Režisér z prvej kategórie filmárov, nás opustil pred desiatimi rokmi
Tvorca drsných, tragických i humorných filmov
Patril do prvej kategórie významných slovenských filmových režisérov. Mal čestné miesto vedľa takých mien ako Štefan Uher, Peter Solan, Stanislav Barabáš, Juraj Jakubisko, Eduard Grečner, Elo Havetta či Dušan Hanák. Bol vnukom dramatika Jozefa Hollého (autora Geľa Sebechlebského či Kuba) a synom divadelného režiséra Martina Hollého (dlhoročného režiséra martinského, nitrianskeho a žilinského divadla). Sestrou jeho otca bola zasa známa textilná výtvarníčka a režisérka dlhého radu legendárnych ochotníckych predstavení Elena Holéczyová. Takrečeno genetické predpoklady na umelecké myslenie a cítenie, ako aj na tvorivú imagináciu boli u filmového režiséra, ale aj filmového scenáristu Martina Hollého (1931 – 2004) nespochybniteľné.
Nečudo, že po skončení strednej školy rozhodol sa Martin Hollý v roku 1951 pre štúdium na pražskej FAMU – na vtedy jedinej vysokej škole pre odbor filmu v Česko-Slovensku. Po troch rokoch nastúpil do pracovného pomeru v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave, kde pracoval a tvoril do roku 1957. V nasledujúcom roku prešiel pracovať do Štúdia hraných filmov v Prahe a od roku 1962 sa stal režisérom hraných filmov v Bratislave.
CESTA ZA ÚSPECHOM
Debutoval hraným filmom Havrania cesta (1963), ktorý nakrútil podľa scenára Ľudovíta Filana a Moniky Gajdošovej. Vo filme, ktorý sa síce odohráva vo vtedy preferovanom výrobnom prostredí medzi partiou montérov vysokého napätia, exponoval najmä drámu ľudských vzťahov a nijako nekoketoval s vtedajším režimom. Hlavné postavy výrazne a presvedčivo vytvorili Július Pántik a Štefan Kvietik. Po kriminálnom psychologickom filme Prípad pre obhajcu (1964) začal spolupracovať s naším najlepším filmovým scenáristom Tiborom Vichtom. Po koprodukčnom francúzsko-slovenskom filme Muž, ktorý luže (1968), kde bol spolurežisérom francúzskeho režiséra Alaina Robbe-Grilleta, získal prvé významné medzinárodné ocenenie. Martin Hollý režíroval televízny film Balada o siedmich obesených (na motívy poviedky L. Andrejeva), ktorý získal Grand Prix na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carle v roku 1969, ako aj veľa iných medzinárodných ocenení. Napríklad aj Cenu za najlepšiu drámu na medzinárodnom festivale v Hollywoode v roku 1970. Už vtedy bolo jasné, že slovenská a v tom čase aj česko-slovenská kinematografia má v Martinovi Hollom umeleckú osobnosť, ktorá bude zábezpekou aj budúcej reprezentácie našej kinematografie i v náročnej medzinárodnej konkurencii.
ROZMANITOSŤ ŽÁNROV
Potom prišli sedemdesiate a osemdesiate roky, v ktorých nakrútil Martin Hollý väčšinu svojich úspešných filmov. Tak divácky, ako aj umelecky úspešných – povedzme Medenú vežu (1970), Hriech Kataríny Padychovej (1973), Orlie pierko (1974), Smrť šitá na mieru (1979), Signum laudis (1980), Mŕtvi učia živých (1983) a iné. Jeho filmy vynikali rozmanitosťou žánrov, bol medzi nimi aj film pre najmenších podľa motívov známej rozprávky Soľ nad zlato (1982), ovenčený tiež viacerými medzinárodnými cenami. Boli to však i adaptácie sociálnych diel podľa námetov z klasickej slovenskej literatúry, psychologické sondy, dobrodružné aj zábavné filmy. Prejavoval sa v nich drsným, silne nepatetickým zmyslom pre tragiku situácie, ako i plnokrvným zmyslom pre humor, expresívnosťou výrazu a smerovaním k jednotnému a vyhranenému štýlu.
Mimoriadny úspech zaznamenal napríklad veľkolepým filmom z prvej svetovej vojny Signum laudis, v ktorom nezabudnuteľnú úlohu fanatického kaprála Hoferika zahral vynikajúci slovenský herec Vlado Müller. Film je dramaticky pevne zovretou naliehavou a pôsobivou moralitou so silným protivojnovým vyznením a kritici ju porovnávali s fascinujúcim filmom amerického režiséra Stanleyho Kubricka Chodníky slávy.
