v týchto nezmysloch  podporuje.

■ ORGANIZOVANÝ ROZVRAT

Budapeštiansky splnomocnenec novej česko-slovenskej vlády, slovenský diplomat Ivan Krno 15. februára 1919 posiela pražskému ministerstvu zahraničných vecí správu o tom, akými prostriedkami sa Maďari usilujú oklamať účastníkov mierovej konferencie v Paríži: historický výmysel za výmyslom, spoliehajúc sa, že diplomati víťazných veľmocí sotva poznajú dejiny strednej Európy. Uviedol aj dôkazy, že odchod maďarských pracovníkov pôšt a železníc bol organizovaný v Pešti a všetci zamestnanci, ktorí opustili svoje miesta na Slovensku, mali v „anyaországu“, materskej krajine, okamžite sľúbené  miesto aj s odmenou a uhradením na Slovensku neodpracovaných dní. Neodišli však len ľudia. Maďarskí rušňovodiči vzali so sebou do Maďarska z približne osemsto lokomotív šesťstoosemdesiat, poškodili ďalších päťdesiat, takže na Slovensku bolo vo februári 1919 iba sedemdesiat lokomotív, zväčša tých, ktoré boli v dielňach vo Zvolene a  Vrútkach na opravu. Poštoví úradníci maďarskej národnosti neraz pri odchode demontovali telegrafické zariadenia a na ich miestach nechávali lístok: „ Boli sme a zostaneme majetkom maďarskej vlády!“

■ NADBIEHANIE TALIANOM

Bohaté prešporské rodiny sa medzitým spriatelili s talianskymi dôstojníkmi, ktorí velili našim jednotkám. Mladým Talianom, obyčajne z panských rodín, dobre padli pozvania  na nedeľňajší obed od bohatých maďarských šľachticov a mešťanov. Tí sa v tom celú zimu priam pretekali, núkajúc pritom pánom oficierom do pozornosti svoje dcérušky. Vyťahovali zo starých zásob  fľaše dobrých koňakov a škatuľky cigár a kŕmili hostí  vymyslenými historkami o „česko-slovenských ukrutnostiach“, o tom, ako vraj legionári znásilňujú dievčatá z „dobrých rodín“, pričom treba povedať, že práve legionári, ale aj českí Sokoli  a slovenskí dobrovoľníci boli vzorom vojenskej disciplíny, morálky a oddanosti republike.

Situácia ešte aj vo februári bola taká napätá, že minister pre správu Slovenska Dr. Vavro Šrobár zariadil asi pre štyridsiatich vedúcich pracovníkov ministerstva ubytovanie v rekreačnej oblasti Harmónia nad Modrou, lebo boli oprávnené obavy o ich zdravie a život. Nebezpečnou silou sa stali aj doteraz viac-menej pasívni študenti maďarskej národnosti,  podnecovaní maďarskou propagandou a takými udalosťami, ako bol útok na  česko-slovenských vojakov pred bratislavskou tržnicou. Uvedomme si, že najmä stredné a vysoké školy boli  takmer čisto maďarské. Na strojníckej a elektrotechnickej priemyslovke na dunajskom nábreží, hneď vedľa vládnej budovy,  boli z dvoch stoviek študentov len štyria Slováci.  Práve táto škola sa stala jedným z ohnísk maďarského vzdoru.   A keď legionári vyšetrovali, kto dáva v noci signály maďarským vojskám v Petržalke, zistili, že sú to riaditeľ  školy Ing. Arpád Bejczy a jeho školník. Oboch hneď zatkli.

■ IGNOROVANIE HRANÍC

Maďari ignorovali medzinárodne určenú demarkačnú čiaru ‒ a nielen v Bratislave.  Vo februári ju pokojne prekročili aj pri Nových Zámkoch a Lučenci, tu vnikli na územie Česko-Slovenska vyše dvadsať kilometrov a vyhnať ich musela armáda. Všade, kde maďarské vojská vnikli na slovenské územie, prvé, čo urobili, vymietli silá do posledného zrna, sklady potravín do posledného vreca zemiakov a sklady uhlia dočista. Nedostatok rušňov a železničných vagónov spôsobil, že napriek hrozbe zimy a hladu na staniciach hnili alebo mrzli vagóny zemiakov a cukrovej repy, uhlie si rozoberali ľudia z okolia. Továrne postupne prestávali pracovať. Rapídne rástla nezamestnanosť. Hrozilo, že poľnohospodári nebudú mať osivo na jarný výsev. Štyri mesiace po vzniku republiky hrozil v jej východnej časti spoločenský rozklad. Ak sa tak nestalo, treba vzdať úctu všetkým, ktorí v tom čase stáli  na zodpovedných miestach  politickej a hospodárskej správy  štátu. A keďže najhoršia situácia bola práve v Bratislave a okolí  tak  najmä županovi Zochovi.

■ OSOBNOSŤ  ŽUPANA

Talianski legionári na bratislavskom moste zo strany mesta.

