AKO BOLO, ČO BOLO
Peter VALO
V čase Vianoc si spomeniem na priateľov, ktorí mi umožnili nazrieť do svojich životov o zachovať ich pre budúcnosť. Sú medzi nimi hrdinovia z mojej knižky Slovenské eso a ruský cár ‒ náš najúspešnejší stíhač Ján Režňák a jeho kamarát, prvý dezertér v druhej svetovej vojne Peter Horváth. Rád si spomeniem na dlhé večery strávené v spoločnosti profesora Karola Virsíka pri písaní knižky Odchádzam s Hippokratom. Pri nich som prežíval život skvelého človeka a lekára, ktorý zviedol úspešný boj proti tuberkulóze.
Pred dvomi rokmi som začal písať knižku Chirurg, čo porážal šamanov o banskobystrickom primárovi Milanovi Očenášovi. Lekár na penzii šiel napriek chatrnému zdravotnému stavu pomáhať do najbiednejšej Afriky, kde zápasil s hlúpymi zvykmi a operoval v tých najmizernejších podmienkach. Pri práci sa musel spoľahnúť na domáci personál, ktorý si musel doslova vycvičiť. O nejakom štúdiu nemohlo byť ani reči. Jeho spolupracovníci pri operačnom stole absolvovali v lepšom prípade štyri ľudové. Milan venoval Afričanom osem rokov života. Afrika mu to svojím spôsobom vrátila. Po ôsmich rokoch sa vrátil na Slovensko celkom iný človek. Mlčanlivý mrzút sa zmenil na vtipného a veselého rozprávača. Keď bodrý osemdesiatnik začal na besedách o knižke rozprávať o svojich zážitkoch, hneď striasol zo seba chorobu, ktorá ho nivočila. S úsmevom, ale aj s vážnosťou prijal, keď sme mu predvlani v recesisticko-vážnej Cisárskej akadémii Marca Aurélia na Psiaroch udelili titul DHs. (DoktorHororuSkaza) a funkciu prorektora pre styk so šamanmi.
V poslednom roku sa zdravotný stav primára Očenáša prudko zhoršil. Už nevládal pokračovať vo svojej múdrovtipnej relácii Očenáš, ktorý nie si na nebesiach v banskobystrickom Slobodnom vysielači. Telo slablo, ale hlava fungovala. Začiatkom decembra mi zatelefonoval, že leží v nemocnici a ťažko sa mu dýcha. V čase, keď som písal tieto riadky, bojoval s ťažkou chorobou.
Blížia sa Vianoce. Spomenul som si na Milanovo rozprávanie o Vianociach v Burundi. Pár dní pred týmito sviatkami mu priniesli pacienta s vyschnutou nohou. Zlomil si ju pred dvomi mesiacmi. Ostrý úlomok kosti prerezal stehnovú cievu, končatina odumierala, pripomínala nohu egyptskej múmie. Bola nevyhnutná amputácia. Tá primárovi nerobila problém. V Južnom Sudáne amputoval stovky končatín pacientom s leprou či nešťastníkom, ktorých poštípali jedovaté hady. Operáciu by oslabený pacient neprežil.
Slovenský primár zachránil veľa stratených prípadov. Veril si, že zvládne aj tento. Liekmi a stravou pribrzdil úpadok organizmu. Stav sa zhoršoval. Na Štedrý deň musel operovať. Po amputácii sa neborákov stav zlepšil. Ďalší z Očenášových afrických zázrakov sa nekonal. Primár hovoril o smutných Vianociach. Prvý pacient, ktorého operoval na vynovenej operačke v nemocnici v Rutove, napriek všetkému úsiliu po týždni zomrel.
Primár radšej spomína na ďalšie Vianoce, keď odovzdal žiakom internátneho lýcea elektronické klávesy, ktorých hudba sprevádzala spevácky zbor. Pri svojej práci pomáhal charitatívnemu spolku, čo zabezpečoval štúdium vojnových sirôt. Raz priniesol z dovolenky päťtisíc dolárov, ktoré pozbierali ružomberskí farníci a redemptoristi zo Starých hôr, čo stačilo na školné a internát pre tridsať detí. Keď ho riaditeľ školy požiadal, či by nepomohol talentovanej sirote, povedal si: „Peniaze boli aj budú, do hrobu si ich nevezmem,“ a zaplatil štúdium Márii. S hrdosťou počúval, ako spievala v gymnaziálnom spevokole. Keď zmaturovala na samé jednotky, zaplatil jej vstup na vysokú školu. Okrem nej financoval štúdium ešte šiestim nadaným deťom.
Primár Očenáš hovoril, že dovoz negramotných Afričanov do Európy Afrike nepomôže. Už viac než rok sa z Afriky a z Ázie do Európy valia hordy utečencov aj so svojimi zvykmi. Tieto Vianoce budem myslieť na Milana Očenáša, ktorý hovorieval: „Afrike treba pomôcť v Afrike.“ A dokazoval to svojím životom.