REPORTÁŽ
Danubiana v Čunove sa stáva lákavým, renomovaným múzeom moderného umenia. Danubiana na Dunaji ich privítala už státisíce. Návštevníci sem prichádzajú z Európy i zo zámoria, pravdaže aj zo Žitného ostrova. Krásou a výtvarnými klenotmi tejto novodobej perly sa kochali hlavy korunované, obyčajné, sivovlasé, aj strapaté. Ja som sa vmiesil medzi študentov ktorejsi strednej školy. O hodinku pri oddychu z kormy starorímskej galéry pasiem unavené oči po lužných lesoch ohromného dunajského diela a industriálnej pečati našich vodohospodárskych a stavbárskych generácií. Podchvíľou zapichnem oči od obrazov na steny. Vnímam vkusný šat i šarmantné prívesky iba vlani obnoveného, teraz už rozľahlého chrámu umenia. Zo zvyku, tak po našsky hľadám nedorobky a chybičky krásy na práci projektantov. Stávam sa však kritikom bez obživy: projektanti i stavitelia prezentujú dokonalé remeslo.
■ V ZRKADLÁCH HLADINY
Na obzore proti prúdu veľtoku črtá sa panoráma Bratislavy s Kamzíkom v Karpatoch na pozadí. Lesk zrkadla pokojnej hladiny pod fascinujúco príjemným panoramatickým obzorom protiľahlej hrádze čeria kŕdle rozšantených kačíc a loď. Výletníci zaostrujú pohľady ďalekohľadmi a fotoaparátmi. Naisto viem, neobdivujú mňa na streche s ohorkom cigarety, ale kýl výstavnej lode podo mnou na súši. Posedím im ešte chvíľku v priezoroch, kým si odfúknem nad popolníkom. Jedna z lodí manévruje, mieri do blízkeho prístavu. O pár chvíľ zakotví a na mólo vysype nových návštevníkov: Nemcov, Švajčiarov, Rakúšanov? A od mája po nedeliach zasa iné privezú víkendujúcich Bratislavčanov. Aj keď tí sem poľahky zájdu autom, mestskou autobusovou linkou, ba aj na bicykloch z Petržalky alebo na kolieskových korčuliach po hladko vyasfaltovanej dunajskej hrádzi.
Už som sa občerstvil ponukami príjemného vánku nad riekou i lavičiek v oáze parku nadrozmerných sochárskych diel. Na parkovisku obďaleč už tíchnu šumy zážitkov dunajskostredskej omladiny v odchádzajúcom autobuse. Ešte pred hodinkou-dvomi v interiéroch múzea ma vsala do seba podmaňujúca atmosféra a sprevádzala pred výstavnými pokladmi na bielučkých stenách galérie. Vraciam sa, aby som si v útrobách rímskej galéry znova užil klenoty umenia a jej skvostný interiér s jeho s čarovne premenlivými panoramatickými výhľadmi do lahodiacej urbanizovanej dunajskej prírody.
■ JEDINEČNÉ STAVBY
Na odvážne dunajské vodné dielo od Bratislavy po Gabčíkovo si okolitý, ba i vzdialenejší svet, zdá sa, už privykol. Gigant technického umu slúži ľuďom, ani prírode neublížil. Tunajší čunovský kataster pred pár desaťročiami poznačili odvážni binderovci nielen vodohospodárskymi stavbami a objektmi. Položili aj základ v súčasnosti už naďaleko a naširoko známeho športového a rekreačného areálu na divokej i tichej vode. Ale jedinečnou ideou, iniciatívou a skutkom sa pridal aj Popradčan Vincent Polakovič. Nadšenec spod Tatier svojím výnimočným činom a splnením životného sna povýšil južansky ospanlivé Čunovo. Vybudoval tu jedinečnú inštitúciu výtvarnej kultúry medzinárodného významu. Samozrejme, nebol sám, nebol ani osamelým opovážlivcom, ani jediným oponentom, a predsa bol to on, kto sa stal otcom vlastnej opovážlivo odvážnej vízie. Aj keď od Polakovičovho sna po jeho uskutočnenie malo pretiecť dolu Dunajom naozaj veľa vody, v jeho prípade od prelomu tisícročí – i v terajších rozkývaných časoch – platilo a platí, že dokázal na Slovensku stvoriť jednu zo svetových muzeálnych špičiek s galériou moderného umenia.
Od septembra roku 2000 funkčná Danubiana je v súčasnosti dôležitou cievou, ktorá spája Slovensko a svet jedinečnou prezentáciou nášho i európskeho moderného výtvarníctva. A od vlaňajšieho dokončenia jej rekonštrukcie s rozšírením výstavných plôch v septembri 2014 je aj vôbec najväčšou u nás.