Voľba Samuela Zocha za župana bola veľkým šťastím pre Bratislavu pri jej vstupe do moderných česko-slovenských dejín. V kritickom čase pre Česko-Slovensko, a tým nesporne bol aj čas zrodu nášho spoločného štátu, bol doslova čarodejníkom zmiernenia maďarského odporu. Venujme mu teda aspoň pár viet. Narodil sa v roku 1882 v rodine evanjelického kňaza v lazníckej dedine Cerovo pri Krupine; v kritickom čase mal teda len tridsaťšesť rokov. Základnú školu vychodil v rodisku, gymnázium v Banskej Bystrici, teológiu vo Viedni. Bol kaplánom v Novom Sade a od roka 1908 farárom a správcom známeho sirotinca v Modre, pričom ešte redigoval populárny cirkevný časopis Stráž na Sione. Voľne hovoril aj po maďarsky, nemecky, francúzsky a srbochorvátsky. Medzi jeho najbližších priateľov patrili poprední matičiari, najmä Štefan Krčméry, ďalej spisovateľ a kolega  kňaz Martin Rázus, profesor švajčiarskej technickej univerzity Kornel Stodola, novinár a politik Milan Hodža a národovec Matúš Dula. V roku 1918 sa stal bratislavským županom. Po prekonaní krízy na začiatku roka 1919 sa na protest proti politike pražskej vlády vzdal verejných funkcií, prijal navrhované miesto evanjelického biskupa a na naliehanie národovcov zostal  poslancom parlamentu.  Je po ňom pomenovaný horský hotel ‒ Zochova chata v Modre-Harmónii, a ulica v Bratislave. Jeho stopa v našich moderných dejinách je trvalá, hoci aj nežil dlho. Umrel štyridsaťpäťročný.

■ ČARODEJNÍK ZMIERU

Až takéto prívlastky si Samuel Zoch vyslúžil za svoje pokojné správanie a nekompromisné rozhodovanie v tú kritickú zimu na začiatku roka 1919. Nikto si ho nepamätá, že by bol zdvihol hlas alebo že by bol hoci aj v najkritickejších chvíľach stratil svoj optimizmus. Okruh priateľov upokojoval ubezpečovaním, že aj nepriateľsky ladení Maďari popustia zo svojej agresivity, keď zistia, že im nikto nechce škodiť a že ak si nájdu miesto v novom zriadení, môžu slobodne tvoriť, učiť, podnikať, pracovať ako predtým.

Na 21. februára 1919 zvolal zasadanie mestskej rady s tým, aby pokojne a bez emócií uzavreli prípad ozbrojenej vzbury z 12. februára pred tržnicou. Prítomných bolo päťdesiattri členov, okrem niekoľkých dosadených členov všetko poslanci ešte z čias monarchie. Niektorí, čo si chceli udržať posty aj naďalej, sa vo svojich vystúpeniach usilovali situáciu zľahčovať, vysvetliť ju ako nedorozumenie, dokonca niektorí prekrúcali jej vývoj ‒ vraj vojaci začali strieľať do ľudí, a tak sa demonštrujúci bránili. Ako bývalo zvykom za monarchie, Maďari hovorili po maďarsky, Nemci prešporskou nemčinou.  Zoch odpovedal Maďarom po maďarsky, Nemcom po nemecky a nakoniec mäkkou  hontianskou slovenčinou  minútu po minúte opísal udalosť bez vzrušenia, pokojne, bez hrozieb, čím všetkým vyrazil dych. Reč uzavrel krátkou úvahou v troch jazykoch: múdry človek musí vedieť, že nemá význam sa vzájomne obviňovať. Občania a vláda nesmú stáť proti sebe, inak to bude na škodu aj jedným, aj druhým a Bratislava sa nápravy nedočká. Môžu mu veriť, lebo neprišiel medzi nich ako politik, čo si chce na ich úkor robiť kariéru, ale ako človek, čo sa usiluje o ich spokojnosť. Tá sa dá dosiahnuť len spoluprácou.   Ani raz nezdvihol hlas. Ničím nestrašil. Slovom sa nevyhrážal. A vyhral. Situácia v meste sa začala upokojovať.

■ REAKCIA PEŠTI

V Budapešti sídlila Magyar propaganda bizotság, propagandistické centrum, ktoré hlásalo obyvateľstvu a do sveta, že  Česi násilne obsadili severnú časť Uhorska, felvidék, ktorý historicky patrí a aj bude patriť Maďarsku. V tomto zmysle informovali zahraničnú tlač, neraz dezorientovanú, vlastné obyvateľstvo a takto písali aj maďarské noviny vychádzajúce v Bratislave. Mesto zasypávali letáky. Záškodníci poškodzovali železnice, prerušovali telegrafické spojenia pôšt. Od decembra 1918 do konca februára boli najmä Bratislava,  juh a východ Slovenska pod masívnym tlakom maďarskej propagandy a diverzie. Ozbrojený stret, ktorý vyvolali pred mestskou tržnicou  v polovici februára  v centre Bratislavy, mal za následok osem mŕtvych a tridsaťdva ranených. Nová štátna správa už musela zasiahnuť. Zoch sa postaral, aby zasiahla dôrazne, ale bez zatýkania. Prehľadali sa podozrivé miesta a našlo sa niekoľko skladov zbraní. Jedna slúžka prezradila, že jej panstvo chystá atentát na ministra Šrobára ‒ udanie sa potvrdilo...

Správa mesta, župy a Slovenska odpovedala urýchlenou výmenou vedúcich kádrov v rozličných inštitúciách za Slovákov a Čechov. Začali vychádzať slovenské noviny  a časopisy. Po zimných prázdninách sa dôsledne poslovenčilo školstvo. Urýchlili sa prípravy na otvorenie slovenskej univerzity. Armáda pomáhala pri zásobovaní.To všetko dovedna ubezpečilo verejnú mienku, že Bratislava a Slovensko sú a zostanú trvalou súčasťou česko-slovenského  štátu. Keď sa zdalo, že nová republika to vyhrala na celej čiare, vtrhli k nám z Maďarska hordy Kunových boľševických gárd. To už však je iná téma. O tom niekedy neskôr.

Ján ČOMAJ ‒ Foto: archív SNN