Fotografia je presný obraz histórie

thumbnail

Nikdy som si nemyslel, že vykonám v živote všetko, čo som doteraz urobil. Pohľad na modernú fotografiu formovalo na Slovensku veľa fotografov. Málokto z nich má toľko medzinárodných skúseností ako Jozef KEPPERT z Galanty. Je zakladajúcim a dnes čestným prezidentom Fotoklubu v Galante, autorom a majstrom Zväzu slovenských fotografov, čestným členom Rakúskej fotografickej spoločnosti ÖGPh, Zväzu rakúskych fotografických združení VÖAV a čestným členom Fotoklubu v Győri. Je bývalým riaditeľom Vlastivedného múzea v Galante, propagátorom slovenskej vedeckej osobnosti 19. storočia, zakladateľa modernej optiky profesora Jozefa Maximiliána Petzvala, rodáka zo Spišskej Belej, a grófa Mihályho Esterháziho, narodeného v roku 1853 v Bratislave,  ktorý žil v Bernolákove a Tomášikove, politika, športovca, ale najmä fotografa.

  • Aké boli vaše fotografické začiatky?

Začal som pracovať vo vydavateľstve Pravda ako korektor. Fotografoval som veľmi aktívne a vystavoval doma i v zahraničí, ale švagor emigroval, a to bol môj koniec, o sľúbené miesto agentúrneho fotografa som prišiel. Vtedy sa uvoľnilo miesto v krajskom osvetovom stredisku, odbor metodika fotografie a výtvarníctva. Dostal som sa na školenie fotografov do Győru. Tam som sa stretol s najlepšími fotografmi v Maďarsku. Vtedy patril Fotoklub v Győri medzi svetovú špičku. Odvtedy s nimi, ešte dnes žijúcimi členmi, udržujem aj priateľské vzťahy. Mám od vtedajšieho maďarského ministra kultúry akademika Ferenca Glatza ocenenie za rozvoj maďarsko-slovenských vzťahov. Rovnako ma vyznamenal aj slovenský minister kultúry Miroslav Válek za moje kultúrne aktivity v Západoslovenskom kraji. Koncom sedemdesiatych rokov chodili do Maďarska fotografovať aj mnohí Rakúšania, a tak som nadviazal kontakty aj s nimi. Oni tam nosili šilingy a modelky Maďarky... Také boli naše začiatky s fotografovaním aktov. Som zakladajúci člen Fotoklubu v Galante a začal som aj aktívne lektorsky a organizačne „funkcionárčiť“ v oblasti fotografie. Galanta sa vtedy Mirom Vojtekom, legendou slovenskej fotožurnalistiky, dokonca stala mekkou slovenskej fotografie. Máme to napísané v kronike. Bol som členom redakčnej rady časopisu Výtvarníctvo, fotografia a film a sedem rokov tajomníkom Zväzu slovenských fotografov. Som stále členom komisie Medzinárodnej federácie fotografického umenia FIAP. Neuveriteľné, že to so mnou manželka vydržala...

  • Boli ste popularizátorom osláv stého výročia úmrtia zakladateľa modernej optiky Slováka profesora Jozefa Maximiliána Petzvala. Čím vás zaujal?

Bol to neobyčajne všestranný človek. Budúci rok si pripomenieme sto osemdesiate výročie jeho prvých troch zásadných vynálezov. V roku 1840 skonštruoval prvý portrétny objektív, ďalej achromatický trojšošovkový objektív s veľkou svetelnosťou na základe vlastného výpočtu a vyvinul šestnásťnásobne silnejší svetelný objektív než dovtedy. Musíme si uvedomiť, že vtedy expozícia trvala až tridsať minút, Petzval ju skrátil na minútu. Rovnako prispel výpočtami nových objektívov aj k rozvoju kinematografie. Pritom si objektívy sám aj brúsil, teda bol i manuálne zručný. A jeho objektívy sa aj pri úctyhodnom rozvoji modernej optiky používajú dodnes v optických prístrojoch astronómie, kinematografii, meracej technike a ďalších oblastiach. Bol skvelý matematik a pre magistrát v Budapešti naprojektoval kanálový systém Dunaja, ktorý zabraňoval povodniam.  V roku 1877 ho vymenovali za čestného člena Viedenskej fotografickej spoločnosti.

