KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Priamoúmerne s približujúcim sa termínom predčasných volieb sa stávame svedkami úpornej snahy politických strán politicky prežiť. Logicky by sme tak mali byť svedkami postupného spájania politicky blízkych strán. Realita je podstatne tristnejšia. Prvý, veľmi pochybný pokus o niečo také sa pokúsilo duo Miroslav Kollár a Mikuláš Dzurinda. Ako dnes vieme, nakoniec z toho bol len debakel. Hneď po prvom prieskume verejnej mienky bolo jasné, že Dzurinda je len mociholik s ťažkými abstinenčnými príznakmi po uznaní a moci, ale, chvalabohu, výrazná väčšina voličov to vidí inak. Tak ho M. Kollár bez milosti hodil cez palubu a začal rokovať s „áčkovými“ politikmi, teda s Eduardom Hegerom, Jaroslavom Naďom a ďalšími ministrami vlády v demisii. V istom zmysle sa ukázalo, že to bola dobrá stratégia.
Mikuláš Dzurinda a jeho mladá squadra v priebehu nastávajúcich dvoch mesiacov v podstate neukázali absolútne nič. Akurát v dvoch krokoch ukázali, že majú najprv päťtisíc podpisov, nedávno dokonca uviedli, že už ich majú vyše dvanásťtisíc a začínajú teda proces registrácie. Nič viac. To naozaj stačiť nebude. Okrem toho sme sa však ešte dozvedeli, že dokonca aj taká politická molekula ako Dzurinda odmietla spojenie s Veronikou Remišovou. Dzurindovi Modrí tak v podstate disponujú jednou krajne kontroverznou figúrkou svojho „otca zakladateľa“, deťmi skrachovaných bývalých politikov a formálne by to mal viesť Dzurindov bývalý hovorca Ľuboš Schwarzbacher. Toto naozaj nemá šancu urobiť čo len trocha lepší výsledok. Je, samozrejme, možné, že Dzurindov projekt sa ešte bude hodiť, ale zatiaľ je v hibernačnom stave a v slabých chvíľach súdnosti, ak takým niečím disponuje, si uvedomuje, že speje k riadnemu debaklu.
Ako výťah do parlamentu si teda, ako už bolo spomenuté, Miroslav Kollár vybral projekt Demokrati. Osobnostne ho mal zaštítiť premiér Eduard Heger, ten však nenaplnil ani jedno z očakávaní, práve naopak, čiastočne pre svoju neschopnosť a čiastočne aj zámerne ide cestou, ktorú mu jeho tvorcovia nenaplánovali. Politické zadanie, ktoré dostal od Igora Matoviča, bolo jasné. Zjednotiť strany, ktorých prepad vo voľbách by bol citeľný ‒ KDH a maďarskú Alianciu ‒ a zároveň spolu s progresívcami tento blok kontaminovať euroatlantickými hujermi, ktorí by tak sekundárne oslabovali hlavného konkurenta OĽaNO na koaličnej strane spektra progresívcov.
Z týchto veľkolepých plánov však bolo nakoniec totálne fiasko. Eduard Heger totiž nedisponuje ani náznakom prirodzenej autority, a tak jeho pytačky v KDH skončili smiešnou ponukou druhého miesta na kandidátke, samozrejme, bez jeho progresívnych priateľov, teda Naďa a spol. V tej chvíli mal Heger hodiť ručník do ringu a pokorne sa vrátiť k Matovičovi. To však bolo neprijateľné pre Jaroslava Naďa, ktorý po Matovičovi prevzal tútorstvo nad Hegerom. Takýto výsledok by totiž Naďovi nezaručoval ďalšie politické prežitie, a bez politiky je Jaroslav Naď v podstate nikto.
Práve skutočnosť, že Eduard Heger nevedel splniť očakávania, ba dokonca začal pytliačiť v progresívnom rybníku, mohla byť hlavná motivácia prezidentky na výmenu vlády. Dnes sa ukazuje, že tolerancia hlboko nelegitímneho Hegera môže v konečnom dôsledku znamenať pre súčasnú koalíciu veľký mínus. Totiž po prvých „veľmi optimistických meraniach“ preferencií Demokratov, keď sa hneď dostali na prah zvoliteľnosti, ďalšie interné a až neskôr zverejnené preferencie ukázali, že celá Hegerova squadra dá reálne okolo troch percent. A to je viac ako nemilé. Eduard Heger nielenže neprinesie do koaličného košíka žiadne žetóny, ale, naopak, stiahne z obehu päť až šesť poslaneckých mandátov, o ktoré oslabí predovšetkým prezidentkinu stranu Progresívne Slovensko.
Odstaviť takúto politickú škodnú, ktorá navyše vyvíja svoju činnosť bez akejkoľvek legitimity, by bolo zo strany prezidentky politicky krajne racionálne rozhodnutie. Je totiž jasné, že Eduard Heger nedisponuje nijakou osobnou autoritou, celá jeho pseudoautorita pramení jedine z jeho funkcie premiéra. No a keďže mimoparlamentní Demokrati sú dnes v podstatne ministersko-premiérska strana, majú tak ničím neodôvodnenú výhodu a úplne zásadne krivia pravidlá politickej súťaže. Prezidentka sa však napokon stiahla a úradnícku vládu najskôr nechá dovládnuť do predčasných volieb.
Nateraz sa teda zdá, že ak sa Demokrati a Modrí nespoja, oslabia súčasnú koalíciu o deväť až dvanásť mandátov. A to nie je zlý výsledok. Iste, v stave najhlbšej núdze môže zafungovať pud sebazáchovy a napriek hlbokým osobným antipatiám sa oba projekty spoja. Nie do koalície, to by skončili veľmi zle, ale s výsadkom Modrých na kandidátku Demokratov. Hypertrofované ego Dzurindu by však len veľmi ťažko predychávalo „zradu“ Miroslava Kollára. Každopádne, vývoj na pravej časti politického spektra dáva celkom slušný výhľad, že Slovensko po voľbách má ešte nádej na lepšiu budúcnosť.