Leopold Haverl nás opustil niekoľko dní pred svojou osemdesiatkou.

thumbnail

Po smrti Ladislava Chudíka bol Leopold Haverl (16. 2. 1936 – 5. 2. 2016) jedným z posledných mohykánov našich veľkých hercov. Nielen v mužskej časti činohry Slovenského národného divadla, ale v celom slovenskom herectve. Tými veľkými hercami, ktorí nás postupne opúšťali, bola generácia, ktorá sa v prvých povojnových desaťročiach zaskvela v mnohých nezabudnuteľných inscenáciách.  Obdivovali sme ich nielen my doma, ale aj diváci v Moskve,  Prahe,  Paríži, vo Varšave, v Budapešti, vo Viedni a v mnohých iných svetových metropolách. Bola to tá generácia, ku ktorej patrili Viliam Záborský, Július Pántik, František Dibarbora, Gustáv Valach, Ctibor Filčík, Mikuláš Huba, Jozef Kroner, spomínaný Ladislav Chudík a viacerí ďalší, napríklad o čosi mladší Karol Machata, Štefan Kvietik či Ivan Mistrík. Keď sa stal Leopold Haverl v roku 1968 členom SND, bol ich hereckým partnerom. Spoľahlivým, rovnocenným a produktívnym. V divadle, vo filme, v rozhlase i v televízii.

ZLATÁ GENERÁCIA

V šesťdesiatych rokoch bola táto zlatá stredná generácia, ako sme ju vtedy nazývali, ešte v plnom tvorivom rozmachu a v inscenáciách naštudovaných Jozefom Budským, Karolom L. Zacharom, Tiborom Rakovským a neskôr Pavlom Hasprom zaskveli sa jej predstavitelia v mnohých jedinečných a nezabudnuteľných hereckých kreáciách. Organicky a spontánne zapadol medzi nich aj Leopold Haverl, koncom šesťdesiatych rokov skúsený a v iných divadlách (ale aj vo filme a v televízii) už preverený herec o čosi mladšej generácie. Postupne pribúdali do činohry SND ďalší talentovaní herci, napríklad Juraj Slezáček, Dušan Jamrich, Oldo Hlaváček, Emil Horváth ml., Peter Rúfus, Dušan Tarageľ a iní. Spolu s Leopoldom Haverlom boli a sú pokračovateľmi tej veľkej generácie, z ktorej väčšina už odišla do hereckého neba. Teda generácie, ktorá sa vyznačovala  profesionálnym perfekcionizmom, invenciou a umeleckým rozmachom v celom rozsahu prejavu či už na javisku, pred mikrofónom alebo pred filmovou či televíznou kamerou. Leopold Haverl, v tom čase ešte príslušník tzv. mladšej generácie, bol takrečeno najvyťaženejší. A jeho „vyťaženosť“ pokračovala doslova až do konca jeho života.

 Haverl„Ešte pred týždňom sme spolu hrali v hre Karpatský triller, kde hral až hamletovského hrobára a bol vo výbornej psychickej kondícii. Vedeli sme, že je chorý, ale napriek tomu nás neprestával stále zabávať,“ povedala pre Aktuálne.sk Zuzana Fialová. Variabilnosť jeho hereckého výrazu, ten pôsobivý zamatový hlas, jeho sonórny barytón, ale aj jeho obdivuhodné hlasové rozpätie a fyzické dispozície spôsobili, že režiséri ho obsadzovali a ponúkali mu lákavé úlohy tak v divadle, ako aj vo filme a v televízii. A to v priebehu celého tvorivého pôsobenia, teda vyše šesťdesiat rokov (prvýkrát stál na javisku profesionálneho divadla v roku 1954). Okrem iného bol aj vďaka svojim hlasovým dispozíciám spoľahlivým dabingovým a rozhlasovým hercom. Napokon v rozhlase na ňom stál dlhoročný populárny a masovo počúvaný seriál Bielikovci. Bol naslovovzatým profesionálom v celom širokom rozpätí herectva. A navyše, neopakoval sa, svoje postavy tvoril a vytváral, nemal opozerané herecké maniery a každej novej postave vtlačil svojskú a originálnu podobu.  Taká bola tá nefalšovaná herecká profesionalita Leopolda Haverla.

