Spor a záujem o prvého Slováka na Pražskom hrade. Počin RTVS ‒ súťaž o najväčšieho Slováka ‒ vyniesol do popredia verejného záujmu i osobnosť Gustáva Husáka. Tým sa aj podnietila nielen verejná diskusia, ale aj sprievodný záujem médií, medzi nimi aj matičných SNN. Máme na to osobitný dôvod ‒ nemálo matičiarov sa v rôznych časoch rôznym spôsobom ocitlo v blízkosti Gustáva Husáka a zanechalo o tom svedectvo. Prehľad historickej literatúry len za posledné dva roky na tému Gustáv Husák nám ukazuje, aký počet matičiarov či autorov matičných médií sa spomína, medzi nimi nachádzame ako zdroje citátov mená Ladislava Ťažkého, Vladimíra Mináča, Romana Kaliského, Jána Čomaja, Imricha Kružliaka, prof. Emíliu Hrabovec, prof. Róberta Letza, prof. Ivana Laluhu, doc. Pavla Polláka, prof. Karola Fremala, prof. Hvezdoňa Kočtúcha, Dr. Petra Mulíka, Milana Vároša, Pavla Pareničku, Jána Smolca, Františka Vnuka, Petra Valu, Jána Bábika, Pavla Dinku a z najstarších Mikuláša Gaceka či Andreja Žarnova (Šubíka).
■ ZAČAL TO SMOLEC
Prvý prelom na tému Gustáv Husák urobil matičiar Ján Smolec hneď po páde bývalého režimu. Ako dubčekovec postihnutý dvadsaťročím zákazu povolania sa vynoril v roku 1990 ako riaditeľ vydavateľstva Tatrapress Slovenského syndikátu novinárov s publikáciami edície Svedectvá. Prvou knihou bol Proces s Dr. J. Tisom, ktorá bola vzápätí nasledovaná knihou Vzostupy a pády ‒ Gustáv Husák prehovoril z pera historika Viliama Plevzu. Text lektoroval historik ‒ rešpektovaná autorita Ľubomír Lipták, jeden, na rozdiel od Plevzu, z historikov postihnutých po roku 1968. Intelektuálna energia a analytická schopnosť Liptáka ani po takmer troch desaťročiach od uverejnenia tohto posudku dodnes nevyprchali. Po knihe vydanej Jánom Smolcom, napriek nesúhlasu Husáka, nasledovali desaťročia nielen mlčania, ale po roku 1989 aj rázneho, jednostranného posudzovania rokov tzv. normalizácie, prepojených ako v spojených nádobách s príkrym odsudzovaním osoby G. Husáka. Aj v tomto sa ukázala v mnohom zásadná rozdielnosť medzi českým a slovenským prostredím. Kniha zo Smolcovho Tatrapressu v čase vydania na začiatku deväťdesiatych rokov bola príznakom novej vlny pohľadov na slovenské dejiny. Ján Smolec našiel pre to takého zdôvodnenie: „V knihe o J. Tisovi sme objasňovali cez svedectvá obhajcu JUDr. Ernesta Žabkaya a žalobcu JUDr. Antona Rašlu rozhodnutia a činy prvého slovenského prezidenta Slovenského štátu, ktorý vládol pod taktovkou fašistického diktátora Hitlera od októbra 1939 do apríla 1945. V druhej knihe objasňujeme postavu druhého prezidenta ‒ Slováka JUDr. Gustáva Husáka, ktorý šéfoval Československej socialistickej republike pod taktovkou komunistického diktátora Brežneva od mája 1975 do decembra 1989. Aj tohto prezidenta, navyše v rokoch 1969 ‒ 1987 aj generálneho tajomníka ÚV KSČ, dnešní netrpezliví navrhujú postaviť pred súd. Takže čo prezident ‒ Slovák, to zločinec? Obaja prezidenti vládli v nešťastných obdobiach, slúžili najodpornejším ideológiám, ako ľudská civilizácia splodila ‒ fašizmu a komunizmu. Určite by spravili lepšie, keby sa funkcií vzdali. Prečo sa nevzdávali vysvetľujú knihy.“ Ján Smolec vysvetľuje vydania knihy tým, že len dlhoročný blízky spolupracovník Viliam Plevza mohol získať svedectvo a zachrániť ho pred tým, aby si ho vzdal G. Husák do hrobu, pretože po odchode z vrcholov moci sa „zaťato uzatvoril do seba, mlčal a nesúhlasil ani s vydaním textu knihy“.