  • Bol vraj aj dobrým športovcom...

V tom období miestna honorácia, ku ktorej patrili aj profesori univerzity, prichádzala na univerzitu v koči. Petzval bol jediný profesor, ktorý prichádzal na univerzitu v sedle svojho koňa. Bol známy ako čudák, neuznávajúci vtedajšie skostnatené metódy vyučovania. Navyše bol vynikajúci šermiar a mal jedinečnú pohybovú kultúru. Študenti baletného umenia z Viedenskej opery vraj chodili na jeho matematické prednášky, pretože Petzval v zápale prednášky a pri riešení matematických príkladov tancoval od jednej strany tabule k druhej ako v balete a jeho figúry boli neopakovateľné.

  • Takže, kto si ho privlastňuje ‒ Slovensko, Rakúsko či Maďarsko?

Múzeum nemá len v rodisku v Spišskej Belej, ale bolo napríklad aj v maďarskom meste Vác, kde bola fabrika svetoznámej fotografickej firmy Kodak, dnes už neexistuje. Dnes už tam neexistuje ani jeho múzeum, ktoré fungovalo pod osobnou kuratelou pána Peterdiho, riaditeľa podniku. Pri príležitosti stého výročia jeho úmrtia v roku 1991 fotografické zväzy Rakúska, Maďarska a Slovenska usporiadali spomienkové stretnutie. Na Centrálnom cintoríne vo Viedni položili traja predsedovia fotografických zväzov spoločný veniec so štátnymi stuhami k náhrobnému kameňu J. M. Petzvala. Doteraz mám zimomriavky pri spomienke, že som bol pri tom.

  • Dostalo sa mu uznania už za života?

Naopak, prežil rad sklamaní. Svoje výpočty odovzdal Petzval na realizáciu známemu viedenskému optikovi Petrovi Friedrichovi Voigtländerovi, s ktorým sa pravidelne schádzal. Vynálezca však s výrobcom nikdy neuzavrel zmluvu, ani vynález nenechal patentovať, takže o zisk zo svojej práce prišiel. Petzval sa uzatvoril do seba  a začal sa venovať iba teoretickej práci o optike. Keď bola práca hotová, Petzvalov dom vykradli a zmizlo aj jeho celoživotné dielo o optike a nikdy sa nenašlo.

  • A ako ste „objavili“ grófa Mihályho Esterháziho?
Reportážna fotografia Jozefa KEPPERTA

Keď som pred vyše štyridsiatimi  rokmi mapoval históriu fotografie v regióne, ani som nevedel, kto je človek, ktorého meno je napísané na hrobe cintorína v Hodoch pri Galante. A vôbec nie to, že ide o významnú osobnosť ‒ osobitne pre fotografiu, pretože gróf bol zakladateľom rôznych aktivít v Rakúsko-Uhorsku. Začal som pátrať, o koho vlastne ide. Profesor József  Hefelle z Budapešti, grófka Mónika Esterháziová z Viedne a neskoršie Károly Kincses, zakladajúci riaditeľ Maďarského fotografického múzea v Kecskeméte, môj dobrý priateľ, autor knihy o aktivitách fotografujúcej šľachty, ma povzbudzoval, aby som sa problematike venoval naďalej. Pozitívne môj výskum ovplyvnila aj výstava Galanta a  Esterházyovci v roku 1995, keď sme pri prípravách narazili na prvé konkrétne poznatky súvisiace s grófom Mihálym a jeho vzťahom k Slovensku.

  • Aké boli tie kontakty?