Skôr ako spomenieme tvorivý záver impozantného súčtu Hollého prínosu tak pre slovenský, ako aj český film, vráťme sa aspoň letmou zmienkou k jeho filmárskym začiatkom. Začínal v slovenskom krátkom filme s dôrazom na dokumentárne filmy. V tomto období spolupracoval najmä s klasikom slovenského dokumentárneho filmu Vladom Kubenkom. V tomto tvorivom dvojzáprahu si vyskúšal hlavne prácu s nehercami a stvárňovanie príbehu. Nakrútil dokument Na vedľajšej koľaji (1957) metódou stvárňovania autentického príbehu pri zavádzaní elektrických lokomotív. Do hranej situácie vsadzuje aj členov záchrannej banskej čaty v dokumente Akcia 37. Vo svojom najvýznamnejšom dokumentárnom filme Ľudia na vode (1958) reportážno-dokumentárnym spôsobom stvárnil jednotu človeka a prírody. Tieto a viacero iných filmov z jeho začiatkov, to bola v podstate cieľavedomá príprava na nakrúcanie hraných filmov, ktoré sa začali už spomínanou Havraňou cestou z roku 1962.
TVORIVÁ BILANCIA
Do roku 1989 nakrútil Martin Hollý tridsať celovečerných a televíznych filmov. O niektorých sme hovorili. V roku 1989 mal premiéru vojnový film, ktorý sa nakrúcal v produkcii Sovietskeho zväzu a mal názov Právo na minulosť. Bol to jeden z filmov, ktoré sa v rámci „perestrojky“ chceli vyrovnať so stalinským obdobím, ale len tak polovičato a dosť alibisticky. Film stvárňoval osudy niekdajších frontových bojovníkov, z ktorých jeden bojoval v Červenej armáde, druhý v anglickom letectve a tretí bol vojakom v slovenskej armády. Ale už v roku 1990 vznikol iný, oveľa úprimnejší pohľad na minulosť – film s názvom Tichá bolesť. Je to návrat do päťdesiatych rokov, poznamenaných ľudskými tragédiami a utrpením, a v podtitule čítame jeho charakteristiku ako „baladu o čiernych barónoch, túžbe po slobode a vôni slivovice“. Hlavné úlohy v tomto barrandovskom filme stvárnili R. Hrušinský, V. Jandák, M. Dejdar, J. Langmajer, Ivanna Chýlková a iní. Medzi jeho hrané filmy posledného tvorivého obdobia patrí aj Cesta peklom. Je to film z prostredia kaskadérov a o tragédii v rodine jedného z nich. Patrí do série dramatických a psychologických Hollého filmov, ktoré sú dôkazom jeho hlbokého ponoru do témy, ako aj schopnosti nájsť vždy ten zrozumiteľný a čitateľný tón pri jej zásahu do vedomia a citov filmového diváka.
Koniec deväťdesiatych rokov bol v znamení nakrúcania televíznych filmov, z ktorých spomeňme aspoň vynikajúci Zámok v Čechách (1993) s Jiřinou Jiráskovou v hlavnej úlohe, seriál Na lavici obžalovaných (1998) a televíznu inscenáciu spracovanú na motívy poviedky Stefana Zweiga Kráľovská hra (1999). Šachová partia, ktorú spolu hrajú dvaja muži, nie je len ústrednou udalosťou, ale aj metaforou príbehu o ľudskej agresivite, vine i vykúpení z nej.
UNIVERZÁLNY UMELEC
Okrem filmu a televízie v záverečnom období svojho aktívneho života presadil sa tiež v oblasti dabingu a výnimočne sa venoval aj divadelnej réžii. V Janáčkovej opere v Brne napríklad naštudoval ako režisér Cikkerovu operu Juro Jánošík. V roku 2001 ho prezident Slovenskej republiky vyznamenal Radom Ľudovíta Štúra I. triedy a v tom istom roku ho ocenili Zlatou kamerou na festivale Art film v Trenčianskych Tepliciach.
Režisér Martin Hollý patril k najvýznamnejším slovenským filmovým tvorcom 20. storočia. Presadil sa ako univerzálny umelec pri tvorbe filmov rozmanitých žánrov. Jeho doménou boli dramatické príbehy z novodobých dejín. Na ich pozadí sledoval najmä ľudské osudy a rozvíjal fatálne stretnutia rozmanitých charakterov. Filmový kritik a historik Richard Blech napísal o ňom s viacerými inými autormi knihu Martin Hollý – Život za kamerou, ktorá čitateľsky pútavou formou rekonštruuje jeho život a tvorbu a odkrýva mnohé, doteraz neznáme skutočnosti z jeho profesionálneho a súkromného života. Sú v nej aj analýzy štyroch generácií slovenských filmových teoretikov a spomienky spolupracovníkov a priateľov tohto významného slovenského umelca. Martin Hollý nás opustil vo veku sedemdesiattri rokov a jeho odchod bol veľkou stratou pre našu národnú kinematografiu.
Autor je divadelný a filmový kritik a historik
Milan POLÁK – Foto: archív autora