■ ČESKÝ PRELOM
No ako sa ukázalo, tak v českom aj v slovenskom prostredí zrela potreba vyrovnať sa s „prezidentom zabudnutia“. Prelomovo sa Husák vrátil plnokrvne do dejín až v roku 2017 . Český historik novej generácie Michal Macháček skončil desaťročný, v mnohom originálny výskum a vydavateľstvo Vyšehrad vydalo vyše šesťstostranovú knihu s jednoduchým, ale prenikavým názvom: Gustáv Husák. Kniha mala pôvodne vyjsť ešte na jeseň v roku 2015, avizoval ju úryvok Boj o Hrad uverejnený v denníku Právo v máji toho roka. Opisuje, ako sa stal Gustáv Husák prvým Slovákom na Pražskom Hrade, akú úlohu v tom hrala „nacionálna otázka“, aké boli „obavy, že Česi ťažko strávia na najvyšších postoch dvoch Slovákov, a preto nevyšli kalkulácie, že Husák bude prezidentom a Vasil Biľak po ňom prevezme funkciu generálneho tajomníka strany“. Všimnime si však najprv, že v Macháčkovej publikácii, ktorá vyšla s výťahom obsahu v angličtine a v ruštine, sa ako zdroj citujú Slovenské národné noviny. Osobitne zaujala jedna z pravidelných rubrík spisovateľa Petra Vala z novembra 2013. Má názov O pátrovi Cecilovi a Gustávovi Husákovi. Cituje sa ako jeden z dôkazov vyvracania mystifikácií o tom, kde bol a čo robil G. Husák v auguste 1968 pred svojím odletom do Moskvy. Valo v SNN uvádza, ako kvôli svojej bezpečnosti prespával na jednej katolíckej bratislavskej fare.
■ ČOMAJOVE SVEDECTVÁ
Výrazné svedectvo Jána Čomaja, člena redakčnej rady SNN, takisto zaujalo českého autora, keď opisuje atmosféru na zjazde slovenských komunistov v auguste 1968 po návrate delegácie z Moskvy, kde Husák zvrátil situáciu v súvislosti s prijatím tzv. Moskovských protokolov. Čomaj píše: „Dodnes mám v pamäti strhané tváre za predsedníckym stolom, strapatý Ladislav Novomeský s uboleným pohľadom, profesor Viktor Pavlenda, ktorý si na protest nechával narásť bradu... Iba jeden muž bol prekvapivo živý a aktívny, akoby ani nezažil útrapy štvordenného rokovania v Kremli, únavu z cesty a zo zjazdu na Dunaji – bol to Gustáv Husák. Perspektíva moci mu bola enzýmom sily.“ K téme sa J. Čomaj v citovanej knihe vracia aj staťou Symbol machiavelizmu, antidemokracie a totality – Gustáv Husák v Historickej revue v roku 2003.
Pokiaľ ide o knihu V. Plevzu, vydanú J. Smolcom napriek nesúhlasu samotného Husáka ešte za jeho života, Macháček sa k nej vracia dovedna piatimi citátmi. Člen Historického odboru Matice slovenskej profesor Róbert Letz, autor série historických prác vydávaných najnovšie Literárnym informačným centrom, je v nej citovaný jedenásťkrát. Najstarší matičiar Imrich Kružliak je citovaný päťkrát. Citovaný je autor SNN, ako aj Slovenských pohľadov, výrazný rozhlasový a novinový autor Ján Bábik, Roman Kaliský, matičiar a niekdajší člen vrcholných matičných orgánov, podobne ako Vladimír Mináč či Ladislav Ťažký. Dnes deväťdesiatnik Pavol Pollák, celoživotný matičiar a autor SNN, je citovaný v súvislosti s vyšetrovaním v ére prezidenta Novotného za šírenie Husákových písomností a ich nahranie na magnetofónovú pásku. Texty pochádzali z redakcie Kultúrneho života, stranícky trest si za ne vyslúžil aj redaktor KŽ Pavol Ličko. Práve v tejto súvislosti sa zjavuje prvý citát historika a publicistu matičiara Ivana Laluhu, ktorý zasa v tých časoch rozširoval rozsiahlu žiadosť G. Husáka o rehabilitáciu. Autor využíva ako cenný prameň Laluhovo dielo Alexander Dubček od totality k demokracii z roku 2002 (v spoluautorstve s P. Žatkuliakom). Laluha uvádza mimoriadne svedectvá o tom, ako mohol Husák zabrániť ceste Dubčeka na Hrad do funkcie za prezidenta v decembri 1989.
Nositeľa Ceny Daniela Rapanta, ktorú udeľuje Historický odbor Matice slovenskej, profesora Karola Fremala nachádzame v citáciách celkom trikrát, osobitné je svedectvo o policajnom špicľovaní G. Husáka v novotnovskej ére pri stretnutiach s vysokoškolákmi. Autor cituje profesorku Emíliu Hrabovec podobne ako Dr. Petra Mulíka v časti, kde sa hovorí o Gustávovi Husákovi a jeho zásluhách o slovenskú cirkevnú provinciu, resp. v téme Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky z najnovšej štúdie vydanej v roku 2016.
■ UKRAJINA 1941...