V súčasnosti už zveľadená Danubiana je unikátnou výstavnou galériou moderného umenia. Rodila sa síce a rástla akoby snivo osamelá na dunajskom štrku uprostred veľtoku zdanlivo pomaly. No prekvapivo vyrastala zo snov vizionára Polakoviča a jeho mecenáša Meulensteena, kým sa nestala novým kultúrnym symbolom Bratislavy a Slovenska. Narodila sa síce v okrajovom priestore hlavného mesta, no v jedinečnom a kultivujúcom sa prostredí slovensko-maďarsko-rakúskeho trojuholníka. Ani v bližších Rusovciach sa počas mesiacov slovenského budúcoročného predsedania Rade Európy nepochválime zrekonštruovaným kaštieľom, ani k nemu priľahlým, ale zanedbaným lužným lesoparkom. Zato Danubianou celkom isto.
Správa z tlače:
Rakúsky veľvyslanec na Slovensku Markus Wuketich v mene prezidenta svojej krajiny udelil Vincentovi Polakovičovi štátne vyznamenanie za výbornú spoluprácu, keď v Danubiane doteraz vystavovalo vyše sto rakúskych výtvarníkov. Ťažšími oceneniami – Zlatou medailou Danubiany v podobe mlynského kameňa odmeňoval Polakovič tých, ktorí sa zaslúžili o vybudovanie Danubiany pred pätnástimi rokmi a jej terajšiu dostavbu. „Zaslúži si ju aj Meulensteenova manželka. Nezavolala na mňa policajtov, keď som prišiel k nim do Holandska pýtať peniaze na výstavbu. Jej manžel mesačne posielal veľké čiastky,“ zdôvodnil Polakovič.
■ SRDCE GALÉRIE
Srdcom pôvodnej, ale i rekonštrukciou rozšírenej Danubiany bola a je rozsiahla zbierka trvalo vystavených európskych umeleckých diel uznávanej zberateľskej autority a mecenáša umenia Gerarda Meulensteena.
Štvrťmiliónteho hosťa má Danubiana už dávnejšie za sebou a ambíciu privítať päťdesiattisíceho do roka a do dňa pred sebou. Sú to závideniahodné údaje pre múzeá a galérie starobylej Bratislavy, ale také počty sú optimisticky ambiciózne a reálne pre galéru na polostrove v Dunaji. Pre jej riaditeľa Polakoviča sú tieto čísla samozrejmé ‒ podobne, ako sa stali násobky prírastkov plôch výstavných pavilónov po rekonštrukcii a prístavbe interiérov a dobudovaní exteriérov Danubiany.
Na okraj pridám dodatok akoby z ríše snov: Bezchybné rozšírenie múzea ‒ galérie, o dokonalé prístavby, ktoré boli vybudované v plánovanom termíne, znamenalo, že z investície, o ktorú sa pričinili dokonca až dve po sebe idúce vlády SR, zostali peniaze aj na ročnú prevádzku Danubiany. Je to fakt nevídaný a v našich končinách isto povzbudzujúci. Ajhľa, čo všeličo možno dokázať, keď voľky-nevoľky a aspoň občas potiahneme za jeden povraz a keď si nepodkladáme nohu!
■ POLDEŇ NA OCHUTNANIE
Podľa nálady preberám si medzi sálami a výstavami zbierok výtvarných diel už od predpoludnia. Ráčim si ešte raz prezrieť priestranné sály iba na prízemí alebo tie vyššie – na poschodí? Ešteže sa nekoná v tento deň ponuka podujatia v prednáškovej sále... Alebo vojdem do predajnej galérie súčasného umenia? Okúňam sa za sklenenou stenou, veď vojsť tam s dôchodcovsky prázdnym vreckom sa nepatrí. Ale po kávičke v priestrannom Art Café celkom isto zájdem aspoň do Art Shopu, veď drobný suvenír poteší.
Zostávam na prízemí, medzi muzeálnymi exponátmi Gerarda Meulensteena. Sú ich desiatky, ktoré tu našli permanentné miesto. „Pozhováram sa“ s niektorými, očami a aj mysľou.
Príbeh bizarne rozprávkový:
Znie neuveriteľne. Má dvoch hlavných hrdinov z mäsa a kostí. Vari najvýstižnejšie ho pred pár rokmi zaznamenal publicista Andrej Bán. Približuje, ako právnik a bývalý pracovník prokuratúry Vincent Polakovič obdivuje iného Vincenta – van Gogha. Skladá mu poctu – akoby sa rozprávali pri bronzovej soche v parku holandskej dedinky Nuenen. Ako sa tí dvaja Vincentovia rozprávajú, ide okolo neznámy človek, ktorého výjav zaujal. Na kúsok novín napísal telefónne číslo a hovorí Polakovičovi: „Zavolajte tomuto človeku, možno vám pomôže!“ Bolo to číslo holandského podnikateľa v mikroelektronike...