CESTA K DIVADLU

Svoju mladosť prežil v Karlovej Vsi. V tom čase to bola v podstate dedina na predmestí Bratislavy. Jeho strýko tam viedol a organizoval ochotnícke divadlo. Samozrejme, angažoval v ňom aj svojho synovca, ktorý si už v tom čase brnkal na mandolínu, bol živý a pre detské postavy tvárny. Haverlov otec bol pôvodne záhradník, ale veľa mu to nevynášalo, a tak sa zamestnal v SND ako osvetľovač v opere. Zavše zobral svojho syna „do práce“ a toto prostredie ho očarilo. Vraj poznal všetky vtedajšie hviezdy opery a baletu. Na javisku SND, teda v jeho historickej budove, kde vtedy hrávala aj činohra, objavil sa prvýkrát ako jedenásťročný spolu s Ivanom Mistríkom v Terenovej inscenácii Rok na dedine (réžia Karol L. Zachar). Pravdepodobne tieto jeho prvé dotyky s divadlom priviedli ho aj na Štátne konzervatórium, kde študoval a úspešne vyštudoval herectvo. Pred vznikom VŠMU bola to u nás jediná škola, kde sa tento odbor dal študovať. Jeho  ročníkovými spolužiakmi boli okrem iných aj Eva Krížiková a Vlado Müller. Konzervatórium absolvoval postavou Kuba v rovnomennej hre Jozefa Hollého. V porote bol aj Andrej Bagar, ktorému sa Haverl páčil, a tak ho odporučil ako herca pre divadlo, ktoré vtedy putovalo po Slovensku a volalo sa Dedinské divadlo. Po zániku tohto viacsúborového divadla pôsobil v rokoch  1960 – 1965 v Krajovom divadle v Trnave, kde stvárnil niekoľko významných postáv – napríklad v Skakespearovom Sne noci svätojánskej, v Gorkého Jegorovi Bulyčovi, v Brechtovom Kaukazskom kriedovom kruhu, Laertesa v Shakespearovom Hamletovi, Dušana Havrana v Stodolovej Maríne Havranovej či Herberta Beutlera v Dürrenmattových Fyzikoch. Ešte pred príchodom do bratislavského Divadla poézie (1965) pohostinsky účinkoval v SND v legendárnej inscenácii J. P. Sartra Diabol a Pán Boh, v ktorej hlavnú úlohu obdivuhodne stvárnil Ctibor Filčík. V Divadle poézie bol angažovaný do roku 1968 a okrem iných inscenácií zaskvel sa vďaka svojmu hlasu a recitačnému umeniu vo Hviezdoslavovej Hájnikovej žene. Jeho prvou veľkou úlohou po nástupe do činohry SND bola postava Simona Chachavu v Brechtovom Kaukazskom kriedovom kruhu.

HERECKÉ TROMFY

Šírka a rozpätie Haverlovho hereckého registra a súčasne jeho hereckého talentu pohybovali sa od hlbokej, vášnivej až trpkej tragiky až po odpútanú veselohernú komediálnosť. Medzi týmito dvoma polohami je celá škála rozmanitých odtieňov, prechodov a farieb, ktorými sa zmocňoval rôznorodých postáv z rozličných historických, sociálnych či regionálnych prostredí. Na jeho herectve však bolo podstatné to, že vyrastalo z línie psychologického realizmu, ktorý na tú najvyššiu úroveň v slovenskom dramatickom umení priviedla práve tá generácia hercov prvých povojnových desaťročí, o ktorých sme sa už zmienili a ktorých pokračovateľom a unikátnym reprezentantom bol aj Leopold Haverl. A bola za ním aj vysoká profesionalita, vyrastajúca z dôkladne osvojeného hereckého remesla, ktoré, žiaľ, dosť absentuje u tej mladšej hereckej generácie.

Súčasní mladí herci pendlujú vytrvalo a usilovne medzi lacnými televíznymi seriálmi, rozmanitými reality show, reklamami a vážnymi titulmi na reprezentatívnej národnej scéne alebo na iných scénach, ktoré si hovoria „umelecké“. Spravidla tieto scény na to potom doplácajú. To poctivé herecké remeslo (napríklad perfektná a zrozumiteľná artikulácia) súčasným mladším, zaiste aj talentovaným hercom akoby len prekážalo, zdržuje ich od naháňania výnosnejších zárobkov. Stačí im len typológia, skoro všade a vždy sú rovnakí, nezdržujú sa vytváraním tej očakávanej nadstavby. Teda toho, čo u tých dobrých realistických hercov bola prvoradá podmienka ich postupu a profesijnej reputácie.

