Akú podobu môže mať tzv. firemná kultúra, keď niekto zo Slovákov pracuje pre pobočku nadnárodnej spoločnosti, ktorá vyznáva sexuálnu korektnosť, ukazuje nasledujúci príbeh Petra, ktorý pracoval v Brne, ale už nepracuje. Agendu LGBT, teda presadzovanie záujmov rôznych sexuálnych skupín, pocítil v pracovnom prostredí na vlastnej koži. Príbeh zverejnil na web stránke, ktorá chráni jeho priezvisko.
Nedávno som sa zapojil do firemnej mailovej komunikácie. Jeden z kolegov vyjadril radosť, že naša firma sa okrem iného pridala k LGBT kampani a podporila ju. Napísal k tomu aj niekoľko poznámok vysvetľujúcich, prečo to bolo dobré rozhodnutie.Prečítal som si niekoľko príspevkov, ktoré obsahovali chválospev na LGBT, a zdalo sa mi, že by bolo dobré prispieť aj opačným názorom, ktorý by poukázal na odvrátenú stránku LGBT.Stručne som opísal, kde končí spoločnosť, ktorá sa bude riadiť agendou LGBT. Na reakciu jedného z kolegov som len dodal príklad z vtedajšieho pražského pochodu Gay Pride, kde prišli za svoje akože „práva pochodovať aj ľudia s pedofilnou úchylkou.
Hneď na druhý deň sa mi ozval šéf, že sa chce so mnou rozprávať. Ani mi nenapadlo, že by to mohlo mať nejaký súvis s mojím, pre mňa nevinným mailom. Takmer mi padla sánka, keď som sa dozvedel, že dôvodom stretnutia je práve to. Posolstvo od šéfa bolo, že som zaútočil svojím názorom na všetky sexuálne menšiny a že som homofób. Že svojím správaním, resp. názormi som nekompatibilný s firemnou kultúrou a že vraj nikto z mojich kolegov už nechce so mnou pracovať. Lenže kolegovia boli šokovaní zo šéfa. Nechápali rezolútnosť postoja vedenia pobočky. Brali môj mail ako názor, s ktorým sa dá alebo nedá súhlasiť, o ktorom sa dá viesť diskusia.
V maile som napísal, že myšlienkový spor s LGBT je v podstate kultúrnou vojnou a v stávke je podoba, resp. existencia civilizácie, ako ju teraz poznáme. Popritom som zdôraznil dôležitosť podpory a ochrany tradičnej rodiny a ochrany manželstva. Je to zvláštne, ale tieto samozrejmé veci vedeli ľudí, s ktorými som sa rozprával, priviesť k pohŕdaniu a posmechu. Ja som nikoho nežiadal, aby so mnou súhlasil. Zdalo sa mi, že len prezentujem svoj názor, s ktorým sa dá nanajvýš nesúhlasiť.
Čo ma úplne dostalo, bolo, keď mi šéf do očí povedal, že už nechce, aby som v ich spoločnosti pracoval. Vytiahol na stôl papier s dohodou o ukončení pracovného pomeru. Ponuka znela – stačí podpísať dohodu a do konca roka nemusím pracovať, pričom mi pôjde plat, ako keby som tam bol. Chvíľu som váhal, čo urobiť. Vedel som, že sa nikomu nechcem vtierať a pracovať niekde, kde viete, že nie ste vítaní. Navyše, nebol som odkázaný pracovať práve v tej firme.
Predbežne som s dohodou súhlasil s tým, že podrobnosti dokumentu musím prekonzultovať s právnikom. V mojej situácii by som skôr či neskôr z Českej republiky odišiel a išiel si hľadať prácu na Slovensko. Právne neexistoval nijaký dôvod, aby ma mohli vyhodiť. Bolo zaujímavé, že v dohode bol paragraf, ktorý mi prikazoval mlčať o tom, čo sa stalo. V ten večer som zaspával v podstate už ako nezamestnaný a navyše aj s prívlastkom homofób...
Robert LANDIS