KOMENTÁR
Romana MICHELKA
Nič nenaznačovalo, že by koniec politického roka mal byť dramatický. Ani nebol, ale prekvapenie sa predsa len zrodilo. Abdikácia Roberta Kaliňáka na post v parlamente prekvapila viac načasovaním ako samotným faktom. Robert Kaliňák bol nepochybne veľký politický talent. Ukázal sa aj ako schopný a kompetentný minister vnútra, spočiatku dokázal i veľmi efektívne a takmer priateľsky komunikovať s médiami. To všetko sa zmenilo pred voľbami 2016, keď veľmi nekompromisne bojoval proti imigrantom, za čo si vyslúžil značnú averziu mainstreamových médií. Zásadný zlom však nastal až po vypuknutí kauzy Baštrnák. Skutočnosť, že bol nad všetku pochybnosť v minimálne obchodnom kontakte s takouto toxickou osobnosťou, kupoval si (podhodnotené) akcie jeho firiem, z čoho neskôr profitoval, mu zlomilo politický väz.
Nasledovali Matovičove maškarády pred komplexom Bonaparte. Tie politicky ustál, ale cena za to bola príliš veľká. Bolo jasné, že jeho pozícia korunného princa Smeru je pasé. Koncentrácia opozičných a mediálnych útokov sa stupňovala a musel pochopiť, že už je za zenitom, že už je len „chromá kačka“.
V tom čase sa naozaj očakávalo, že len hľadá správny čas a spôsob, ako uvoľniť miesto vo vláde a so cťou odstúpi. Ako vieme, nestalo sa. Jeho odstúpenie z postu ministra bolo vynútené a veľmi draho politicky vykúpené ‒ demisiou vlády a jej následnou rekonštrukciou. Aj potom ostával v politike, ale postupom času pochopil, že svoj politický comeback už neurobí. Koncom roka teda urobil to, čo bolo logické, i keď po tom všetkom, čo v politike preskákal, trocha neočakávané. Ostáva síce naďalej podpredsedom Smeru, obávam sa však, že to už je len labutia pieseň. Skutočnosť, že si chce obnoviť advokátsku prax, jasne nasvedčuje, že sa už do politiky neplánuje vrátiť. Sotva by totiž svojim klientom vysvetľoval, že sa po roku a niečo vzdáva ich káuz a ide naspäť do politiky. Kaliňák je teda na odchode zo slovenskej politiky a je to definitívne.
V značne inej situácii je predseda Smeru Robert Fico. V politike je už od roka 1992, teda vyše dvadsaťšesť rokov. Preskákal si v nej všeličo, bol trikrát premiér, štyrikrát po sebe vyhral voľby (2006, 2010, 2012, 2016), aj keď v roku 2010 sa mu nepodarilo zostaviť koalíciu. To je bilancia, akou sa mu v novodobej histórii nemôže rovnať nijaký politik. Zároveň si uvedomuje, že životnosť politika v našich zemepisných a politických sférach je obmedzená a on už hrá, takpovediac, v nastavenom čase. Je ešte v aktívnom veku, a teda hľadá nejaké dôstojné zakončenie svojej politickej kariéry. Je o ňom totiž všeobecne známe, že by veľmi nerád skončil ako jeho predchodcovia Mečiar či Dzurinda.
Aj preto sme už v minulosti boli svedkami jeho „exitových stratégií“. Prvýkrát ešte v čase opozície, keď koalícii polovážne navrhoval postup, ako sa ho zbaviť. Zvolením za generálneho prokurátora. Ak by sme tento pokus nebrali celkom vážne, úplne vážne bola mienená jeho kandidatúra na prezidenta. Bohužiaľ, prepásol svoju šancu. V roku 2009 by to poľahky vyhral, ale v roku 2014 už bola situácia úplne iná a na víťazstvo vo voľbách stačilo už len to, že protikandidát nebol Fico.
Predposlednú exitovú stratégiu Roberta Fica sme mohli vidieť po povestnom spoločnom obede troch najvyšších ústavných činiteľov začiatkom roka 2018.Vtedy vďaka možno riadenej indiskrétnosti preniklo na verejnosť, že Fico má ambície ísť na Ústavný súd SR a Kiska vtedy naznačoval, že si to vie predstaviť. Potom však prišla vražda investigatívneho novinára Kuciaka, protivládne demonštrácie, rekonštrukcia vlády a extrémne vyhrotenie vzťahov medzi prezidentom a premiérom.
Dnes je tak úplne jasné, že Kiska za sudcu Ústavného súdu SR Fica nevymenuje. Má teda jeho kandidatúra nejakú logiku? Môže mať. Ak totiž parlament nenavolí všetkých osemnásť kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR, prezident nebude môcť vymenovať ani jedného z nich. Ak teda parlament zvolí len sedemnásť či menej kandidátov, bude sa zrejme čakať na nového prezidenta. Po prezidentských voľbách sa dovolia chýbajúci kandidáti a nový prezident potom vyberie deviatich sudcov Ústavného súdu SR. A ak Smer dokáže presadiť svojho kandidáta, je takmer isté, že Fico bude nielen sudcom Ústavného súdu SR, ale priamo jeho predsedom, pretože vymenovanie predsedu Ústavného súdu SR je výhradnou kompetenciou prezidenta.
Tento plán má však viacero úskalí. Každá tajná voľba v parlamente je problematická. Opozícia vedomá si tejto stratégie možno radšej podporí voľbu čo najviac kandidátov, aby nakoniec bolo kandidátov osemnásť a Kiska by mohol vymenovať definitívne deviatich. Uvidíme, ako to teda napokon dopadne, je však veľmi pravdepodobné, že voľba sudcov ústavného súdu bude veľmi turbulentnou politickou záležitosťou.
Karikatúra: Ľubomír KOTRHA