V parku svojho bernolákovského kaštieľa mal dobre vybavený pavilón, kde sa venoval fotografovaniu. Ale pohyboval sa po celej Európe. V roku 1890 sa zúčastnil po prvý raz  na výstave amatérskych fotografov v Budapešti. Ako člen viedenského Kamera klubu v roku 1896 vystavoval v Berlíne na medzinárodnej výstave fotografií. Navyše v rokoch 1904 ‒ 1906 bol členom Francúzskej fotografickej spoločnosti. Zaoberal sa nielen fotografovaním. V roku 1892 ho zvolili za poslanca snemovne. Bol doživotný člen hornej komory hlavného rádu, cisárskym a kráľovským komorníkom a tajným radcom. Do povedomia sa dostal ako cestovateľ a lovec levov. Prírodovedné múzeum v Budapešti vlastní jeho exponáty. Vo francúzskom Nice získal prvú cenu v streľbe na hlinené holuby. V Uhorsku založil Spolok strelcov na hlinené holuby a organizoval činnosť v rámci tohto spolku. Do Bratislavy pritiahol dostihový šport. Dlhé roky aktívne predsedal Atletickému klubu. Bol predsedom Stefánia Yacht klubu a pozsonyského (pressburského) spolku lodníkov. Bol podpredsedom Autoklubu a od roka 1903 do jeho smrti predsedom. Medzi prvými v Európe aj Uhorsku tento klub zaviedol poznávacie tabuľky na automobily. Prvú poznávaciu značku dostal, ako inak, jeho automobil značky Mercedes.

  • Tento Esterházi zomrel 28. apríla 1906 v Budapešti. Asi nie je núdza o jeho fotografie, keďže bol fotograf...

Po jeho smrti, za veľmi zložitých okolností, musela manželka s dcérami Bernolákovo opustiť a usadiť sa v loveckom kaštieli v Tomášikove. Kaštieľ v roku 1945 vykradli. Album objavil kronikár obce, mal 13,5 kilogramu. Fotografie z albumu boli digitalizované a vystavované v roku 2008 v rámci Mesiaca fotografie v Bratislave, v Galante, Győri a v Komárne. Majetkom kolekcie je Vlastivedné múzeum v Galante. Ďalší album grófa sa objavil len nedávno s fotografiami Bernolákova, ktorý odkúpilo mestečko Bernolákovo. Použitá fotografická technika, albumín, je v originálnej podobe tmavohnedej farby s fialovým tónom a biela farba je číra. Dnes už asi deväťdesiatpäť percent  albumínových fotografií vybledlo a bielu farbu nahradila žltá.  Ďalšie jeho albumy vlastní Praha a Viedeň. Historický archív Maďarského národného múzea v Budapešti má len portrét grófa. Napriek vynikajúcim kontaktom sa mi ani od rodiny nepodarilo získať jeho fotografiu.  Fotokópiu z rodinného albumu z Tomášikova mi spolu s listom zaslal synovec grófa gróf Lajos Esterházi zo Švajčiarska. Opisuje, kto všetko je na fotografii, a autorstvo pripisuje svojmu strýkovi. Ani v Maďarskom fotografickom múzeu v Kecskeméte fotografie grófa nie sú. Na Slovensku jeho potomkovia nežijú, stodevätnásť rodín tohto mena je roztrúsených po celom svete na každom kontinente, okrem Antarktídy...

  • V Galante sa spomienka na túto rodinu spája s neogotickým kaštieľom, ktorý dali pôvodne postaviť ešte v roku 1633 bratia Daniel a Pavol Esterháziovci. Prečo sa kaštieľ nevrátil späť rodine Esterháziovcov?

Všetko sa po roku 1918 riadilo z Prahy. Vrátane pamiatok. Pražský úrad za tristotisíc korún rodinu vyplatil a kaštieľ získal do správy československý štát. Potom ho čakal smutný osud. Bola tu nemocnica, knižnica, Dom pionierov, kde som viedol fotokrúžok, a bolo tam Vlastivedné múzeum.

  • Prečo kaštieľ tak schátral, veď jeho siluetu má Galanta aj vo svojom erbe a na svojej pečati?