Zaiste, aj Haverl sa zavše objavil v seriáloch – naposledy v Divokých koňoch, ale aj tam  bol dobrým a tvorivým realistickým hercom. Teda takým, akého sme ho poznali na vyše stovke iných divadelných postáv, ktoré za polstoročie vytvoril na scéne SND, v televíznych inscenáciách a televíznych filmoch (tých bolo tiež vyše  stovky), ale aj v rozhlasových hrách, hraných filmoch a dabingoch. Apropo, dabingy: spomínate si na slovenské predabovanie profesora Dumbledora z Harryho Pottera alebo na čarodejníka Gandalfa z Pána prsteňov?  Tomu sa hovorí tiež vysoká profesionalita hereckého umenia.

FALSTAF A TÍ DRUHÍ

Zavše sa pýtajú hercov na postavu, ktorú z tých, čo vytvorili, majú najradšej. Spravidla sa odpovede nedočkajú.  Nečudujme sa. Herec v konkrétnom čase žije najmä s tou postavou, ktorú práve vytvára alebo práve v tom čase hrá. Asi zbytočne by sme takúto otázku kládli aj Haverlovi. Súpis jeho postáv v divadle, vo filmoch, v televízii, rozhlase, dabingu sa dá spočítať, ale koho by už takéto súpisy zaujímali, zvlášť keď v spomenutých oblastiach rátajú sa na stovky. Ohlasy na jednotlivé hercove postavy sa môžu aj líšiť a rozchádzať. Je to často vec subjektívneho pocitu a nárokov. Ani odborné posudky či kritické ohlasy nie sú vždy iba súhlasné. Napriek tomu sú herecké postavy, ktoré sa aj po dlhšom čase zaraďujú medzi tie výnimočné. U Haverla to bola napríklad jeho postava básnika Villona, bol to knieža Andrej Bolkonskij v Piscatorovej dramatizácii Vojny a mieru, bol to jeho Raskoľnikov v Zločine a treste, rytier Falstaff z Henricha IV., Mešťanosta v Gorkého hre Revízor či nezabudnuteľný Rozprávač z legendárneho Na skle maľované, ktoré naštudoval Karol L. Zachar a inscenácia bola vyše dvadsať rokov s dvoma obnovenými premiérami v repertoári SND. Ale boli to aj jeho muzikálové postavy pod vedením režiséra Bednárika v Hello, Dolly alebo v Nitre v Adamovi Šangalovi a Grékovi Zorbovi. Spomíname si aj na niekoľko skvelých filmových postáv, napríklad z Hollého filmu Noční jazdci alebo na jeho významné postavy zo starších televíznych seriálov Silvánovci či Alžbetin dvor. Pri týchto a desiatkach iných diel sme sa mohli presvedčiť o charakteristických znakoch jeho hereckého umenia. Je to vyváženosť a harmonizácia  prejavu, je to komponovanie celistvého charakteru na pravdivom psychologicko-realistickom pôdoryse. Jeho postavy majú prirodzenú logiku konania, spontánnosť, presvedčivý dramatizmus, dobre zvolenú expresívnosť a vo veseloherných postavách aj komediálnu hravosť, zmysel pre vtip, hyperbolu i paródiu. Bol rovnako pôsobivý v oboch žánrových polohách a herecky bol tvárny aj v tragikomédiách.  Bol to herec veľkého formátu, akých sme nemali veľa. Preto nám bude chýbať a preto si ho budeme pamätať.Štefan Kvietik, jeho dlhoročný herecký kolega, po správe o jeho smrti povedal: „Všetky tieto chvíle sú pre mňa smutné, pretože sa dotýkajú ľudí, s ktorými som prežil dlhé roky na divadelných doskách aj pred kamerou. Je tým zaplnený archív mojich spomienok. Na Hafiho spomínam s úctou a vďakou. Bol som veľmi šťastný, že som s ním mohol pracovať. Hovorí sa, že každý je nahraditeľný. Sú však oblasti a priestory, kde to celkom neplatí. A toto je taký prípad.“

                                                                               Milan POLÁK – Foto: archív SNN

Autor je divadelný kritik a historik



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.