A prvý toho druhého opantal myšlienkou súkromnej galérie, aká by v priestore medzi Ašom a Vladivostokom nemala obdobu. „Boli sme iba dvaja amatéri, nadšenci, ktorí milujú moderné expresívne umenie, ale Pán Boh nám nenadelil talent ako iným,“ spomína Polakovič na bizarnú rozprávku, ktorej niť viedla k DANUBIANE.
■ TAKMER ROZPRÁVKA
Slovák nadšenec a Holanďan mecenáš z onoho rozprávkového príbehu o zrode Danubiany – Vincent Polakovič a Gerard Meulensteen – by mohli byť prototypmi novodobých hrdinov. Ale nie sú nimi, ani sa nehrajú na nich, aj keď mohli by. Bez seba boli by len vášnivými hráčmi na osamelých pieskoviskách. Vo dvojitej symbióze sú ľuďmi, ktorí aj v časoch súčasnej európskej mizérie a všakovako relativizovaných hodnôt zanechajú po sebe viac než stopy v dunajskom piesku. A je ľahostajné jednému i druhému, rovnako vám a či mne návštevníkovi Meulensteenovej muzeálnej zbierky moderného umenia, či sa mi ten alebo onen vystavený zberateľský kúsok a či to alebo ono výtvarné stvárnenie páči, alebo nepáči. No zrejme mali oni a máte aj vy pravdu, lebo k čomu som sa sprvu obracal chrbtom, pri druhom stretnutí sa už pristavujem a teraz pri treťom sa s dielom zoznámim a či aspoň nemo pozhováram.
■ GALANDOVCI A INÍ
Tuším, že nabudúce môže byť aj moja ruka v ich rukáve... Veď poznám sa, pamätám si, ako pred pár mesiacmi ma oslovili Galandovci. Aj predtým vedel som o nich, no iba náhodou som videl čo-to z diela jedného či druhého. Ale tu v Danubiane som si mohol oči vyočiť na mnou netušených dielach a výtvarných výbojoch takmer celej tejto generačnej družiny. Pravdaže, hoci mám vekom plytší dych, nie každý kúsok Galandovcov bol pre mňa, laického labužníka dych vyrážajúci. A predsa, zaradil som si ich do súvislostí odklonov a hľadania, ich času-nečasu, do ich strát a ich nálezov. Až stali sme sa v spoločných mĺkvych dialógoch o svete a jestvovaní navzájom bližší. Veď svet a bytie človeka v ňom, vo mne, ani okolo mňa, to nikdy nie sú iba moje oči a môj um...
Magický priestor múzea a výstavných sál dovoľuje návštevníkom absorbovať zážitok aj z takých umeleckých diel, s ktorými si ešte neporozumeli, ale chcú a osvojujú si ich jestvovanie. Kým vyjdú portálom z interiéru galéry, prídu iní. Sú a budú zasýtení pocitmi zmyslového estetického vyžitia.
■ ZIMA V AQUAMARINE
Minulá zima v sále Aquamarine ponúkala príležitosť vzhliadnuť portrétne fotografie známeho rakúskeho fotografa Seppa Dreissingera, ktorý sa preslávil neopakovateľnými portrétmi najznámejších umelcov rakúskej kultúrnej scény, medzi nimi aj Hermanna Nitscha. Ako vidím, akurátne toho Nitscha, ktorý sa vo výstavných sálach Danubiany prezentuje svojím výtvarným divadlom mystérií a orgií, ktoré sa podľa neho má stať najväčšou a najhlbšou oslavou ľudstva, oslavou života. Táto výstava akoby symbolicky trvala až do tohtoročného prvého jarného dňa v kalendári. Ja sa priznávam, že ma ešte čaká oveľa dlhší čas na pochopenie a osvojenie si majstrových vízií. Kiežby ma čakal naozaj, pretože ja sám som prešiel zatiaľ kratšiu a najmä inú cestu než on.
Isto sa však teším aj na jarnú Danubianu – na výstavu súčasného surrealistického výtvarníka Jana Švankmajera k jeho osemdesiatinám, inscenovanú zo zbierok môjho spolužiaka a kamaráta Ivana Melicherčíka. A rovnako na súbežnú výstavu prác slovenského postmodernistu Laca Terena, ktorého široké zábery umeleckej tvorby nachádzali priaznivé ohlasy na doteraz menších vernisážach, pričom tu dostane vskutku primeraný priestor. Obidve výstavy sa tu stretávajú od konca marca do konca júna. A teším sa, že ich stihnú májové plavby lodí výletníkov z dolného aj horného toku Dunaja, i samotnej Bratislavy.
Stanislav VANČO ‒ Fotografie: archív DANUBIANA