Kaštieľ sa dostal do vlastníctva samosprávy od štátu až v roku 1993. Začal sa síce opravovať v roku 1988, ale prišla „nežná“ revolúcia a bol koniec financiám. Robili sa len čiastočné úpravy, bývalý primátor Alexander Mézeš z projektových prostriedkov aspoň oplotil park a objekt a zabezpečil revitalizáciu parku okolo kaštieľa. K financiám sa podarilo včleniť aj opravu takzvanej koniarne, dnes Severné krídlo. Zavolali ma raz večer poslanci mestského zastupiteľstva a dobrovoľníci, urobili tam osvetlenie kaštieľa. Že je to vraj vybavené, ale nebolo... (smiech). Tak sme začali intervenovať, aby nám pamiatkari akciu schválili. A až potom sme začali rozmýšľať, ako kaštieľu pomôcť. Vtedy som bol poslancom mesta. Tak sme s viacerými v roku 2012 založili občianske združenie na jeho záchranu. Chceli sme opraviť aj nádvorie. Pamiatkari začali protestovať. A ja som vytiahol z múzea kompletný archeologický prieskum aj s oponentúrou, ktorý sa tam kedysi robil. Ani krajskí pamiatkari ho nemali... Bývalý riaditeľ múzea bol totiž povolaním archeológ. Škoda, že minulý rok zomrel. Zaslúžil sa napríklad aj o výskum Šintavského vodného hradu, výstava z nálezov bola otvorená priamo na nádvorí kaštieľa v Seredi v roku 1987. Tešila sa veľkému záujmu verejnosti, odborných kruhov a, bohužiaľ, aj zlodejov. Po deviatom vlámaní museli expozíciu zrušiť a nálezový materiál deponovať do múzea v Galante.

Jozef KEPPERT zavŕšil svoj pracovný život ako riaditeľ múzea v budove bývalej banky, v ktorej jeho dedo začínal.
  • V roku 1990 Vlastivedné múzeum z kaštieľa nasťahovali do budovy bývalej banky v Galante. Dlhé roky ste pôsobili ako riaditeľ múzea práve v tejto budove...

To bol krásny oblúk môjho života. Po rokoch som sa vrátil na miesta, kde pracoval môj dedo ako riaditeľ. Do banky nastúpil v roku 1909 ako pokladník a ja som do Vlastivedného múzea, do budovy, v ktorej pracoval môj dedo, nastúpil  ako riaditeľ v roku 1999. Presne po deväťdesiatich rokoch.

  • To nie je náhoda...

Preto som sa usiloval budovu zveľadiť, urobil som prístavbu, zaviedol som digitalizáciu zbierkového fondu, čo v tom čase mnohí nechápali, a dosť som aj schytával od zamestnancov, že im zbytočne pridávam robotu. Ale ja som mal predstavu o budúcnosti a dnes je digitalizácia v múzeách bežnou vecou. Pomohol mi bývalý riaditeľ Západoslovenského múzea v Trnave Tibor Díte, u neho som skončil vysokú školu života. V máji 2015 v celoslovenskej súťaži, ktorú vyhlásilo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Vlastivedné múzeum v Galante získalo titul Múzeum roka 2014. Som na to hrdý.

  • Prežili ste bohatý život, okrem už spomenutých aktivít ste zakladali v Galante tenis, založili ste Galantské noviny. Tých vašich aktivít je nespočetné množstvo. Ešte stále fotografujete?

Nikdy som si nemyslel, že spravím v živote to, čo som doteraz urobil. Bolo toho veľa. Mal som a mám veľa záujmov. Ak niekoho raz fotografia chytí, už ju neopustí. V tomto roku som vystavoval a bol členom poroty na IV. salóne tvorivej fotografie Slovenskej federácie fotografov, výstava bola v Galante v Neogotickom kaštieli.

Zhováral sa Ivan KRAJČOVIČ ‒ Foto: autor

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.