Keď sme sa v roku 2004 stali plnoprávnym členom EÚ, verili sme západnému fungovaniu trhovej ekonomiky, západnému systému parlamentnej demokracie ako aj postupnému približovaniu sa západnej životnej úrovni väčšiny z nás. Na papieri takmer všetko funguje, ale od určitého času sa začínajú naše predstavy o pokračujúcej ekonomickej prosperity starého kontinentu akosi rúcať.
Rast HDP síce pokračuje ale menej ako v USA, čo nás však znepokojuje najviac sú budúce výdavky, na financovanie ktorých si budeme musieť peniaze požičať. Ešte sme sa celkom nespamätali z negatívnych dôsledkov covidovej pandémie a následných finančných kríz a už sme tlačení do financovania prechodu výroby energii z fosílnych palív na obnoviteľné medzi ktoré sa v rámci projektu Green Deal, zaradila proti vôli zelených aj jadrové energetika. Nebude to lacný špás, keďže tento prechod vyjde európskych daňových poplatníkov okolo 160 bilióna eur, ktoré nemáme a tak si peniaze budeme musieť požičať na medzinárodných finančných trhoch za doteraz nepoznaných podmienok. Na Rusko- ukrajinský konflikt sme reagovali západnými ruskými sankciami, ktorých súčasťou bolo odstrihnutia sa od lacných ruských energetických zdrojov ako aj ich nahradenie z rôznych časti sveta fosílnymi palivami a skvapalnených plynom predovšetkým z USA, čo výrazne predražilo energetická náklady firiem a tak sa nemôžeme ani čudovať, že mnohé z nich sa premiestnili na americký kontinent, do Číny a Indie čo sa prejavilo aj na jeho hospodárskom raste, ktorý je vyšší ako hospodársky rast Európy.
Vojnová ekonomika
Pre väčšinu občanov a firiem starého kontinentu je najväčším prekvapením stav ekonomiky u doterajších európskych lídrov ktorými boli Nemecko a Francúzsko bez rozhodnutia ktorých sa v EÚ nič nepresadilo a teda nerealizovalo. Prečo sa obe dostali za posledné dva roky v prípade Nemecka do recesie a Francúzska na jeho hranicu a čo to znamená pre ekonomiku ostatných členských štátov EÚ? Nemecko sa na HDP EÚ podieľa štvrtinou a na HDP eurozóny tretinou a preto každé jeho zaváhanie „strháva“ do priepasti najväčších obchodných partnerov, čo sú aj Česko a Slovensko. Nemci si donedávna „pochvaľovali aj lacné ruské suroviny, ktorých prepravné kapacity sa mali zvýšiť dokončeným plynovodom Nord Stream 2, ktorého osud je nám neznámy a keďže s jeho využívaním sa asi počítalo, sa nemecká vláda z nepochopiteľných dôvodov rozhodla nepokračovať s výrobou elektriny z jadra, uhlia a ruského plynu, čo dostalo jej ekonomiku až do recesie. V jej politických štruktúrach má navyše silné postavenia zelena loby ktorá dokonca presadzuje aby vláda prijala daňový zákon na podporu projektov zelenej ekonomiky. Keď sa navyše nemecká vláda expresne zaujíma podporovať Ukrajinu predovšetkým vo vojenskej oblasti, nemôžeme sa čudovať, že nemecká ekonomika čoraz viac počíta s prechodom na vojenskú ekonomiku, ktorá by vraj mala postaviť upadajúce hospodárstvo na nohy. Pokiaľ ide o Francúzsko tak jej prezident E. Macron vycítil nevýrazného nemeckého kancelára O.Scholza, keď zvolal do Paríža konferenciu za účelom podľa neho len prieskumu, či by bola aj ochota vyslať vojakov NATO na Ukrajinu, ktorá napokon skončila bez prijatia záveru. Prečo tak v poslednej dobe pritvrdil, môžeme len špekulovať, ale podľa všetkého je za tým strata francúzskeho hospodárskeho a vojenského vplyvu na štáty strednej Afriky konkrétne Niger, Čad a Mali, ktoré sa už odmietli nechať „vydierať“ predajom ich nerastných surovín predovšetkým uránu za „drobné“, v čom majú prsty Rusi a Číňania. Francúzsko začalo preberať namiesto Afriky mocenské postavenie v Európe, s čím súvisí aj prechod na vojnovú ekonomiku.
Neúčinné sankcie
Francúzska ekonomika na rozdiel od nemeckej nebola za minulý rok v recesii, keď je rast bol 0,9 percent a v roku 2024 sa počíta s jej rastom na 1,4 percenta. Pod vojnovou ekonomikou sa rozumie súbor štátnych zásahov do hospodárstva za účelom jeho zmobilizovania v prospech budúcej vojnovej ekonomiky. O tom, že ekonomika štátu smeruje k vojnovému stavu vieme vyčítať zo štruktúry HDP, keď na jeho raste sa najviac podieľajú vojenské výdavky navyše v prospech len domácej výroby. V podstate ide o niekoľkoročný proces zásadných zmien, čo si vrcholové európske ale aj vojenské štruktúry NATO všimli v prípade Ruska už neskoro a preto sú prekvapené, že opakované ekonomické a personálne sankcie voči Rusku nemajú žiadny väčší dopad na životnú úroveň ruského obyvateľstva. Rusi začali vojnovú ekonomiku budovať od roku 2008, kedy na summite NATO bola vyjadrená podpora vstupu Ukrajiny a Gruzínska do aliancie, s čím Rusko sa nemohlo stotožniť. Medzinárodný menový fond napokon priznáva, že pod ruský rast HDP okolo 3,6 percenta v roku 2023 sa podieľala aj jej vojnová ekonomika. Napokon história potvrdzuje, že na vojnovej ekonomike sa predovšetkým zarába vtedy, keď vojenský konflikt je mimo územia krajiny, ktorej export vojenského materiálu patrí medzi najväčší na svete, čo je prípad USA ale aj už spomínaného Nemecka a Francúzska. Medzi najväčších výrobcov vojenského materiálu patrí aj Rusko, ktoré z dôvodu priameho zapojenia do Rusko-ukrajinského konfliktu prednostne zabezpečuje vybavenie domácich vojenských zákaziek.
Róbert Hölcz
Foto: internet