Ešte raz o Lenonovi, lenonkoch a lenoníkoch

thumbnail

Môj priateľ Ján Čomaj mi vystrúhal poklonu titulkom: Peter Valo ako povinné čítanie. V dvojčísle 23/24 Literárneho týždenníka zareagoval na moje zamyslenie O Lenonovi, lenonkoch a lenoníkoch takto: „Keby som mal tú moc, dal by som všetkým šéfom, členom a sympatizantom slovenských národných zoskupení, celej tej tragikomickej zmesi nič neznamenajúcich alebo aspoň nevýznamných strán a straničiek za povinné čítane esej Petra Valu v nedávnych Slovenských národných novinách (21/2014). Som si istý, že mnohí nevedia, o čom hovorím. Ako som si istý, že väčšina hrdých národniarov tento matičný týždenník a zároveň najstaršie slovenské noviny v súčasnej podobe nepozná alebo aspoň nečíta.“

Kým v iných štátoch EÚ je budovanie národného povedomia súčasťou štátnej stratégie, u nás dominujú médiá, ktoré ho ignorujú alebo potláčajú. Len si porovnajte množstvo vlastenectvom a historickosťou zaváňajúcich programov v českej televízii a v tej našej. Naše národne orientované periodiká sa ocitli na okraji. Na ústupe sú aj rozdrobené národne orientované strany. To však nie je len následok politických a mediálnych tlakov, ale aj konania ich šéfov, hrajúcich sa na vlastných piesočkoch.

Ako vlastne vyzerá národniarska politická scéna? Keď „Lenon“, ktorý profitoval na národnej myšlienke, zistil, že ho nikto nepočúva, odišiel na svoj majetoček a stará sa o blaho rodiny. Jeho stranícki spoluvýborníci si pred eurovoľbami založili zo dve strany. Skončili s fiaskom. A čo ďalší lenonkovia? „Najúspešnejší“ z nich sa tešili, že prekročili tri percentá, aby dostali peniaze za voličské hlasy a mohli tak preživoriť so svojím straníckym aparátikom. Keby sa tie hlasy dali dokopy, mohlo byť po problémoch. Skúste sa vžiť do kože národniarskeho voliča, ktorý vidí, že jeho hlas pravidelne prepadá na prospech tých, ktorých nevolil.

Dostal som viacero ohlasov čitateľov, ktorí so mnou súhlasili. Jeden z nich napísal: „Bolo by dobre, keby sa táto úvaha poslala na všetky sekretariáty politických strán so slovenskou orientáciou, aby trocha nad tým porozmýšľali ‒ ak sú ešte toho vôbec schopní a nemajú prinajmenšom šedý zákal, ktorý by im bránil vidieť veci, aké sú, a nie ako si myslia, že by mohli byť.“ Nuž, prečo niet toho pánbožka, ktorý by všetkých posadil za spoločný stôl? Je za tým bohorovnosť či nevraživosť? Andrej vylúči Jana. Jano nemusí Anču. Anča by si nesadla za jeden stôl s Mariánom a on s ňou, lebo bezostyšne vyháňala jeho stúpencov zo štefánikovského sprievodu v Brezovej pod Bradlom. Takto môžeme pokračovať donekonečna. Čím viac neznášanlivosti, tým viac strán... a národná myšlienka sa stráca. Niekedy sa nemôžem ubrániť dojmu, že nijakí agenti by lepšie nerozbili našu národnú politickú scénu ako tí, ktorí ju tvoria.

Európa národov sa hýbe. Obhajujú sa tradičné kresťanské hodnoty, no zabúda sa na to, že láska k národu je jednou z nich. Preto národná myšlienka u nás živorí. Čo teraz? Som presvedčený, že v nadstraníckych, národne orientovaných združeniach, úniách či spolkoch je dosť s nadhľadom rozmýšľajúcich ľudí. Bolo by načase, aby sa prihlásili o slovo a pokúsili sa priviesť straníckych vodcov k rozumnej debate. Ak sa nič nezmení a našej mládeži sa bude ďalej tlačiť do hláv, že Svätopluk nebol kráľ, Ľudovít Štúr urobil chybu, keď kodifikoval slovenčinu, že Milan Rastislav Štefánik bol zarytý pragocentrista, že Andrej Hlinka bol neznášanlivý farár a že Slováci rozpútali druhú svetovú vojnu, zajtra môže byť neskoro... A pozajtra sa bude zopár našich vnukov stretávať v uličke za Véčkom a tajne zakladať ďalšiu Maticu.

Peter VALO

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.