Čitateľa môže zaujať aj päť citácií spisovateľa Mikuláša Gaceka, ktorý je najnovšie známy vydaniami kníh v matičnom vydavateľstve v roku 2015 a 2017. V tomto prípade ide o svedectvo o nedobrovoľnej účasti Gustáva Husáka v uniforme Slovenskej armády ako novinára na príkaz ministra vnútra Alexandra Macha pri ceste na Ukrajinu v roku 1941. Bol to propagandistický zájazd popredných komunistických intelektuálov (Husák, Falťan, Poničan, brat Vlada Clementisa, Čulen, jedine Novomeský sa tomu vyhol) v septembri 1941 na Ukrajinu, krátko predtým obsadenú nemeckou armádou za účasti slovenských jednotiek Rýchlej divízie. Vedúci zájazdu Mikuláš Gacek po návrate o. i. povedal, že jeden z najtvrdších komunistických intelektuálov mu celý zúfalý a sklamaný povedal: „Presvedčil som sa, aký je rozdiel medzi doktrínou a jej uplatnením v živote.“ Hoci v režimistických novinách neboli uvedené mená, vedelo sa, o koho ide. Vedenie komunistickej strany dokonca uvažovalo o vylúčení účastníkov zájazdu zo strany, a dokonca o vydaní plagátu dehonestujúceho Husáka. Historik nás uvádza do intrigánskych dohier po dlhých desaťročiach, v čase, keď bol Husák prezidentom a v zahraničí sa rozširovali tvrdenia emigrácie, že bol na katynských hroboch. Bola to dezinformácia slúžiaca k očierňovaniu prezidenta Husáka, prípad masakry v Katyni bol totiž v roku 1943, teda niekoľko rokov po tom, čo tam Husák bol. „Nejde však len o vec minulosti, o Husákovej návšteve Katyne referuje aj ponovembrová tlač a literatúra,“ a v tejto súvislosti cituje Jána Smolca a jeho reportáž pre SNN.
■ HISTORICKÁ POSTAVA
Knihu Michala Macháčka uvítalo s veľkou pozornosťou aj české prostredie. „Nový životopis Gustáva Husáka vykresľuje príbeh Slováka, ktorý dodnes ovplyvňuje českú mentalitu,“ tvrdí historik Petr Zídek v Lidových novinách. (LN 20. 1. 2018) Podľa neho bol Gustáv Husák vždy trochu záhadnou postavou a prvý veľký životopis mnoho osvetľuje, ale stále však ponecháva priveľa vecí v tieni. Rozsiahla biografia však vracia Husáka nielen do dejín, ale aj do súčasnosti. Robí z neho historickú postavu, ktorá je mimoriadne zaujímavá v súčasnom kontexte.
Je to zvláštne, podivné, ale Gustáv Husák ako keby vo svojej osobnosti a v priebehu života koncentroval vlastnosti takmer všetkých svojich predchodcov a nasledovníkov, hovorí historik Zídek. Podobne ako T. G. Masaryk sa G. Husák stal symbolom doby. A nielen to, obaja pochádzali z veľmi chudobných pomerov a obaja sa vypracovali vlastnou usilovnosťou a nadaním. Ak dáme vedľa seba fotografie Masaryka a Husáka v kruhu dobových politikov, obaja výrazne vyčnievajú. S Edvardom Benešom spojuje Gusáva Husáka vášeň pre politiku, obaja vo verejnej komunikácii hrdo používali svoj doktorský titul a nechali si ho vyryť aj na náhrobný kameň. Husák bol prvým človekom z Dúbravky, ktorý vyštudoval vysokú školu, podobne Beneš v Kožlanoch. Medzi Háchom a Husákom nachádza Zídek veľa paralel. Obaja sa dostali na vrchol vďaka katastrofe svojho štátu a obaja žili v ilúzii, že svojím realizmom a pragmatizmom dosiahnu podstatné ústupky okupačnej moci a obaja nakoniec kapitulovali.
S Gottwaldom, so Zápotockým a s Novotným spája Husáka to, že boli neochvejnými komunistami. S prezidentom Svobodom zasa skúsenosť obetí stalinských čistiek. S úplne odlišným Václavom Havlom ich spája len skúsenosť dlhodobého väzenia. So Zemanom má Husák spoločného koníčka alkohol a neblahý zvyk používať vulgárne výrazy, tvrdí vo svojich prirovnaniach historik P. Zídek.
Hlavnou prednosťou Macháčkovej knihy je podľa neho široká pramenná základňa, citácie z tridsiatich štyroch verejných a zahraničných archívov vrátane originálnych zistení v ruských. Žiadnu inú lepšiu knihu nemáme, tvrdí Zídek, a to nielen o Husákovi. Keby však autor skončil rokom 1969 zaslúžil by si len búrlivý potlesk, ale zvyškom knihy časť publika sklamal. České prostredie Macháčkovo podanie dvadsaťročia pred rokom 1989 nielenže neprijalo, ale aj odmietlo. Dokonca autorovi odmietlo pokračovať v práci na akademickej pôde! Podľa autora medzi najväčšie Husákove zásluhy patrí presadenie čs. federácie, čo v konečnom dôsledku uľahčilo rozdelenie Česko-Slovenska na dva samostatné štáty. Matej Stropnický, novinár, politik a aj predseda strany Zelených, v Práve (11. 1. 2018) konštatuje, že úsilie a odvaha Macháčka vracia Husáka zasa do dejín, odkiaľ ho chceli vymazať, a preto bolo o ňom tridsať rokov ticho.
Dušan D. KERNÝ