Tibora HUSZÁRA prijali aj bez maturity na pražské umelecké vysokoškolské štúdium. Tibor HUSZÁR. Jeho obrovská postava vyčnievala z davu, kamkoľvek vošiel. Dobromyseľný úsmev, neoholená tvár, ktorá mu priniesla prezývku Fúzo, a neodmysliteľný kinofilmový fotoaparát Leica Contax G1, hompáľajúci sa mu na krku, boli jeho ďalšie poznávajúce znamenia. Bohém, ktorý zanechal výraznú stopu v slovenskej dokumentárnej fotografii. Narodil sa v júni 1952 v dedinke Réca v neumeleckej rodine. Napriek tomu cítil, že nebude ekonóm ako jeho otec... Začal fotografovať rovesníkov dvojokou zrkadlovkou Veltaflex ako dvanásťročný a zaujatie čiernobielou fotografiou mu vydržalo celý život. Profesionálne spočiatku fotografoval vtedy nesmierne drahou jednookou zrkadlovkou Asahi Pentax. Úsilie naučiť sa čo najviac ho bez maturity priviedla do pražskej FAMU. Fotografická legenda profesor Ján Šmok bol ním taký nadšený, že ho na svoju katedru fotografie prijal aj tak ‒ s podmienkou, že si maturitu dorobí počas štúdia. Zmaturoval v treťom ročníku vysokej školy. Neskôr si urobil doktorát, na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave habilitoval a sám učil.
- NETRADIČNÝ PEDAGÓG
Ako vysokoškolského učiteľa som ho zažil osobne. Bol na žiakov veľmi zmierlivý, vedel, že fotografiu musia absolvovať popri iných predmetoch, a nie každý mal pre ňu talent. Na ostatných, trebárs keď viedol fotografický ateliér študentov Fakulty masmediálnej komunikácie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, mal vyššie nároky. Nebol prednáškový typ. Zobral radšej študentov do prírody a tam ich „vypustil“... Na Slovensku okrem Trnavy vyučoval na Akadémii umenia v Banskej Bystrici predmet Dokumentárna fotografia. Tu ho dokonca zvolili za predsedu Akademického senátu. „Fotografia je moja vnútorná sloboda, ale aj vnútorné väzenie ducha,“ hovorieval. Aj počas deväťdesiatych rokov, keď odišiel do New Yorku, sa živil ako fotograf a pedagóg. Pôsobil na School of Visual Art ako asistent režiséra Vojtěcha Jasného, ktorý do USA emigroval po nakrútení trezorového filmu Všichni dobří rodáci v roku 1968. Pôsobil aj v New York University a Columbia University.
- NEPOKOJNÝ SVETOBEŽNÍK
Z pobytu v USA vydal knihy New York – mesto tolerancie, Retrospektíva a fotografický cyklus fotografií pôvodom slovenského výtvarníka Kolomana Sokola s rovnomenným názvom. Fotografoval aj priebeh vzniku Formanovho filmu Ľud verzus Larry Flynt. Bol typom nepokojného fotografa, musel stále niečo objavovať. Tak vznikala kniha Na krídlach večnosti, zachytávajúca divadelné predstavenia deviatich slovenských divadiel a jedného viedenského. Letokruhy večnosti zachytávali veriacich a architektúru drevených kostolov na Slovensku. Absolvoval študijné fotografické cesty do Japonska, Číny a ZSSR. V Brazílii fotografoval favely v Rio de Janeiro, karneval v Olinde a Indiánov vo Forta Leza. V Zimbabwe a Juhoafrickej republike deti s AIDS, v pohorí Sonora a Durango v Mexiku miestnych Indiánov. Na Slovensku zdokumentoval vzburu vo väznici v Leopoldove, priebeh nežnej revolúcie, výstavbu Gabčíkova a Mochoviec, ale keďže bol na voľnej nohe, nepohrdol ani reklamnými a politickými kampaňami. Fotografoval na predvolebné plagáty napríklad Vladimíra Mečiara, čo mu veľa ľudí nevedelo odpustiť. Vždy však bolo vidieť jeho osobitý rukopis. Jeho priateľ spisovateľ Ľuboš Jurík spomínal, že básnikovi Miroslavovi Válkovi sa portrét nepáčil. Zdal sa tam ako karikatúra samého seba
- ČIERNOBIELY KLASIK
Zažil som osobne, ako si pri fotografovaní vedel získať ľudí. Bolo jedno, či to bol prezident, alebo Róm zo zapadnutej osady. V čase digitálnej éry fotografie nielen zavalitou postavou pripomínal dinosaura. Hoci fotografoval aj farebne a digitálne, väčšinou sa venoval klasickej čiernobielej analógovej fotografii.
„Dynamická fotografia potrebuje len dva tóny ‒ čierny a biely,“ hovorieval svojim žiakom. Využíval svetlo a protisvetlo. Kardinála Jána Chryzostoma Korca fotografoval v takmer slepej chodbe s malým oknom, ktoré mu osvetľovalo iba časť tváre. Nepoužíval blesk, vystačil si s prírodným svetlom, ktoré dodávalo jeho fotografiám hĺbku. Využíval nízku rýchlosť uzávierky, aby rozmazanými pohybmi fotografovaného zvýraznil dramatickosť scény. Bol klasikom a pánom fotografom.
- CHORÝ BOHÉM
Odmalička bol chorý. Lekári mu už na učňovke, kam musel ísť po tom, čo ho neprijali na Školu úžitkového výtvarníctva, diagnostikovali zápal hrubého čreva a leukémiu. Nedávali mu veľa šancí. On sa však s chorobami naučil žiť. Podľa jeho dobrých známych sa však neustále zdravotné problémy v neskoršom veku podpísali aj na jeho povahe. Choroby začali väzniť jeho ducha. Mal chvíle, keď veľa jedol, potom si zase nasadil tvrdé diéty, vyhľadával liečiteľov. Občas chcel byť sám, inokedy musel byť v spoločnosti. Rozviedol sa. Operovali mu rakovinu hrubého čreva. Úplne som sa preľakol, keď som ho nesmierne vychudnutého po rekonvalescencii stretol na jednej fotografickej výstave. Vydal knihu o sebe Návrat späť s hrôzostrašným autoportrétom, kde sa nádeja: „Môj prípad dáva nádej mnohým ľuďom dobrej vôle a svedčí o tom, že sa oplatí nepodľahnúť čaru volania z diaľky a vytrvať v dennom úsilí o pokračovanie života. Stvoriteľ má podstatne širšie kompetencie. Povoláva k sebe alebo necháva žiť.“
Rok po vydaní tejto knihy a v čase príprav vydania publikácie pod názvom Hombaj ma tuhavo (z važeckého nárečia Hojdaj ma tuho) Tibor Huszár 11. septembra 2013 o druhej hodine nadránom u seba doma v Modre-Harmónii zomrel.
Ivan KRAJČOVIČ – Foto: teraz, TASR