Hodnoty tohto sveta konfrontujú s vlastnou vierou
Vo výstavnej sieni Šarišského múzea na Radničnom námestí v Bardejove je od 4. júla sprístupnená výstava dvoch fotografov – Jozefa Lauruského a Vladimíra Vajsa. Spája ich, ako už názov výstavy napovedá, duchovná cesta za zachytením zážitkov spätých s náboženským životom a obradmi v pravoslávnom prostredí východného Slovenska a mníšskeho rádu na gréckom polostrove Athos.
Fotograf Jozef Lauruský, rodák z Ruského, vysťahovanej a následne zbúranej obce, ktorá ustúpila výstavbe vodnej nádrže Starina, patrí medzi dôverných znalcov tohto prostredia. A keďže občania obce i jeho rodičia boli nábožensky založení, k čomu viedli aj jeho, fotograficky mapoval život pravoslávnych veriacich. Najskôr v svojej rodnej obci, neskôr aj inde na severovýchode Slovenska.
■ OPUSTENÝ KRISTUS
O snímke Ruské 85, ktorou ilustruje svoje úsilie, nám povedal: „Bol krásny slnečný deň. Prišiel som k drevenému krížu a tam som si sadol. Pocítil som nesmierny žiaľ a smútok. Taký, aký cítil môj otec, keď hovoril, že on sa nechce sťahovať. Vtedy som ho pochopil. Sediac pod krížom v zasneženej krajine, prišla na mňa taká clivota, že som nebol schopný zdvihnúť fotoaparát a fotografovať. Ten kríž pri dome bol nádherný. Dom ešte stál, ale už nemal strechu, okná boli rozbité. Len jabloň, kríž a pod krížom kuchynský stôl, na ktorom bola kopa snehu. Vietor naň naniesol závej. Samo osebe to bolo pôsobivé. Isus Christos tam stál opustený.“ K náboženstvu manželia Lauruskí viedli aj svoje deti. Dcéra Tatiana vyštudovala Pravoslávnu bohosloveckú fakultu, učí náboženstvo, je manželkou duchovného ‒ protojereja Igora Kerekaniča. Dokonca sám Jozef Lauruský v mladosti uvažoval, že sa stane kňazom. Osud chcel ináč, ale aspoň prostredníctvom fotoaparátu zachytáva premeny náboženského života v pravoslávnom prostredí. Na výstave je aj snímka z obce Varadka pri Bardejove, kde na sviatok Bohojavlénija si miestni veriaci v potoku brali vodu, ktorú predtým kňaz posvätil. Spomenul si, ako duchovný otec Andrej Mikulaško svätil vodu v Ruskom na Ciroche a veriaci si ju brali domov. V Humennom už vodu nechodia svätiť k rieke, ale je posvätená v dvestolitrovom sude, odkiaľ si ju veriaci čerpajú. Pozoruhodné je, že sa časom nekazí. Tá z potokov ani tá z vodovodu...
■ PRIESTOR NA ROZJÍMANIE
Humenčan Vladimír Vajs, člen Umeleckej besedy slovenskej, sa v roku 2015 ako fotograf dostal do nezávislej mníšskej republiky na Svätú horu Athos vo východnej časti gréckeho polostrova Chalkidiki. Dopomohol mu k tomu krajan Martin Banko, ktorý sa už viackrát ocitol v tomto prostredí. Dostal povolenie a požehnanie od predstaveného mnícha ‒ starca, aby sa mohol pohybovať v kláštornom komplexe. Ako uviedol teoretik umenia Viktor Jasaň: „Fotografie zobrazujúce typické prvky kláštornej architektúry striedajú kompozície skalných útesov v pozadí s pokojnou hladinou mora. Bez plachetníc, trajektov, lodí i bez turistov. Atmosféru dotvárajú pohľady na ikony, staré knihy, sochy ukrižovaného Krista, svietniky, drevené kríže, ukryté v kamenných nikách alebo pripevnené na vchodových dverách. Pri fotografiách mníchov sa začínajú odvíjať jednotlivé príbehy plné múdrosti, životných skúseností, ale aj inotajov. Muži rôznych národností, vzdelania i povolaní sa dobrovoľne zriekli občianskeho života, svojho mena a upriamili život na vieru v Spasiteľa. Počas desiatich dní sa fotograf dotkol sveta, kde čas plynie iným, pokojným tempom, kde ticho ozaj lieči a kde je ideálny priestor na zamyslenie nad životnými hodnotami tohto sveta. Ak umenie má silu, ktorá môže zmeniť myslenie človeka, potom súbor fotografií autora môže začať tento proces v mnohých návštevníkoch jeho výstavy.“
■ DOKONALÍ Z NEBA
Fotograf si z pobytu okrem fotografií odniesol zaujímavé postrehy. O tom, že mnísi na Athose prežívajú to, čo je napísané v Biblii. Hovoril mu predstavený kláštorného komplexu Athosu, že niektorí starci, a bolo ich zopár, po tom, čo dosiahli dokonalosť, boli vzatí do neba. Ostali po nich šaty i topánky, no telo sa nenašlo. Niekedy sa zjavovali aj na obradoch, ale videl ich iba ten, kto slúžil omšu. Čosi transcendentálne sa počas pobytu dotklo aj samotného fotografa. Mohol nasnímať všetko, ale musel mať pritom súhlas a požehnanie od predstaveného. Raz sa rozhodol ochutnať zo zakázaného ovocia poznania a vybral sa po strmých skalných kameňoch, nezriedka i štvornožky, na miesto, odkiaľ by mohol fotografovať. Počas výstupu naďabil na skrútenú vretenicu s varovne vztýčenou hlavou. Reflexívne skákal dolu kamennými schodmi, kde chýbalo zábradlie a mohol sa pri páde nepekne dodrúzgať, až sa ocitol na bezpečnom mieste. Uvedomil si, že všetci anjeli nad ním držali ochrannú ruku a že v budúcnosti už musí na uskutočnenie zámerov žiadať o požehnanie predstaveného. Členovia pravoslávneho mníšskeho rádu na polostrove Athos sa síce prísne pridržiavajú Svätého písma, ale pritom pomocou internetu sledujú, čo sa deje vo svete. A modlitbami chcú prispieť k pozitívnemu vývoju ľudstva.
Marián ŠIMKULIČ ‒ Foto: archív